Pohľad na Čiernu Lehotu. Foto: PaedDr. Milan Sajenko

Krátko z histórie Čiernej Lehoty, ktorej začiatky písala obec Povrazník

V dolinke, ktorú zo všetkých strán obklopujú vrchy, pokryté listnatými a ihličnatými lesmi sýtych a menej sýtych zelených farieb, ktoré sa v neskoršom jesennom čase menia na zmes najpestrejších žltých, ružových, oranžových, červených a hnedých farieb bezpočetných odtieňov. Už v polovici 14. storočia vznikla dedinka, pomenovaná „Povrazník“ (Kötelverö). Vznikla na mieste terajšej Starej Vsi. Bolo to tam, kde sa zurčiace potôčky zo všetkých doliniek ponáhľajú pospájať v jeden potok, zavlažujúci štítnickú dolinu. Dedina Povrazník pustne a zaniká, keď v druhej polovici 15. storočia prenikajú do lesov severného Gemera rusínski Valasi so svojimi stádami. Rusíni namiesto Povrazník tu zakladajú obec, ktorá sa spočiatku menuje len „Lehota“, potom „Štítnická Lehota“ (Csetnek-Lehota) a do 17. storočia od Čiernej hory, ktorá sa nachádza za Kohútom, dostane meno „Čierna Lehota“.
Meno obce „Lehota“ označuje jej výsadné valašské postavenie (ius valachale). Obyvatelia, v prevažnej väčšine Rusíni, neplatili dežmu (desiatok), ale dávali pánom len mericu (= 54,29 litra) bryndze, 2 syry a určité množstvo hrubého súkna. Obec mala v 17. storočí najviac sedliakov, menej želiarov a domkárov. Výsadných ovčiarskych rodov bolo niekoľko, medzi nimi boli rody, ktoré sa až dodnes zachovali, ako Helpen, Holovár, Král, Pukanský, Sopko. Pre obrovské dane sa mnohé rodiny koncom 17. storočia vysťahovali z Lehoty. Rusíni sa poslovenčujú až v 18. storočí, na začiatku ktorého (1709-1710) zúril v Lehote mor, na ktorý zomrelo 450 ľudí. Ešte raz zaznačuje história obce hromadné umieranie, a to v roku 1873, kedy zúrila hrozná cholera, ktorej padlo za obeť vyše 100 ľudí. Obyvatelia Čiernej Lehoty sa stali evanjelickými kresťanmi, pravdepodobne v 15. storočí pod vplyvom husitov, ktorí pod vedením Jána Jiskru z Brandýsa obsadili mnohé časti Slovenska. V tom čase mala Čierna Lehota asi 180 obyvateľov. V roku 1733 mali už Lehoťania postavenú kamennú vežu a jeden nadobudnutý zvon. Teda Lehoťania si vybudovali všetko, čo pred 60-70 rokmi si umienili zadovážiť, keď nechceli na podobné ciele prispievať v Slavošovciach. Pri vizitácii superintendenta Juraja Ambrosiho dňa 2. decembra 1741 sa zistilo, že Čierna Lehota má už dva zvony (väčší vážil 470 funtov /= 230,77 kg/) a pri kostole postavenú školu s dvoma izbami, v ktorej už od roku 1738 učil rechtor Ondrej Felicides. V roku 1773 prikročili ku stavbe nového, už kamenného terajšieho kostola, namiesto starého dreveného, ktorý používali 75 rokov. Ukrutnými rokmi Čiernej Lehoty sú roky 1793 a 1814, kedy pri veľkom požiari v obci zhoreli všetky cirkevné budovy, kostol s vežou, škola i fara, a roky 1799 a 1805, kedy hroznými prívalmi bola spustošená celá obec. Faru pri kostole odmyla voda a bočnú izbu úplne odniesla. Cirkevný zbor už v roku 1794 vystavil novú školu z válkov, v minulom storočí novú farskú budovu na nižnom konci, kde nebola ohrozovaná prívalmi - na mieste, kde stáli kasárne cisárskej stráže. Tento kostol stavali ešte za vlády Márie Terézie. O 20 rokov po postavení tohto kostola, dňa 11. mája 1793, vypukol požiar, ktorý za hodinu a pol zničil celú obec. O ďalších 20 rokov, 21. mája 1814, zhorela skoro celá obec a len 16 budov zostalo neporušených. Odvtedy sa Čierna Lehota stále zdokonaľovala a stavala. Veľký význam mala v 2. svetovej vojne a hlavne v SNP. Dnes má Čierna Lehota už vyše 1000 obyvateľov a 300 domov.
(Pokračovanie)

Text a foto: PaedDr. Milan Sajenko

Tradičná hmotná kultúra v Čiernej Lehote - odev, strava, obydlia, zamestnanie

V minulosti pri rôznych slávnostiach, ale aj na jarmokoch v Štítniku, Jelšave, Revúcej, ale aj v Slavošovciach sa dali návštevníci rozpoznať podľa charakteristického kroja. Hoci jednotlivé dediny od Štítnika po Čiernu Lehotu nie sú od seba až tak ďaleko vzdialené, ich kroj sa líšil vo všelijakých, hoci aj malých detailoch.
Bežný ženský kroj z Čiernej Lehoty pozostával zo širokej, po členky siahajúcej sukne. Táto mala prevládajúce pestré farby. K sukni patrilo biele oplecko, na rukávoch bolo zviazané už či modrou, alebo červenou stuhou. Na oplecku bol kamizol, tento bol zväčša zo zamatu. Na kamizole nosievali ženy veľké šatky pestrých farieb. Na ich konci boli francle. Samozrejme, že ku kroju patrila aj šatka na hlavu a pod šatku čepiec. Čepiec slúžil k tomu, aby šatka na hlave lepšie stála. Farba šatky bola prispôsobená farbe kroja, aký sa nosil. Do kostola ženy chodili v slávnostnom kroji, iný bol kroj pre domáce práce a iný na bežné nosenie. To čo mali napríklad na zábave, nemohli mať do kostola. Cez ostatné dni nosili veľmi jednoduché kroje, čiže sukňu po koleno a kamizol s opleckami. Ktoré dievčatá mali dlhé vlasy, nosili na každý sviatok iné mašle alebo stuhy. Niekedy nosili aj vence, buď zo živých kvetov alebo z látky. Na nohách mali remené čižmy, alebo remencami šnurované poltopánky.
Mužský kroj pozostával z bielych vlnených nohavíc z ovčej vlny, ďalej z bielej ľanovej košele, čiernej zástery a čierneho kamizola. Počas letných prác nosili chlapi biele plátené nohavice z doma utkanej látky, v dolnej časti rozšírené. Vo väčšine domácností boli krosná, na ktorých sa tkalo. Obúvali sa kožené čižmy, ale aj krpce, rozdiely v obliekaní boli aj podľa majetku. V zimnom období boli súčasťou oblečenia, tak u mužov ako i u žien, ešte vyšívané kožušteky s ornamentikou charakteristickou pre tú ktorú obec. Na všetkom tom sa podieľali šikovné ruky zručných domácich remeselníkov. V daždivom a chladnom období nosili muži klobúky, zväčša tmavé a ženy pletené "štrikóve". Tieto sa farebne rozlišovali aj podľa veku. Najpestrejší bol zdobený kroj nevesty, parta, ale aj čepce. V súčasnosti sa kroje už v obci nenosia, nájdu sa ešte v niektorej truhlici, alebo v skrini starých materí. Zachovali sa už obnovené kroje a ich súčasti u folklórneho súboru Lehoťanka, čo možno pozitívne hodnotiť, ako u jednotlivých členiek, tak aj u vedúcich súboru a predstaviteľov obce.
Stravovali sa striedmo a pomerne zdravo. Celodenná strava bola skromná, na raňajky nemali mlieko a kávu, ale zemiakovú stravu, halušky a polievku, najčastejšie fazuľovú a tiež šír s bryndzou. K obedu najčastejšie bôb na kyslo, krúpy, šalát, mäso iba zriedka, prípadne ešte ďalšie ľudové jedlá. Ináč sa stravovali bačovia a pastieri, ktorí okrem svojej stravy dostávali jedlo od gazdov a majiteľov dobytka. Zákusky v tej dobe boli neznámym pojmom, a ak boli, tak len v dni sviatočné, najčastejšie na hostinu, ktorá sa začala v určený sviatok, po tom, ako sa zozbierala úroda. Na hostine boli obvyklé dobré bryndzové koláče, makové alebo orechové kvaky - podkovy. Počas hostiny, tu nazývanej aj kermeš, sa okrem už spomínaných jedál a koláčov podával aj alkohol, jeho cena predstavovala vtedajších 6 grajciarov za 1/2 litra. Bol to nápoj nazývaný bunda, možno ho bolo prirovnať k slabšej vodke. Bežne sa robil tak, že na 10 litrové vedro vody pripadalo liter liehu.
Bývalo sa v domoch postavených obvykle z kameňa, neskôr z valkov. Strechy boli pokryté slamou, šindľami a až neskôr bridlicou, prípadne u bohatších už črepmi a tiež eternitom, prípadne aj plechovým zastrešením. Drevená dlážka v obydliach bola zriedkavosťou, zväčša to bola utlačená hlina, okná boli malé, preto bolo v domoch málo svetla a časté boli choroby, kúrilo sa iba drevom, uhlie bolo drahé. Pece v domoch boli pomerne veľké, hlinené, neskôr už črepené. Pec v rodinnom dome mala aj dva komíny, slúžila nielen na varenie, ale aj na pečenie chleba a posúchov, zväčša kukuričných. Na peciach sa aj spávalo, bolo tam teplo. Svietilo sa spočiatku ešte sviečkami, neskôr petrolejkami a lampášmi, s ktorými sa chodilo aj do maštale, drevárne, pivnice a večer po dvore. Zhotovovali si na svietenie nielen drevené lampáše so sklom, aké nosili aj vartáši a hlásnici, ale aj urobené z fľašky naplnenej petrolejom. Do otvoru fľaše vložili knôt zhotovený z pamutu na tkanie, alebo podobnej priadze. Podobé svietidlá boli často príčinou požiaru, obdobne sa stávalo aj pri údení, keď dymovod bol vyvedený do priestoru povale.
Dedina bola známa už od začiatku ako pastierska. Keď sa vyháňal dobytok, zvod oznamovali pastieri trúbami, ale aj plieskaním krátkeho biča s kitajkou. Keď bola hostina, chodili z domu do domu, hlavne tam, odkiaľ mali dobytok. Tu ich pohostili, dostali koláče a pálenku. Pri pasení hrali na píšťalách, ktoré si zhotovili sami, často spievali ľudové piesne, aj ktoré si sami poskladali. Pri práci, napr. pri hrabaní sena, ženy i dievčatá spievali väčšinou trávnice. Počas žatvy sa kosilo upravenou kosou, ženy hrabali a sušili. Deti chodili s rodičmi na poľné práce, pomáhať rodičom, nosiť vodu a jedlo. Obilie sa mlátilo cepmi na upravenom priestore, alebo v toku. Úroda sa skladovala v humnách a stodolách. Tkali doma na krosnách z dreva. Mladé dievky v zime chodili priasť, kde im dali izbu. Šli tam aj chlapci. Na páranie peria sa dedina a rodiny zvolávali, za prácu obvykle dávali 2 grajciare, chlieb a čaj. U bohatších aj mlieko a vypiť. Spievali sa lehotské ľudové piesne, hovorili riekanky a povesti zo života, často aj strašidelné. Pri páraní sa často zišlo aj 20 - 30 žien.
Okrem práce na skromných poliach, kde si obyvatelia dopestúvali potrebnú poživeň, pracovali v neďalekej papierni, kde odchádzali peši aj na štvorsmennú prevádzku. Továreň bola menšia ako teraz a bolo aj menej robotníkov. Vyrábal sa papier a lepili sa papierové mechy. Vyrábali sa aj zošity, také, aké majú teraz prváci na slovenský jazyk a tiež servítky, ktoré sa vyrábali veľmi tenké.
Rudu hľadali pod Cimbiarkom a pri Dupnej skale. Aj na Hôrke bolo vraj dosť železnej rudy. Rudu, ktorú dolovali na Hôrke, odvážali na spracovanie vo vagónoch.
(Pokračovanie)

Text a foto: PaedDr. Milan Sajenko