Američana poslali zhadzovať zbrane, ale najesť sa mu dali v Gočove

Koláž k 65. výročiu SNP: Ondrej Doboš „Ej, vojna – ťažké časy. Prežili sme veľa. A v istých obdobiach iba zlého,“ začal akosi príliš vážne gočovský obuvník Ondrej Hlaváč. Ibaže bolo sa treba vyrozprávať i o neveselých veciach. To nebolo hocijaké spomínanie, v tom bola i hrdosť.
„V horách okolo dediny boli veru aj partizáni. Aj im bolo treba opraviť obuv, bagandže, čižmy podbiť, lebo jeseň v štyridsiatom štvrtom bola mokrá. Ja som opravil, Mišo – môj verný pomocník – odniesol. A veruže zadarmo. Ani on, ani ja dodnes nemáme dvestopäťdesiatpäťku.“ To akože príplatok od štátu za pomoc v povstaní.
„Ale ty nevieš, lebo si bol sopliak,“ hodil rukou. „Ja som zašíval čižmy aj americkému pilotovi." – „To teda neviem,“ prisvedčil som mu neskrývajúc prekvapenie. No nedalo mi a nahlas som zaváhal. – „A kde by sa tu v Gočove zobral Američan?!“ – „To sa ešte len budeš čudovať, keď Ti porozprávam...“ zodvihol hrdo bradu a ešte viac zvážnel. Tváril som sa – už neviem po koľkýkrát – opäť prekvapene, lebo Hlaváč príbehy rozprával rád a vždy tak tajuplne, akoby všetko vyzrádzal práve teraz po prvý raz. – „Povstaniu predsa pomáhali i Američania! Ani to si nevedel?!“ krútil pohoršene hlavou. „Lietadlami nám privážali zbrane. Padákom ich mali spúšťať priamo do dediny. Lenže jeden pilot nebol asi celkom zodpovedný človek. Možno bol zvedavý ako tu žijeme, lebo sa spustil nad dedinu tak nízko, že skočil po ňom Kleinov pes a pohrýzol ho na nohe. A veru poriadne, cez čižmu. Somár americký, keby si bol tie dvierka na kabíne poriadne zatvoril, nemuselo sa mu to prihodiť. Ale on – frajer – nechal ich pootvorené a Dongo, tak sa ten vlčiak volal, chňapol ho do sáry. Nedalo sa nič robiť. Chcel, nechcel, jeho lietadlo Dakota muselo pristáť na lúke pri mlyne na Batarovej. Pilota ihneď prišikovali ku mne do dielne, a hľa, týmito rukami..." otrčil večne špinavé ruky, "som mu rýchlo musel zašívať sáru. A moja," to akože jeho žena, "mu hneď navarila téju, lebo poriadnu kávu sme nemali. Iba meltu, alebo enrilo, a takú náš milý Američan veru nechcel. Aj som sa s ním porozprával. Bol vraj z Clevelandu a mal doma dvoje detí." – „A či Vy viete po anglicky?“ spochybnil som jeho tvrdenia. – „Ako by som nerozumel. Kus viem! Nuž a či môj otec neboli dva razy v Amerike? Keď sa vrátili, pochytil som reč od nich," nedal sa obuvník a pokračoval, „a to ešte nie je všetko. Američana poslali zhadzovať zbrane, ale najesť sa mu nik nedal. Poriadny hlad ho trápil. No, nedáš mu kus našej strovy? Moja mu ponúkla nášho chleba i paprikovej slaniny. Chutila mu ako tá manna z neba! Pomocník Mišo mu tie jeho čižmiská tak vygľancoval, že sa v nich celý uvidel! Aj holiť sa pri nich mohol ako v zrkadle. Nevedel sa vynačudovať, zmohol sa iba na ich americké o.k., však Mišo?“ – „Ej, bohuprisahám, svätá pravda!" potvrdil pomocník.
„No, a teraz si zvedavý, ako z lúky na Batarovej mohlo to americké lietadlo odštartovať, však? To bolo tak: vybral som z dediny šestnásť mocných chlapov. Zapreli sme sa, ako komu prišlo. Jedni do krídla, druhí do chvosta, iní rozkrútili vrtuľu. Predstav si, potisli sme asi pätnásť metrov a motor ulapil. Lietadlo šťastne odletelo a pilot mi na pamiatku vyhodil dva čungesy. Ty nevieš čo je čunges?" čudoval sa. „No, predsa žuvačka, americká žuvačka! A ešte mi cez oblôčik zakričal, že sa po vojne prihlási. Aj som čakal, ale doteraz nič. Nuž veru ľudia sú všakovakí," vzdychol si, ako by chcel uľaviť vlastnej duši.

(Poviedka - Lietadlo v Gočove so súhlasom autora prevzatá z knihy Ondrej Hronec: Rodáci a ja.)