Zo zvyklostí a tradícií v Čiernej Lehote je vidieť, že život bol celkom iný ako dnes

Zo zvyklostí a tradícií Čiernej Lehoty je vidieť, že život bol celkom iný ako je tomu v prítomnosti. Vtedy boli v dedine richtár, vicerichtár - teraz starosta, kapitán, senátor, polgár - chodil volať na schôdzky. Jeden chlap chodil s bubnom po dedine a vyhlasoval správy. Bubny vtedy boli, ale len z dreva. Potom boli aj harmonické gajdy, píšťaly z vŕby a flauty. Po deviatej po dedine chodili žandári a chytali chlapcov, ktorí boli vonku a porušili nočný spánok. Boli potom v base na jednu noc. Pokyny vydával notár a richtár ich musel v dedine vykonávať. Väčšinou tu predávali židia a mali svoj obchod.

Keď sa stavali máje, chlapci stavali väčšinou jedličky a dievčatá im za to dávali pierka, ako teraz družbom, a k tomu aj vreckovku a makovú podkovu. To niesla kamarátka tej čo jej postavili a tá druhá zas tým čo jej kamarátke. Čiže vtedy niesli druhým a nie tým čo im postavali máje. Proste sa vymieňali. Aj na hostine im dievčatá nosili to isté až do roka, kým neboli druhé rusadlia. Chlapci im za to dávali látky na šaty. Za rok sa to zase zmenilo.
V období okolo svätého Jána sa už začínali letné práce a aj samotné leto. Preto sa so sv. Jánom viažu všelijaké povery, príznačné aj pre obec. Vraj sa na svätojánsku noc ukazujú niektorým ľuďom jaskyne v chotári, skrývajúce poklady. V ich okolí zo zeme vystupujú plamienky. Mladí ľudia z obce, dediny Čiernolehotskej v noci svätojánskej nechodili hľadať poklady, ale schádzali sa v neďalekom háji nad záfangom, kde si spoločne zaspievali. Najtradičnejšia pieseň, ktorá sa zachovala, je táto:

Takto mládež často prespievala aj celú noc veľkých jánovských záhad a tajomstiev, noc svätojánsku, na ktorej nechýbali ani tradičné svätojánske ohne a ich preskakovanie, sledované závistlivými očami prítomných dievok.

Aj s Vianocami súvisí veľa ľudových zvykov. Chlapci a mládenci už od 13. decembra, od Lucie, sa pripravovali na veľké a vzácne sviatky, robili Lucijný stolšok. Musel byť čisto drevený, ale ani žiadnym železným nástrojom sa nemohol opracovať. Na Štedrý večer sa išlo na faru vypožičať trojitú kriedu. Posadali si na krížne cesty na stolček lucijný, okolo seba urobili kruh s dvojitou kriedou. Vtedy vraj sa im zjavovali strigy. Dievčatá zase od Lucie každý deň až do večera Štedrovečerného, zahrýzali prednými zubami do jablka. Ktorej jablko do Štedrého večera zhnilo, predpovedali, že tá zomrie a ktorej nezhnilo a nezvädlo, tá sa do roka vydá, mala sa na Štedrý deň postaviť na stienku a kto prišiel, vraj tak sa bude volať ich manžel. Alebo zuzákom vybehnúť von, ktorý bol na vidličke. Na Štedrý deň sa išlo do kostola. Z kostola dievky išli s rodičmi už domov a chlapci išli na vežu spievať nábožné piesne. O deviatej večer, na polnoc a o tretej hodine rannej obcou zneli zvony. Po tomto už mládenci a chlapci chodili okolo dediny spievať. Vždy jednu pieseň nábožnú zaspievali každému dievčaťu z dediny, pod oknom. Za to od rodiny dievčaťa dostali makovú kvaku a fľašu, litrovku pálenky. Podobné zvyky v obci zotrvávali až do nedávna, aj keď ojedinele. Na Vianoce sa chodilo vinšovať večer aj ráno. Dávali im jablká, do ktorých zapichli peniaze, dávali aj koláče, ktoré si deti potom dávali do šatky.

Svadobné zvyky.
Niekedy zásnuby neboli, ani prstene sa nedávali, len na svadbe. Nevesta mala dlhý kroj, na hlave mala veniec a za ním bola pozlátená pletka. Mladucha musela vo venci chodiť do kostola aj tri nedele. V kostole už pred tromi týždňami ohlasovali, kto a kedy bude mať svadbu. Ľudia to nazývali ohlášky. Svadby vždy robili osobitne. Mladucha sa už pred sobášom išla odobrať od svojich rodičov, ako napr. takto:
Ďakovanie rodičom a sestrám: "Moji milí a verní rodičové, keď od Vás odchádzam do hospody nové, keď do manželského stavu ja vstupujem a môj panenský vek teraz premenujem, keď mám stav manželský poctive vstúpili, k manželovi svojmu sa nám pripojíte, vtedy Vám za lásku milí rodičové, otec, matko milá, svorne ďakujem, že ste ma od mala verne milovali a kresťanským cestám vyučovať dali. Pán Boh Vás požehnaj, dobre sa tu majte, zdarilé manželstvo od Boha mi prajte. A sestrám ďakujem v tom čase, za lásku úprimnú, dobrodiné vaše, že sme spolu žili v láske a svornosti, nech ich tiež požehná sám Boh z výsosti."
Krstným rodičom a priateľom: "Krstným rodičom ďakujem srdečne za lásku úprimnú, dobrodenie naše. Celému priateľstvu, číním dekovaní, že k môjmu veseliu ste prišli vďačne. Za to Vám ďakujem úprimne, srdečne. Mládenci a panny zdraví ostávajte, i Vy si manželstvo od Boha čakajte. Za kamarátstvo Vám pekne ďakujem a teraz sa z Vami rozlučujem. Och, môj milý otec, moja drahá mať, o jednu hodinu musím Vás zanechať. Tu Vás zanechávam vo Vašom príbytku, Pán Boh od Vás odvráti i neresť všelikú, pri zdraví ostante s milým Pánom Bohom, rodičové mojí i všetci priatelia."
A nakoniec nevesta prichádza k svokrovcom a takto im hovorí: "Mnohovážený otec, matka muža môjho, ja vychádzam z domu tiež rodičovského, prichádzam do príbytku Vášho poctivého syna, mne za muža daného, aby mu bola manželka, pomocnica jeho, lebo som ja otca, matku opustila a opatrnosť, pomoc utratila. Prosím Vás za dcéru, Vašu ma prijmite, rodičovské srdce ku mne obráťte, veď i ja chcem byť dieťa pravdivé, poslušné a pilné, vždycky Vám hotové."
Pri večeri sa vždy hovorilo na začiatku, aby sa svadobní hostia aj zasmiali a aby im dobre chutila pripravená večera. Pred večerou nosili aj darové koláče. Niesli to ženy od nevesty. Nevesta k tomu takto povedala: Kráľovná se Sáby povesť oznamuje o Šalamúnovi, takto vypravuje. Sto a dvadsať centi, stríbra, zlata mala, ešte k tomu iné veci též pridala. Ja prinášam dary a či ne, tak veliké, jako ta kráľovná z krajiny ďalekej. Nini len to žádam, kto bude z neho jesť, aby me tak primol, jak on vďačný mne jest."
Nakoniec hovorí starejší: "Milí svadobní rodičia, vzácni hostia. Zišli sme sa tu v tomto príbytku, aby sme vyprevadili na novú cestu svojho života dvoch ľudí, ktorí sa rozhodli znášať horúcosť a ťarchu dní. Toto je chvíľa, keď nevesta sa odoberá od svojho otca, ako aj od svojej matky a všetkých jej blízkych a tiež od mládencov a dievčat, s ktorými trávila dni svojej bezstarostnej mladosti a delila sa s nimi o všetky radosti. Niet dosť času a možností, aby človek stačil všetko dobre včas odplatiť a preto aj ona pri tejto príležitosti sľubuje, že sa vynasnaží podľa svojich síl splácať lásku láskou, v čase potreby pomocou a vždy príkladným životom v novej domácnosti. K tomu nech Vám dopomáha v Trojici Jediný Pán celého sveta."

Úmrtie mladého človeka.
Keď uplynul už rok po úmrtí mládenca alebo devy, jeho priatelia, kamaráti a priateľky sa zišli pri dome, pod oknom jeho rodičov a takto spievali:
Rodičia zosnulého mládenca, alebo devy obvykle mládencom alebo dievčatám dali jednu zlatku, boli to zvyklosti sprevádzajúce človeka od narodenia až po smrť v minulosti.

Liečenie chorôb v minulosti
bolo ešte primitívne, ľudia nemali peňazí na zaplatenie doktora, pomáhali si ako vedeli. Liečilo sa bylinami a k doktorovi sa nechodilo, lebo bol príliš drahý.
Ľudia na zlomeninu, nohu alebo ruku mali jednoduchý liek. Nastrúhali si tenké doštičky podľa tvaru končatiny. Ruku alebo nohu natreli masťou doma vyrobenou. Mohlo to byť sadlo zmiešané s rastlinnými výťažkami, zvonovou skalou. Končatinu obkladali do doštičiek, pevne priviazali, omotali látkou, handrami. Mali pripravený aj pálenkový špiritus na dezinfekciu. Pol litra vyliali po kuse na odložené doštičky a druhý pol liter chorý povypíjal. Noha zrástla, ale človek na ňu napádal.
Na telo, kde sa vyskytol zápal prikladali ľudoví liečitelia pijavice z lehotských potôčkov. Ak sa zlá krv celkom vyťahala, na rany po pijaviciach kládli cesto z múky s pálenkou. Chorého potom obkrútili do handrového zábalu. Aj ďalšie choroby liečili baby bylinkárky bylinkami. Liečili nielen ľudí, ale aj statok.
(Pokračovanie)

Text a foto: PaedDr. Milan Sajenko