Príspevok je uverejnený na webovej stránke Maj Gemer

Chcela som sa naučiť aj lyžovať, no žiaľ, môj osud to zariadil inak

Erika Mogyoródiová
Na začiatok by som sa v krátkosti rada predstavila: Volám sa Erika Mogyoródiová, narodila som sa 27.10.1981 a od malička bývam v Gemerskej Hôrke na východnom Slovensku v okrese Rožňava. Na svoje detstvo veľmi rada spomínam, lebo myslím, že som ho zažila pekné a radostné. Zaujímala som sa o mnoho vecí, rada som sa učila, športovala, rodičia a starí rodičia nás so sestrou často brávali na výlety a umožnili mi venovať sa aj športu, ktorý ma veľmi bavil. Medzi športovými činnosťami by som asi spomenula najmä korčuľovanie, plávanie a bicyklovanie. Chcela som sa naučiť aj lyžovať, no žiaľ, môj osud to zariadil inak a po skončení tretej triedy základnej školy som utrpela nešťastnú autonehodu, ktorá mi zmenila život o stoosemdesiat stupňov.
Na leto v roku 1991 veľmi nerada spomínam, hoci sa začalo prekrásne. Pamätám sa ešte ako sme sa všetci žiaci tešili na zážitky počas letných prázdnin, ktoré som plánovala stráviť s kamarátmi pri športe alebo na kúpalisku a možno by ma čakala aj nejaká letná skromná dovolenka. No žiaľ - ja som začiatkom leta, bolo to ešte v júli, prežila vážnu autonehodu. Ako ešte desaťročná ani som nevedela, čo sa so mnou udialo, keď som sa prebrala z kómy. Na nič som sa nepamätala, ani na ten osudný deň a ešte veľmi dlho som sa rozpamätávala, kým sa mi začalo mariť, čo sa vlastne stalo. Dovtedy som o svojom úraze vedela len od svojich najbližších, ktorí ma podporovali, neopúšťali a stáli pri mne v tých najťažších chvíľach môjho života. Už spomínanú nehodu som zažila so svojím starým ockom, ktorého som mala veľmi rada a ktorý zrážku s nákladným autom neprežil. Ešte aj teraz sa mi zviera srdce, keď si naňho spomeniem. Od toho momentu nasledovali nemocničné pobyty a mnohopočetné operácie, ktoré som musela podstúpiť. Boli to ťažké chvíle, ale snažila som sa znášať to ako som mohla, aj kvôli sebe, aj kvôli svojej rodine v dúfaní, že sa to zlepší, len treba mať trpezlivosť.
Keď som sa už mala lepšie, asi po roku som bola prepustená z nemocnice, no žiaľ, bolo to na invalidnom vozíku. Ale aj tak som sa tešila, že konečne budem môcť byť so svojou rodinou a v tých časoch som sa svojím stavom ani veľmi nezaoberala. Bola som šťastná, že žijem a že aj takto ma môžu stretnúť krásne veci v živote a verila som, že aj ja možno niekedy budem môcť byť užitočná pre niekoho iného. Veriť tomu pre mňa bolo veľmi dôležité a hlavne nestratiť nádej. Keď sa skončil môj dlhodobý pobyt na nemocničnom lôžku a trocha som sa pozbierala, moja milá pani učiteľka Marienka Kováčová mi ponúkla možnosť, že ku mne bude chodiť na individuálne štúdium, učiť ma, aby som nezaostala ani v takej ťažkej situácii. Vďaka nej som potom mohla dokončiť štvrtý ročník základnej školy a neskôr pokračovať vo svojom štúdiu v Košiciach, v škole pre telesne handicapované deti a mládež, s ktorými sme si boli seberovní a cítili sme sa spolu dobre. Na tie časy tiež rada spomínam, lebo škola mi dala veľa síl v tom zmysle, že som prišla na to, že aj s takým ťažkým postihnutím sa dá žiť a môcť byť šťastným človekom.
Popri učení som sa začala venovať aj písaniu poézie, pretože veľmi rada čítam a tiež som sa pokúsila niečo vytvoriť, i keď zo začiatku len pre vlastné potešenie. Medzi prvé moje básničky patrí aj Túžba, s ktorou som získala ocenenie v kežmarskej súťaži, kde bola vydaná knižka s názvom Kľúčik, v ktorej sa so svojou tvorbou predstavili mladí autori a obsahovala aj už spomínanú Túžbu. Keď sa blížil Deň matiek, napísala som báseň pre moju mamku, ktorá má názov Mamička. Košická škola mi umožnila predstaviť sa aj s mojou ďalšou tvorbou v televíznej relácii, konkrétnejšie to bola detská relácia a volala sa Talentárium. Tam som recitovala tiež vlastnú poéziu, ktorá sa volala Ročné obdobia v snoch.
Keď som sa už dostala domov, tiež som sa snažila nestrácať svoj životný elán a zaoberať sa niečím užitočným. Naďalej som písala poéziu, začala som sa venovať ručným prácam - štrikovaniu a háčkovaniu a učila som sa cudzie jazyky. Najprv to bola angličtina, ktorú som sa začala učiť ešte v škole a potom som sa snažila zdokonaľovať sa doma. Neskôr ma zaujala španielčina, tak sa pokúšam venovať jej a snažím sa učiť ako samouk z knižiek, ktoré sú pre tento cieľ obrovskou pomôckou. Verím, že sa mi španielčinu podarí zvýšiť na úroveň pokročilého štádia.
V minulom roku som dostala šťastie od Pána Boha, bola to síce náhoda, ale na jednej internetovej stránke som našla inzerát s ponukou práce, ktorá bola vhodná pre zdravotne postihnutých ľudí, ale s úplnou funkčnosťou horných končatín. Trocha som zaváhala, ale po pár dňoch som zavolala pána, ktorý sa venuje skrytým titulkom a zaúča budúcich titulkárov, aby ľudia, ktorí sú slabo počujúci, alebo nepočujúci, pokojne mohli pozerať televízne programy, tým pádom sledovať rôzne udalosti vo vysielaní a z tohto hľadiska nemuseli byť obmedzovaní. Tejto ponuke som sa veľmi potešila, dodalo mi to elán a dobrý pocit, že predsa len aj na vozíčku môžem byť užitočná. No žiaľ, táto činnosť trvala len niekoľko mesiacov, lebo zo sociálno-právnych dôvodov som ju musela zanechať. Síce na začiatku bolo ťažké preniesť sa cez tento fakt, ale snažím sa vytýčiť si ďalšie ciele a snáď budem mať niekedy možnosť byť niekomu užitočná. Som a aj naďalej budem vďačná Bohu, že mi ešte dovolil žiť a tešiť sa zo života a z vecí, aj keď sú to niekedy iba maličkosti.

17. 2. 2009
Pre webovú stránku Maj Gemer napísala: Erika Mogyoródiová