Dobrodružné objavovanie podzemných krás Krásnohorskej jaskyne

Nachádzame sa na severnom úpätí Silickej planiny v chotári obce Krásnohorská Dlhá Lúka neďaleko Rožňavy. V rámci poznávania nášho krásneho Gemera sme sa rozhodli navštíviť Krásnohorskú jaskyňu, túto netradične, mimoriadne a úplne inak sprístupnenú jaskyňu než na aké sme zvyknutí, kde je cieľom ukázať jaskyňu v prírodnom stave, a preto je aj prehliadková trasa budovaná len s najnutnejším zásahom do povrchu jaskyne. Navyše je bez elektrického osvetlenia a dobrodružná prehliadka podzemných priestorov je možná len so sprievodom skúseného jaskyniara. Študenti - sprievodcovia si tu veru cez prázdniny "nezabrigádujú".
Už dva dni predtým sme sa telefonicky spojili s RNDr. Jaroslavom Stankovičom, speleológom, autorom viacerých vzácnych odborných príručiek, správcom jaskyne a zároveň aj jej sprievodcom, aby sme sa nahlásili na prehliadku. Vyzeralo to tak, že z návštevy nebude nič, lebo iní záujemcovia sa zatiaľ neozvali. V nedeľu večer sa nám však ozval on, že má ďalších dvoch odvážlivcov a prehliadka sa teda môže konať. V pondelok 17. júna 2008 pred deviatou sme sa stretli v areáli penziónu Jozefína v Krásnohorskej Dlhej Lúke, kde sme v miestnosti vodcovskej služby dostali do dočasného užívania nepremokavé kombinézy a bezpečnostné prilby s čelovými lampami, čiže jaskyniarsky výstroj, ktorý sme si ale ešte neobliekli, ale pekne v batohu niesli necelý kilometer ku vchodu do jaskyne.

Po nenáročnej prechádzke cez les, ktorým vedie náučný chodník sme sa na paneloch oboznámili aj s históriou tejto oblasti, aj s jej kultúrnymi a prírodnými zaujímavosťami.
Prešli sme cez riečku Čremošnú okolo vodného mlyna, ktorý jej vody niekedy poháňali. Aby mlyn v zime nezamŕzal, miešali do náhonu aj vodu z vyvieračky, ktorá má stále 9 °C.

Na tejto trase sme objavili aj dosť nenápadné, ale pri pozornejšom pohľade jasne viditeľné malé, akési miskovité, vejárovité jazierka, takzvané penovcové telesá vyvieračky riečky Buzgó. Na informačnom paneli sme si prečítali, že penovec je sladkovodný vápenec, ktorý sa s pomocou rastlín a machov vyzráža z jaskynnej vody vďaka poklesu koncentrácie CO2, že penovec bol donedávna cenným stavebným materiálom a preto tieto útvary pri ťažbe zanikli. Ostalo toto jediné pred vyvieračkou Buzgó, lebo sa nedalo efektívne ťažiť, dodnes sa intenzívne vyvíja a každý rok mu pribudne nová vrstva. Táto penovcová kaskáda je označovaná ako jeden z divov Slovenského krasu a jedno z posledných takýchto miest v strednej Európe (nám ten ich tvar tak trochu pripomenul vodné plošiny vodopádu Krka v Chorvátsku, samozrejme v neporovnateľnej mierke).

Zaujímavosťou na tejto ceste k jaskyni je aj okázalo vybudovaná mariánska kaplnka, pôvodne z 18. storočia, ktorej dnešnú podobu dali miestni rezbári v roku 2000. Z veľkej vydláždenej terasy, ponad drevené oplotenie, presne z jej stredu sa naskytne pekný, priamy a ničím nezakrytý výhľad na hrad Krásna Hôrka. Podľa tohto pohľadu bola aj jaskyňa pomenovaná, predtým niesla názov Buzgó, podľa podzemnej riečky, ktorá ju vytvorila.

Na pravej strane cesty v šikmom svahu po klzkom napadanom starom lístí ktosi zhora akoby žľabom spúšťal opracované kmene stromov, ktorých tu už bola celá kopa. Výkrik "varúúúj" sme ale nepočuli. Ešte sme cez splav prešli riečku Buzgó, ponad ktorú za chvíľu budeme prechádzať už v hlbokej a vysokej jaskyni. V altánku s ďalšími informačnými panelmi pri bráne jaskyne sme sa jaskyniarsky vystrojili do overalov, nasadili si pribly a po dôkladnej inštruktáži mohla naša dobrodružná cesta začať.

Krásnohorská jaskyňa je výverová fluviokrasová jaskyňa, predstavuje koncovú časť jaskynného systému podzemného potoka Buzgó a bola vytvorená v prevažnej miere jeho rozpúšťacou činnosťou v dolomitoch a vápencoch. V súčasnosti je známych 1556 m podzemných priestorov tohoto jaskynného systému, z ktorých je pre verejnosť sprístupnených približne 450 m. Jaskyňa, aj keď podľa rokov objavenia (1964) patrí medzi najmladšie, už je zapísaná v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Vyše hodinová cesta vedie prevažne ponad podzemný tok, alebo v jeho blízkosti, okolo skalných brál, aké by bolo možné vidieť aj vo voľnej prírode, kde končia v belasej oblohe, tu však sme nad hlavou mali hlbokú tmu a mohutnosť brál osvetľovalo, pre spomínanú absenciu elektrického osvetlenia, len 5 prilbových lámp a jeden reflektor v rukách nášho sprievodcu.

Začíname na úzkych lavičkách okolo skalných výbežkov, ktorých sme sa na rozdiel od iných jaskýň mohli dotýkať, vlastne aj museli, lebo sme ich často využívali ako zábradlie.

Po asi 15 metrovom lanovom premostení (či lanovom traverzovaní) ponad jazierko (spodné lano na kráčanie a vrchné na pridržiavanie sa a udržiavanie rovnováhy) pokračuje jaskyňa vysokou chodbou, ktorá sa volá Veľký kaňon a má priemernú výšku 12 m a dĺžku 180 m. Horniny, z ktorých je vytvorený, sú dolomity a aj preto tu chýba sintrová výzdoba, podmienená rozpustnosťou hornín. Na dne potoka sa nám ukázali aj dva exempláre živočícha - vodného kôrovca, jaskynného endemitu, ktorý sa podobá na malého bieleho červíka. Kvôli jeho zachovaniu bola jaskyňa aj pár rokov zatvorená, našťastie však pre nelogickosť tohto kroku bol zákaz zrušený. Počas nášho "horolezeckého" výstupu, najmä v závale Veľký vrch, sme sa pridržiavali a priťahovali pomocou oceľových lán, kráčali po železných rebríkoch, niektorých aj dlhých a kolmých (tie už mali ozajstné zábradlie), dvakrát sme sa museli doslova pretiahnuť cez úzku medzeru v skalách, ktorá sa nám na prvý pohľad zdala, že sa cez ňu určite nezmestíme. Táto cesta naozaj nemá veľa spoločného s prehliadkovými trasami v iných jaskyniach.

Zrazu sa pred nami začali zjavovať aj typické jaskynné zaujímavosti. Sme v Abonyiho dóme, nazvanom po banskom meračovi a kartografovi a jednom z rožňavských speleológov. Obdivujeme kvaple a nástenné náteky, sfarbené zväčša do žlta, oranžova a červena a hlavne zaujímavé a unikátne formy koralitov, ktoré nám pripomínajú brokolicu, sfarbenú mangánovými minerálmi do červeno-fialova, heliktity, čiže priesvitné, do biela sfarbené kryštalické výrastky a aj zopár bielych, zo steny visiacich rúrkovitých brčiek.

Po zdolaní posledného kolmého rebríka stojíme na malej plošinke v takmer 50 m vysokej Sieni obrov, sprievodca zapol jediné akumulátorové osvetlenie jaskyne a my sme zrazu zazreli čosi nevídané. Pýchu nielen tejto jaskyne, ale unikát všetkých slovenských, ba i európskych a svetových jaskýň, jeden z najväčších stalagmitov na svete, nazývaný Kvapeľ rožňavských jaskyniarov, ktorý má výšku 32 metrov a obvod 12 metrov. Členený na viac výškových vrstiev, aj so svojou pravostrannou menšou siamskou dvojičkou, vyfarbený a parádne vyzdobený rôznorodými tvarmi sa vytváral 12 tisíc rokov. Tento útvar je unikátnym výtvorom prírody, ktorý v miernom klimatickom pásme nemá na svete obdobu. Jeho hmotnosť je približne 2000 ton a raritou je aj to, že ročne mu pribudne viac ako 150 kg hmoty (zároveň sme sa pre porovnanie dozvedeli, že iné, priemerné stalaktity v Slovenskom krase rastú rýchlosťou 1 gram za desiatky až stovky rokov). Táto nádhera, spolu aj s celou jaskyňou, bola objavená rožňavskými jaskyniarmi pod vedením Ladislava Herényiho a Štefana Rodu v roku 1964. Mohutný obor sa nám ale odfotografovať nechcel dať, preto aj naša fotka (ako aj predchádzajúca) je len prevzatá z www stránky jaskyne.

Aj náš sprievodca sa hrdo tešil z nášho obdivu a keď sa mu zdalo, že sme sa už dosť nakochali, reflektor zhasol a my sme sa tou istou cestou vydali na spiatočnú cestu, ktorá už bola pre nás "skúsených jaskyniarov" hračkou. Až nám bolo ľúto, že cesta späť trvala relatívne tak krátko.

Celá trasa, i keď dobrodružná, bola zodpovedne zabezpečená, bezpečná a určite ju zdolá každý, kto má, ako nás ubezpečil majiteľ penziónu v Kásnohorskej Dlhej Lúke, dosť síl na to, aby vystúpil pešo po schodoch do 3. poschodia a má aspoň trochu dobrodružnú povahu. Mal pravdu, aj keď prehliadková trasa je netypická, je bezpečná a nad jej návštevou by mal pouvažovať (najmä kvôli dvom spomínaným medzierkam) len ten, kto nie je ochotný spustiť svoju hmotnosť pod 100 kilogramov. Odporúčame každému, zážitok z prehliadky Krásnohorskej jaskyne je navždy nezabudnuteľný.

Marta Mikitová
Foto: Stanislav Kejík

_____________________________________________________________________________

Môj príspevok k článku:

Sem môžete pridať svoj názor k obsahu článku, alebo napísať odkaz, či otázku.