Obdobie môjho lesníckeho života v Gemeri patrí medzi najkrajšie

Obdobie môjho lesníckeho života v Gemeri patrí medzi najkrajšie. Aj preto, že som tam prežíval doslova zlaté roky poľovníctva. Ale nie ako zverobijec. Mám trofej jediného výradového srnca – bitkára a jedného výradového jeleňa – špicáka. Vlčici i vlkovi, ktorý šiel v jej stopách v čase párenia a ktorí mi prišli pri zníženej ostražitosti a plachosti na dvadsať metrov pred moju namierenú a odistenú guľovničku manlicherku – schönauerku, som daroval život. Hoci som prišiel o dvakrát tritisíc korún. Toľko bola v sedemdesiatych rokoch 20. storočia odmena za jedného uloveného vlka.
Zlaté nimrodské roky to boli preto, že v režijnom revíri vtedajšieho Lesného závodu Krásnohorské Podhradie bolo veľké množstvo kvalitnej trofejnej i ostatnej lesnej zveri. Bolo jej najmä preto, že starostlivosť o ňu nebola iba záležitosť poľovného referenta, ale celého kolektívu lesného závodu. Krmelce ani soliská nezízali prázdnotou ako dnes. Lesné lúky, plné voňavej materinej dúšky, repíka, pamajoránu i alchemilky a veroniky boli vykosené nielen kvôli senu do krmelcov na zimu, ale aj kvôli šťavnatej paši – otave až do jesenných mrazov. Za tie dnešné lesné lúky i políčka zarastené žihľavou, bodliakmi a lopúchmi sa veľmi hanbím...
Preto sa vraciam do minulosti. Vtedajšia jelenia ruja – to boli mohutné chorály pyšných paroháčov nad veľkosťou svojho háremu jeleníc, ktoré mi na verande horskej chaty Pipítka spôsobovali zimomriavky. A spoločné koncoročné celozávodné poľovačky na diviaky! To boli zasa dni väčšie ako kresťanské sviatky. Pritom ich neriadil ani riaditeľ závodu, ani poľovný referent, ale náš závodný tesár a kolesár Ďoďo Baffi. Skvelý človek a čestný, veľmi skúsený poľovník, známy tým, že kancov posielal do diviačieho neba strelou výlučne medzi oči. Aj vďaka jeho presnej muške v našom lesnom závode nebolo zamestnanca, vrátane robotníkov, ktorý by nemal na Vianoce divinu.
Diviaky bola jediná zver, kde som ani ja nemal väčšie zábrany stlačiť kohútik pušky. Najradšej som mal podjesenné a jesenné vyčkávania na posedoch na kraji lesa, konča družstevných kukuričnísk, pri mesačnom splne.
V plejáde príhod z postriežok na štetináčov sa mi najčastejšie vynorí v spomienkach jedna menej príjemná, komicko-vážna, prosto nezvyčajná: Na postriežku na diviaky som chodil najradšej s dnes už nebohým kolegom Štefanom. Pracovali sme na jednom úseku, rozumeli sme si pracovne i ľudsky. Na diviaky mal Štefan, podobne ako kolesár Baffi, guráž i „nos“. Ja som sa pri ňom priživoval, priúčal. Jeho diviačí „jágereček“ (vtedy o svalovcovi, ani o diviačom more nebolo ani chýru) bol vskutku pochúťkou.
Aj v ten jesenný večer sme čakali na našich obľúbených posedoch, vzdialených od seba 300 - 400 metrov. Po nedlhom čase zaznel zo smeru od Štefana výstrel a vzápätí jeho radostné: „Leží!“ Vo vysokej kukurici nás však čakalo nemilé prekvapenie, ba šok: namiesto diviaka ležala na zemi jalovička. S číslom na uchu. Družstevná. Stratená od stáda. Mohla mať tak do 100 kilogramov. Prvé, na čom sme sa rýchle zhodli bolo, že sa to nesmie nik dozvedieť. Nie pre škodu, ktorú by bolo treba JRD uhradiť, ale kvôli riziku, že Štefan stratí svoje dobré poľovnícke renomé a urobí si poriadnu hanbu. Šťastím bolo, že Štefan mal auto Ladu-combi, kde sme jalovičku po vyvrhnutí, odrezaní hlavy i nôh od kolien, horko-ťažko vtrepali a pod rúškom noci „trofejnej“ priviezli do Štefanovej garáže. So spracovaním mäsa sme skončili nadránom.
„Jágereček“, ktorý Štefan medzitým z časti vnútorností jalovičky pripravil, nám, vystresovaným a unaveným, však dajako nechutil. Keď sme sa lúčili, môj kolega s kamennou tvárou vyriekol: „Laco, prepáč mi.... Večer som veľmi zlyhal... Veď v tej kukurici mohol byť pastier, čo to stratené zviera hľadal...“

Ladislav Malák,
lesník na dôchodku z Opátky