Jelšavské zvonkárske živnostenské družstvo vyvážalo zvonce do celej Európy

Už v Najstaršej jelšavskej mestskej knihe sú záznamy o zvonkároch. Počiatky zvonkárskej výroby siahajú do 16. storočia, možno skôr. V tom období malo mesto štvrte - Končanská (Končenská, Mníšanská), Zvolenská (Zvolenec, Zvonkárska), Teplická a Ševcovská. Názvy ulíc v mnohom vypovedajú aj o obyvateľoch a ich činnosti. Zvonkárska ulica bola spájaná s výrobcami zvoncov. V zápisoch mestskej knihy vystupujú dve významné osobnosti ako zvonkári. Od r. 1574 bol jelšavským richtárom zvonkár Ján Zvoník a od roku 1603 tiež zvonkár, Benedikt Brezovský. V r. 1657 bolo v Jelšave 11 cechov a 26 druhov remeselníkov, medzi nimi boli aj zvonkári. V r. 1786 tu už bolo 43 druhov remesiel a 528 remeselníkov, z toho 17 zvonkárov. Ľudovít Kenereš, posledný jelšavský zvonkár, zomrel roku 1966Po zrušení cechov v r. 1872 bolo v meste 476 remeselníkov. Z obdobia posledného desaťročia 19. storočia sa zachoval pokladničný denník J. Kenereša (z r. 1890-98), z ktorého sa dá jasne vyčítať rozsah výroby zvoncov a hlavné odbytištia. V tom čase žilo ešte 35-40 rodín z výroby zvoncov. Okrem J. Kenereša z najznámejších starších majstrov tu boli: J. Alexy, J. Hlaváč, S. Glós, O. Chrenčík, S. Jurin, J. Rainer, Ľ. Lukáč, I. Uličný, O. Sikora, J. Ratkovský, S. Holécy a J. Slavkovský. V r. 1892 26 majstrov založilo Zvonkárske živnostenské družstvo, ktoré expedovalo zvonce do celej Európy a niektorých častí Ázie. Celkový počet majstrov remesiel sa v Jelšave zvýšil na 550. Družstvo zvonkárov postupne prevzal Max Hoffman a spol., vedúci činiteľ miestneho úverového ústavu. V roku 1900 sa spomína ako „Závod na výrobu spiežovcov“ s počtom 40 zamestnancov. Vlastníkom bolo družstvo zvonkárov, ktoré pracovalo až do prvej svetovej vojny. V 20. storočí však zvonkárstvo upadá v súvislosti s poľnohospodárskou výrobou, ktorá sa rozmohla na úkor niekdajších pastvísk. V roku 1913 prebrala zvonkárov „Jelšavská sporiteľňa“. Po prvej svetovej vojne pracoval len Ján Kenereš a jeho synovia. Obnoviť slávu jelšavského zvonkárstva sa im však nepodarilo pre nedostatok majstrov a jednak pre nový colný a trhový systém po úprave hraníc a vzniku ČSR. Kenerešovci aj napriek tomu posielali svoje výrobky do Maďarska, Rumunska a Juhoslávie. Druhá svetová vojna opäť zastavila rozvíjajúcu sa výrobu. Zvonkárstvo si však už nenašlo cestu k predošlej sláve, majstri vymierali a nasledovníci neboli. 10. augusta 1945 106 živnostníkov podalo žiadosť o obnovu podnikania, medzi nimi boli len jedni zvonkári – rodina Jána Kenereša st. Jeho synovia Ľudovít a Július museli opustiť rodné mesto, a tak sa v r. 1934 vysťahovali do rumunského Selišťa, kde chceli pokračovať vo výrobe. Július zostal v Rumunsku až do smrti. Ľudovít sa na zavolanie úradov, vzhľadom k vysokým dopytom po zvonkárskych výrobkoch, po roku vrátil do Jelšavy. Po povojnovej remeselníckej stagnácii začal pracovať v roku 1956 pre ÚĽUV v Bratislave. Ľudovít Kenereš, posledný jelšavský zvonkár, zomrel roku 1966. Po jeho smrti chcel pokračovať v remesle i jeho synovec Július Korényi. Nedarilo sa mu zvonky kvalitne vypaľovať, a tak remeslo zanechal.

Ivan Kováč
Podľa lit. prameňov MsK doplnila a upravila A.S.