Vstávať ráno o šiestej kvôli 32. ročníku Zimného prechodu Muránskou planinou sa oplatilo

Vstať ráno o šiestej z teplého pelechu, keď mesto ešte mlčí pod rúškom tmy, bolo možno pre mnohých výzvou. O to viac, že bola sobota, ja teda tak skoro nevstávam ani do práce. Ale nadšenie porazilo ospalosť, počasie po včerajšom daždi vyzeralo sľubne – mierne veterné, ale pomerne teplé na februárové ráno. Ako vyšité na prechádzku po zimnej krajinke.
Kalendár písal deň 13.2.2010, ktorý bol určený na XXXII. ročník Zimného prechodu Muránskou planinou, ktorý sa uskutočnil pod záštitou obce Muráň a TJ Tatran Muráň v spolupráci s Lesmi SR, š.p., OZ Revúca – Lesnej správy Muráň a Lesnej správy Veľká Lúka.
Pred siedmou sa začali pri určenom supermarkete zhlukovať skupinky turistov, bežkárov, ale aj pravidelných, či príležitostných nadšencov prírody. Ľudia veselo debatovali, zdravili známych, kým sme čakali na kyvadlové autobusy, ktoré nás mali vyviesť na Javorinu, odkiaľ sa prechod začínal. Postupne sme si všetci zakúpili vstupenky po 4 €, pričom sme dostali lístky na občerstvenie a mapu Muránskej planiny s vyznačenými turistickými trasami.
Natlačili sme sa do autobusov ako haringy do plechovky, postupne sme pozbierali ľudí aj v Muránskej Dlhej Lúke, Muráni, Prednej Hore a Muránskej Hute. Na tejto trase sa otočilo asi 5 autobusov, ktoré priviezli maximálny počet turistov, teda účasť bola mimoriadne bohatá, vraj jedna z najpočetnejších za posledné roky.
Prvá vyrazila skupina bežkárov, ktorých čakala zhruba 40 km trasa: Javorina – Prostredný vrch – Belková – Lopušné – Havrané – Studňa – Zadné hory - Kľak – Muráň.
Skupinky pešiakov sa postupne vydali na trasu: Javorina – Veľká lúka – Muránsky hrad – Muráň.
No ešte pred rozbehnutím ako na povel všetci začali z ruksakov vyťahovať placačky, ploskačky alebo ťapky, každý to inak voláme, ale obsah je väčšinou totožný, a núkali známych aj neznámych. Po navlečení tohto „tekutého svetra“ sme sa v menších skupinkách vydali na cestu. Kráčalo sa dobre, občas nám dul vietor do chrbta, občas švihal do tváre, ale vôbec to nemarilo naše nadšenie.
Na týchto akciách stretne človek starých známych, ale tiež spozná nové tváre, je zaujímavé, aká tu vládne atmosféra... Prihovoríte sa neznámemu človeku, prehodíte pár slov, zasmejete sa a idete ďalej, navzájom sa predbiehate, raz postojí jeden, potom druhý. Jednoducho, vládne tu čarovná atmosféra tretieho druhu, taký teplý pocit pri srdci..., podobne ako na Vianoce, všetci sa usmievajú, tešia, smejú a užívajú si ticho lesa a panenskú prírodu Muránskej planiny.
Na Veľkej lúke riadne fučalo, stromy vŕzgali rovnako ako sneh pod nohami, cez oblaky sa dralo zubaté slnko, koníky práve dostávali svoju dennú dávku sena. Postupne prichádzajúci turisti sa s nimi fotografovali, deti ich hladkali a ponúkali cukrom, či jabĺčkami, dospelí zatiaľ vyťahovali termosky s teplým čajom. Po tomto malom oddychu sme sa pustili ďalej, rozhodli sme sa pre cestu lesom, nakoľko vietor na takom otvorenom priestranstve, akým je Veľká lúka, bol dosť silný, až sa zarezával pod kožu a tlačil slzy do očí. Postupne sme prešli túto trasu a na rázcestí sme sa pobrali lesnou cestičkou na hrad Muráň.
Z Chaty pod hradom sa už zďaleka ozýval smiech, hlasy rôznych výšok, všade naokolo to hýrilo farebnými postavičkami. To sa už prichádzajúci ľudia schádzali pri kotli s teplým čajom a pečenej klobáske. Toto miesto – Chata pod hradom – bolo určené na oddych a prvé občerstvenie, každý dostal pohár teplého čaju a k tomu "frťana" rumu, deti pre zmenu keksík. Kto mal záujem, mohol si zakúpiť klobásku a posilniť sa tak pred výstupom na samotný hrad Muráň. Nie každý sa ale na to dal, len pár nadšencov sa tam vybrodilo.
Naša skupinka zakotvila v prednej časti chaty, kde sme vyťahovali z batôžkov domácu klobásku, korenenú slaninku, cibuľu, cesnak a voňavý chlebík - proste, tie správne dobroty na posilnenie :-) Hoci sme už veľkí, neodolali sme "koníkom", alebo ak chcete "vojačikom", ktoré z chleba vyrezával môj otec a zdobil ich pripravenými kolieskami klobásky, či ostatnými fajnotami. Takto nám to akosi viacej chutí, keďže vieme, ako to pre nás rád robí už od detstva, z ktorého sme akosi ešte nestihli celkom vyrásť, aspoň mysľou teda nie.
Posilnení sme sa teda hromadne rozhodli, že ideme aj na hrad, bez toho by to nebolo ono... Fučali sme, dychčali, pišťali aj smiali sa, kým sme sa vyštverali až k bráne hradu, snehu bolo veľa a cestička málo vyšliapaná, ale zvládli sme to. Prešli sme sa celým hradom, pozreli si studňu, hladomorňu, väzenie a vychutnali si výhľad z oboch vyhliadok. Počasie nám prialo, hoci vietor stále pretrvával, bolo jasno a viditeľnosť výborná, krajina sa pred nami rozprestierala v celej svojej zimnej nádhere.
Cesta dole bola výnimočne veselá, chodníček už bol lepšie vyšliapaný a vtedy znova zvíťazil ten kus dieťaťa v nás. Z ruksaku sme povyťahovali igelitové tašky, posadali na ne a pustili sa dole hlava - nehlava, radostných výkrikov nebolo konca kraja. Už vtedy som vedela, že na druhý deň bude ťažké sadnúť si na zadok, ale stálo to za to. Od chaty sme sa už pustili cestou dole do Muráňa, kde nás čakalo ďalšie občerstvenie. V základnej škole bol prichystaný guláš, dokonca bola možnosť výberu - hovädzí, alebo aj z diviny. Bez váhania vyhrala divina, k tomu každý dostal čapované pivko a deti ovocný čaj. Guláš bol skutočne výborný, podaktorí hladoši sa otočili pri okienku aj dvakrát.
Doprava z Muráňa už bola individuálna, tak sme sa pomaly lúčili s novými aj starými priateľmi, pochvaľovali si tento krásny deň a plný zážitkov sa tešili, že sa opäť stretneme o rok pri XXXIII. ročníku Zimného prechodu Muránskou planinou.
Tak teda o rok, priatelia !
23.2.2010

Text a foto: Mgr. Martina Rusnáková