Pripomeňme si dvestopätnásť rokov od narodenia Pavla Jozefa Šafárika

Pavel Jozef Šafárik sa narodil 13. mája 1795 v drevenej kobeliarovskej fare a do novej, murovanej prešiel s rodičmi a súrodencami ako štvorročný. Doteraz sa tradovalo, že sa narodil ako syn evanjelického farára v rodine, v ktorej sa kazateľstvo dedilo z otca na syna a ktorá svoj pôvod odvodzovala od kazateľskej rodiny českej, keď po smutnej bitke na Bielej hore roku 1620 našla útočisko na Slovensku. Jeho otec bol učiteľom najprv v Roštári, potom v Slavošovciach, odkiaľ sa začiatkom roku 1795 presťahoval, stále ešte ako učiteľ do Kobeliarova, a až tam prijal miesto evanjelického farára.
Starý otec mal viac detí so Zuzanou Hámorskou v Štítniku, kde sa narodil aj Šafárikov otec Pavel (1761-1831). Študoval v Prešove. Oženil sa so schudobnelou zemiankou Katarínou Karesovou (1764-1812) z Hankovej. V Roštári sa im narodil syn Ján (1783), v Slavošovciach dcéra Mária (1785), syn Ľudovít Samuel (1788) a syn Pavol Jozef (1791-1792), ktorý ale umrel, po ňom ako posledný prišiel na svet náš Šafárik (1795), ktorý zdedil jeho meno. Jediný sa narodil už v Kobeliarove krátko po presťahovaní celej rodiny. Krstní rodičia boli ctihodný muž Ján Banko, roštársky kazateľ a manželka Katarína, rodená Laučeková. Krstil kazateľ Mikuláš Michalides z Vyšnej Slanej. Otec mal 34 a matka 31 rokov.
Pavol Jozef Šafárik po otcovi zdedil vysokú štíhlu postavu. Medzi jeho súrodencami bol väčší vekový rozdiel. Brat Ján ho podporoval vo vedeckých úsiliach, so sestrou Máriou ho spájala telesná a duševná podobnosť, vzájomné porozumenie, rovnaká povaha. Otec sa po smrti manželky aj proti vôli svojich detí oženil s vdovou Rozáliou Lovčánkovou, rod. Drábovou z Jelšavy (1768-1855), ktorá mu priviedla dve deti z prvého manželstva - dcéru Rozinu a syna Pavla.
Svet Šafárikovho detstva bol pestrý. Rád sa túlal v prírode, lovil raky, zbieral lesné plody, priúčal sa cigánskej reči. Prvé vzdelanie dostal v rodičovskom dome. Prekypoval čitateľskou vášňou, naučil sa český a latinský jazyk. V škole ho učil slovenský učiteľ Ján Droschel a doma okrem otca aj obaja starší bratia. Doma sa rozhodlo, že pôjde študovať, ako sa vtedy vravelo, dali ho na učený stav.
Na jeseň roku 1805 sa rozlúčil s rodiskom a odišiel študovať na rožňavské nižšie evanjelické latinské gymnázium. Študoval tzv. donát, gramatiku a syntax, t. j. učil sa základy humanitných a prírodovedných predmetov a cvičil sa v jazykoch - latinčine, maďarčine a v nemčine. Riaditeľom školy bol vzdelaný muž Ondrej Farkaš, ale učil ho Michal Šarkányi, ktorého syn Pavol sa oženil so Šafárikovou sestrou Máriou. Samozrejme, že štúdium ukončil s výborným prospechom. Ďalej pokračoval na vyššom evanjelickom gymnáziu v Dobšinej. Profesorom mu bol Ondrej Madarász, u ktorého získal pevné základy z rétoriky a poetiky. Vyučovalo sa po latinsky, ale spoločenskou rečou bola nemčina. Z Dobšinej odchádzal ako najvýbornejší žiak, ovládajúci okrem rodného jazyka aj jazyk latinský, maďarský, nemecký a český. Za ďalšie štyri roky skončil päťročný kurz lýcea v Kežmarku, kde si osvojil aj základy antického a súdobého básnictva a už aj sám písal básne. Do Jeny v roku 1815 už odchádzal ako uznávaný slovenský a český básnik. Zapísal sa na teologickú fakultu, pretože štúdium teológie bolo podporované ročným štipendiom 100 zlatých. Navštevoval však aj jazykovedné, historické, prírodovedné prednášky a semináre a zároveň pokračoval v publicistike. Sústredil sa na tri okruhy problémov: na zbieranie ľudových piesní, na otázky prozódie (náuka o zvukovej stránke, o prízvuku a o verši) a na spracovanie jazykových a literárnych dejín slovanských národov.
Po ukončení štúdií sa vrátil do Kobeliarova. Bol to jeho posledný pobyt v rodisku, do ktorého sa už nikdy v živote nevrátil.
Po prázdninách prijal miesto súkromného vychovávateľa syna oravského podžupana Ladislava Kubínyiho v Bratislave s úmyslom intenzívne sa venovať vedeckej práci. Počas dvojročného účinkovania v Bratislave dostal niekoľko ponúk na kazateľské alebo učiteľské miesto. Prijal miesto riaditeľa a profesora pravoslávneho gymnázia v Novom Sade v Srbsku.
Pred odchodom k južným Slovanom mu v Jene udelili doktorát filozofie a slobodných umení. Onedlho, v júni 1822 sa oženil s 19 ročnou Júliou Ambrózyovou (1803-1876). Jej otec pochádzal z Paludze v okrese Liptovský Mikuláš a matka z Jasenovej na Orave. V Novom Sade sa im narodilo päť detí: Ľudmila, Milena, Mladen Svätopluk (umrel v útlom veku), Vojtech a Božena a v Prahe ďalších šesť detí: dvojičky Jaroslav a Bohuslav (umrel) Jaromír I. a II. (obaja umreli v detskom veku), Vladislav a naostatok Bohdan, ktorý tiež umrel mladý. Z 11 detí ostali nažive traja synovia: Vojtech, Jaroslav, Vladimír a jediná dcéra Božena. Stále túžil po návrate domov, a tak sa v apríli 1832 presťahovali do Prahy, kde vlastne prežil tri desiatky rokov plodného života. Ale značné rodinné starosti a finančné problémy pretrvávali.
Na sklonku života ho často prepadal strach, depresie, prenasledovali ho choroby. V rokoch 1860-1861 chradol. 14. mája 1860 ho postihla náhla mozgová príhoda, ktorá zanechala ďalšie stopy na jeho zdraví a v stredu 26. júna 1861 o pol jednej odpoludnia dotĺklo jeho srdce. Šafárikov pohreb bol veľmi dôstojný. Pochovávali ho v podvečer o šiestej hodine, deň bol pochmúrny, pršalo. Akoby nielen ľudia, ale aj príroda ronila slzy a mohutný sprievod sa lúčil s veľkým učencom, Slovákom a Slovanom.
Z jeho detí, ktoré ostali nažive, otca nik nenasledoval. Dcéra Božena sa vydala za Jozefa Jirečka, literárneho historika a českého politika, syn Vojtech vyštudoval chémiu a stal sa význačným chemikom a profesorom na pražskej technike, syn Jaroslav ukončil medicínu na pražskej univerzite a po návrate z vojny v Taliansku sa stal vrchným asistentom na Jozefínskej akadémii vo Viedni. Syn Vladislav robil rodičom najväčšie problémy, začal študovať právo na pražskej univerzite, ale štúdium nedokončil, odišiel k vojsku a bojoval v Taliansku, tam bol aj ranený, neskôr po štúdiách vstúpil do služieb štátneho knižného skladu. V jeho šľapajach šiel jedine synovec dr. Janko Šafárik, profesor histórie v Belehrade.
Pavlovi Jozefovi Šafárikovi sa dostali za života mnohé pocty, uznania a čestné členstvá v učených spoločnostiach: bol nositeľom rakúskeho rytierskeho radu, pruského radu za zásluhy, ruského radu sv. Anny, členom akadémie vied vo Viedni, akadémie v Petrohrade, Berlíne a Mníchove, učených spoločností v Göttingene, Jene, Krakove a Zhorelci, zemepisnej spoločnosti v Petrohrade, archeologickej spoločnosti v Odese, holandskej literárnej spoločnosti v Leydene, historickej spoločnosti v Korutansku, bol čestným členom Múzea Českého kráľovstva, členom dejepisnej spoločnosti v Záhrebe a sekcie štatistických dejín v Brne, členom charkovskej univerzity a estónskej učenej spoločnosti v Dorpate, čestným členom pražskej filozofickej fakulty a čestným občanom mesta Prahy.

Vedecká činnosť Pavla Jozefa Šafárika sa prejavila aj v jeho bohatej publikačnej činnosti. Napísal veľa štúdií, pojednaní, statí, mnohé z nich vyšli knižne, napríklad vedecké práce: Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten (1826, Pešť) - (Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí - obrovská encyklopedická kniha, prvý pokus o akúsi systematickú správu o slovanských jazykoch ako celku), Slovanské starožitnosti (1837+1865, Praha), Slovanský národopis (1842, 2 vydania, Praha), Über den Ursprung und die Heimat des Glagolitizmus (O pôvode a vlasti hlaholského písma), 1858; zbierky ľudovej poézie a piesní: Písně světské lidu slovenského v Uhřích. Sebrané a vydané od P. J. Šafárika, Jána Blahoslava a jiných. 1-2 (Pešť 1823-1827), Národnie zpiewanky - Pisne swetské Slowáků v Uhrách, spolu s Jánom Kollárom (1834-1835, Buda); básnické zbierky: Ode festiva (1814), Tatranská múza s lyrou slovanskou (1814); a mnohé ďalšie.
Literárny vedec a historik Miloš Kovačka charakterizoval činnosť a význam Pavla Jozefa Šafárika takto: „V slovenskej vede a kultúre predstavuje Pavol Jozef Šafárik veľmi dôležitú kapitolu. Ako básnik, folklorista, ako teoretik verša, ako inšpirátor obnovy a novej vývinovej etapy literárneho a kultúrneho života, ako vedec – literárny a kultúrny historik, ako jazykovedec a bádateľ v oblasti etnogenézy Slovanov, ako znalec slovanských starožitností a slovanského národopisu, ako jeden zo zakladateľov slavistiky a predstaviteľ slovanského obrodenia, ako osobnosť konajúca na báze humanizmu, demokratizmu a rovnoprávnych vzťahov slovanských národov, ale i ako knihovník a bibliograf, ako budovateľ gymnaziálnej knižnice v Novom Sade a Univerzitnej knižnice v Prahe, ako jeden z tvorcov hlavných vývinových línií slovanského a slovenského života v 19. storočí. V šafárikovskej slovanskej i slovenskej kapitole zohráva veľmi dôležitú rolu i jeho mravný odkaz, ktorý sa utváral a osvedčil v zápasoch o vedecké poznanie, korektnosť, o objektívnosť znalostí, a ktorý sa prejavil v serióznej kritike a osobitne v autokritike – v schopnosti priznať vedecký omyl, nesprávnu premisu, chybne vedenú cestu k zisteniu pravdy.
To všetko boli a sú zreteľné dôvody na to, aby sa P. J. Šafárikovi ako vynikajúcej osobnosti slovenského a slovanského, v neposlednom rade európskeho života venovala osobitná pozornosť.”
10. máj 2010

Zlatica Hálková