Pocta Dobšinskému, človeku, ktorý slovenskej rozprávke pripäl krídla

Stoosemdesiateprvé výročie narodenia Pavla Dobšinského si pripomenuli občania jeho rodiska – Slavošoviec, ako aj zástupcovia obcí Drienčany a Teplý Vrch na milej spomienkovej slávnosti 16. marca 2009 na malom námestí uprostred obce pred jeho rodným domom. Zišli sa na Obecnom úrade, aby sa spoločným sprievodom poklonili „ kráľovi slovenskej rozprávky“. Po krátkom príhovore starostu obce p. Ing. Štefana Baštáka sa odobrali do priestorov rodného domu k zhliadnutiu zaujímavej expozície. V tento deň vrcholila aj aktivita miestnej knižnice iniciovaná knihovníčkou Elenkou Kacziánovou pre deti miestnej ZŠ a MŠ, ako je vidieť na priloženej výzve „Hľadáme knihy nášho najväčšieho zberateľa rozprávok Pavla Dobšinského“. Podobné podujatia sa uskutočňujú v Slavošovciach každoročne, ich ohlasom je stúpajúca návštevnosť Pamätnej izby Pavla Dobšinského v Slavošovciach žiakmi škôl a dospelých z celého Slovenska, ale aj zahraničia. Svedčia o tom zápisy v pamätnej knihe, ktorá sa už koncom roka zaplnila. Je živým svedectvom návratov k Dobšinskému, k jeho odkazu. Naplnili sa aj slová jeho posledného nepriameho potomka, prof. Janka Čajaka ml., spisovateľa, čestného občana Slavošoviec: „Čo starí pamätajú, mladí zachovajú.“

"Pocta Dobšinskému, človeku, ktorý pripäl krídla slovenskej rozprávke ". Takto sa k čitateľom prihováral spisovateľ, ale aj riaditeľ vydavateľstva Mladé letá Rudo Moric v publikácii Pocta Dobšinskému. Zostavil ju Viliam Marčok v roku 1985. Pavol Emanuel sa narodil pred 181 rokmi v malej gemerskej dedinke Veľkých Slavošovciach 16. marca 1828 z otca Pavla Dobšinského, učiteľa a neskôr Božieho kazateľa cirkvi evanjelickej. Jeho „mamulienka“, ako ju rád nazýval, bola dcérou miestneho kazateľa Jána Pauera.
Na horný Gemer, svoje rodisko uprostred malebného Slovenského Rudohoria nezabúdal, tak ako aj na miesto svojho účinkovania i skonu Drienčany. Bol to Dobšinský, ktorý svojmu národu dal nesmiernu posilu v životnom zápase mnohých generácií a zároveň ho úspešne ubránil pred neprajníkmi na celom svete.
Milan Rúfus v kapitole „Sobotné večery“ vo svojich umeleckých spomienkach predkladá čitateľovi nádherné a podnetné myšlienky aktuálne najmä pre dnešok, uvádza, že často považujeme za prepych spomínať na detstvá. On sám vyrastal na rozprávke. „Tak naplnila moje detstvo,“ spomína, že „vety z niektorých rozprávok znejú mi dodnes ako magické zaklínadlo, nikdy asi dospelý nedosiahne rozumovým rozborom formy rozprávky v tejto citlivosti, ako ju dosiahne dieťa čírou, smelou intuíciou. „Mamička ma zarezala, otecko ma zjedol a sestrička nebožiatko pozbierala koštialiky, zahrabala pod zelený dúbok, vyrástol zo mňa sivý holúbok“. Túto pesničku, ktorú mal spievať holub, neviem už v akej rozprávke, bola mi abecedou rytmu. Mal som ešte také šťastie, že som ju po prvýkrát nie čítal, ale počul od starej mamy. Vyvolám si s úsilím ešte dnes v pamäti tú zvukovú podobu a pociťujem dávnu rozkoš, ktorú neviem prirovnať k ničomu podobnému. Za sobotných večerov, v rozprávaní starých mám vychodili sme prvú školu morálky, učili sme sa odpúšťať i mstiť, učili sme sa pokore i hrdosti, pravde i cti. Učili sme sa, nech to už znie uprostred tých nezemských a nadľudských bytostí paradoxne, veriť v človeka a v jeho silu. „Stará mama, rozprávajte nám o ...“ Tak sme žiadali a tak dodnes žiadajú deti. “
Aj taký bol a takým je dodnes „Náš Paľko Dobšinský“. Bol predovšetkým veľkým človekom. Akým bol ako mladý štiavnický profesor spomína Dr. Ján Ormis v publikácii „Zo života slovenského“, citovaním z príspevku Michala Bodického o Pavlovi Dobšinskom v časopise Dom a škola z roku 1889:
„Pavel Dobšinský šiel ako štiavnický profesor s viacej priateľmi na Turie pole navštíviť Nátaha Petiana. Cestou vylačneli. Prišli na jeden salaš turopoľský, kde si pýtali syra a žinčice za peniaze, ale bača nechcel nič dať, že on nesmie predávať. Keď nič nemohli vykonať, povie Dobšinský: „Chlapci, aspoň zaspievajme bačovi!“ Začali, čo ako im tvrdo padlo na lačný žalúdok. Bača počúval, konečne zvolal: „Veď vy ste dáki statoční páni. Čo ako bude so mnou, tu máte, jedzte, pite!“ Našich priateľov nebolo treba veľmi ponúkať, najedli sa, napili, ale Dobšinský zase vedel, čo sa patrí. Vzal klobúk, potriasol ho: „Chlapci, bačovi na oferu!“ Naskladali peniažky i dohán. Bača to nechcel prijať, ale ho nahovorili. Potom z vďačnosti ich šiel ďalej vyprevadiť...“

17.3.2009
PaedDr. Milan Sajenko