Mám dojem, že naša spoločnosť si veľmi málo váži prof. Jura Hronca

doc. Jozef Vencko, CSc., jeden z posledných študentov akademika Hronca. Foto: Dr. Ondrej Doboš Na slávnostnom stretnutí pri príležitosti 50. výročia od úmrtia akademika Hronca bol v Bratislave dňa 1. decembra 2009 prítomný aj doc. RNDr. Jozef Vencko, CSc., z Fakulty matematiky, fyziky a informatiky UK v Bratislave, jeden z jeho posledných študentov. Na Jura Hronca si spomína takto:

"Študoval som v rokoch 1955-60 matematiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského, kde v tom čase bol prof. Jur Hronec (až do začiatku školského roku 1959/60) vedúcim katedry matematiky. Mal som teda to štastie zúčastniť sa jeho prednášok z troch predmetov: z obyčajných diferenciálnych rovníc, z variačného počtu a z parciálnych diferenciálnych rovníc. Pravda, z posledného predmetu stihol prof. J. Hronec odprednášať len dve prednášky, ťažko chorý sa podrobil operácii a 1.XII. 1959 umrel. Uschovávam tieto dve prednášky ako relikvie, vzácnu to pamiatku na môjho veľkého učiteľa. Ako študent piateho ročníka som mal česť niesť jeho rakvu pri poslednej rozlúčke v aule Univerzity Komenského.
Ľudská pamäť je selektívna. Preto aj moje spomienky na prof. J. Hronca majú nesystematický charakter. Veľká úcta a rešpekt k nemu nám nedovolili „blicovať“ keď sa konali jeho prednášky, aj keď sme mali k dispozícii jeho knihy, podľa ktorých prednášal. Jeho ľudský rozmer sa prejavil aj pri skúšaní. Pri prvom osobnom kontakte sa najsamprv informoval odkiaľ skúšaný pochádza, z akých sociálnych pomerov, o situácii v jeho regióne, o jeho osobných záujmoch a pod., čím zároveň oslabil predskúškové napätie skúšaného. Pre mňa nebolo moc príjemné, že na skúške vyžadoval aj znalosť zadania príkladov (na čo sme boli upozornení staršími kolegami), ale aj ich výsledkov (na čo nás neupozornili). V minulosti k výsadám študentov vysokých škôl (v rámci akademickej slobody) patrilo, že keď sa v prednáškovom cykle odtlieskalo (nemuselo to byť v poslednom týždni), prednášajúci skončil. Prof. Hronec vždy upozornil „Dnes mi ešte netlieskajte,“ čo pre nás znamenalo, aby sme nabudúce nedajbože nezabudli zatlieskať. Iným prednášajúcim už naša generácia obyčajne netlieskala.
Akú úctu a rešpekt mal prof. J. Hronec nielen medzi študentami, členmi vlastnej katedry, ale aj u celej akademickej obce svedčí niekoľko epizód. Pracovníci Prírodovedeckej fakulty UK boli v tom čase roztrúsení po celej Bratislave a všetci od najvýznamnejších profesorov až po posledného študenta si svoje finančné náležitosti museli vybavovať v pokladnici dekanátu na Moskovskej ulici. Profesorovi J. Hroncovi nosil výplatu na Katedru matematiky p. Hindický, ktorý bol pokladníkom, pedelom, školníkom a správcom budov (konflikt záujmov za jeden plat?). Ani vtedajší mocipáni sa proti nemu neodvážili zasiahnuť aj v prípade, keď by to inému pravdepodobne tak ľahko neprešlo. Spomínam si, že na záver celoročných politických školení bol celofakultný seminár na tému „Úloha más v dejinách“ (alebo tak podobne), kde zástupcovia všetkých pracovísk referovali v jednomyselnom duchu o priorite más, kolektívov a marginálnej úlohe osobnosti. Prof. J. Hronec, zrejme pre zvýraznenie významu podujatia, predsedal a viedol seminár. V záverečnej reči v protiklade so všetkými príspevkami, proti duchu marxistickej ideológie, vyzdvihol prioritu osobnosti, argumentujúc menami ako Newton, Cauchy, Einstein a ďaľšími.
Iná, smutnejšia príhoda. Cez prázdniny r. 1959 sa kádrovalo, či robili čistky na vysokých školách, o nás bez nás. Neviem či aj v iných inštitúciách. Na základe posudkov príslušných miestnych satrapov sa vylučovalo zo školy. Z cca 30 poslucháčov matematiky a fyziky sme sa v 5. ročníku s tromi už nestretli. V rámci tohoto upratovania boli zbavení funkcie vedúceho katedry viacerí starší vedúci katedier fakulty. Medzi nimi aj prof. J. Hronec. Neskôr som sa od jedného člena previerkovej komisie dozvedel, že nikto z jej členov nemal odvahu mu to osobne oznámiť. Písomne sa im to asi nezdalo oznamovať vzhľadom na jeho ctihodnosť . Napokon aj keď ináč tvrdý a nekompromisný predseda komisie, ktorý sa na to podujal, stratil odvahu a neoznámil mu túto skutočnosť. Tak sa stalo že prof. J. Hronec po návrate z dovolenky z Gočova zvolal a viedol zasadanie katedry. Poslom zlých správ musel byť radový člen katedry, rešpekt verchušky pred profesorom bol príliš veľký.
Spomenul som si ešte na jednu úsmevnejšiu príhodu, ktorá je spojená s jeho pôsobením. Pravda, viem to z ústeho podania starších kolegov na katedre. Takéto historky o starom pánovi kolovali medzi nami dlhé roky. „Starým pánom“ ho volali nielen študenti, ale aj učitelia. Nebolo to v pejoratívnom zmysle, ale malo to podtón doyena – v tom čase mal viac ako 70 rokov. V oficiálnom styku ho akademická obec oslovovala „Vaša magnificencia“. Atmosféra na katedre bola v tom čase odlišná od dnešnej. V zasadačke pred schôdzou všetci pokorne čakali na príchod starého pána. Nikto si nedovolil prísť neskoro. Jeden z mladých asistentov sa chcel prezentovať svojou klasickou vzdelanosťou a namiesto známeho výroku „cogito ergo sum“ (myslím, teda som) povedal „coito ergo sum“ (súložím, teda som). Nasledoval výbuch smiechu, len prof. Srb sa nesmial. Prof. Harant sa na neho obrátil s otázkou, či nemal v škole latinčinu. Ten odpovedal v tom zmysle, že mal, ale že ten mladík povedal väčšiu pravdu než sám Descartes. Starý pán práve v tom čase vstupoval do zasadačky a keďže nebolo zvykom verejne prejavovať veľké emócie, vytiahnuc kapesník vrátil sa do svojej miestnosti a odtiaľ prenikal zle tlmený smiech.
Na záver svojich neučesaných spomienok, by som si dovolil ešte jednu kritickú poznámku. Mám dojem, že naša spoločnosť si veľmi málo váži prof. J. Hronca, ktorý podľa môjho presvedčenia patrí medzi najväčšie osobnosti na Slovensku v minulom storočí. Veď kto už mohol pre národ urobiť viac, než umožniť doma vysokoškolské vzdelanie a vytvárať tak vlastnú inteligenciu! Po zakladateľovi väčšiny vysokých škôl (Technika aj Ekonomická Univerzita, pedagogická fakulta, začiatok matematického a fyzikálneho vzdelania na Univerzite Komenského), päťnásobnom rektorovi, jednom z prvých akademikov SAV, autorovi prvej matematickej literatúry v slovenčine, predsedovi Matice slovenskej atď., je napr. v Bratislave pomenovaná jedna krátka ulička na periférii v Dúbravke, jedno gymnázium nesie jeho meno, pamätná doska na našej fakulte a najnovšie niečo na Technickej Univerzite. Je mi smutno, keď sa pýtam študentov prichádzajúcich na fakultu študovať matematiku čo im hovorí meno Jur Hronec. Mlčiacu reakciu aj absolventov Hroncovho gymnázia niekedy preruší hlas citujúci nadpis na jeho pamätnej doske umiestnenej pri vstupe do nášho pavilónu. Veľa svojich známych inžinierov (najmä technických, ale aj ekonomických odborov) som oslovil rovnakou otázkou. O zakladateľovi a viacnásobnom rektorovi svojich škôl nevedeli nič. Preto si myslím, že naša spoločnosť je ešte veľmi veľa dlžná tejto veľkej osobnosti."

Doc. RNDr. Jozef Vencko, CSc.