Ondrej Hronec: Bábkové divadlo, mäto z tapa a cigánsky pežgej

Pamätáte si? Na ručné práce vo štvrtej ľudovej. Všeličo nás naučili. Okrem iného sme zbierali plánky po lese, štepili stromčeky, rýľovali v školskej záhrade. To posledné sa nám veľmi nechcelo, narýľovali sme sa dosť aj doma. Pritrafilo sa aj to, že sme na vyučovanie nešli. Nie, že by sme sa chceli uliať, opantalo nás čosi úplne iné - bábkové divadlo. Keď prišlo do našej obce, celé ich predstavenie nás doslova uchvátilo. Dodnes si pamätám najmä na koniec, keď Gašparko jazdil na neposlušnom koni, ktorý ho neustále zhadzoval zo sedla. To divadlo prišlo k nám až z ďalekej Banskej Bystrice. Jeho majiteľom bol chýrny bábkar Anton Anderle. Odvtedy sme aj my túžili vytvoriť niečo podobné. Pravda, len v takom skromnom prevedení.
Bratanec Ondrej Andrašovský bol náramne šikovný. Vždy ma síce rozčuľovalo, že viac pracoval ľavou ako pravou rukou. Nevedel som si na to zvyknúť. A vadilo mi aj to, že - sústredený na prácu - mal špic svojho jazyka vyplazený raz v jednom, raz v druhom kútiku úst. Ale napriek tomu sme boli nerozluční kamaráti. Čo sme spolu vymysleli, to sme spolu aj realizovali. On vyrábal figúrky a maľoval kulisy, ja som vymýšľal pre divadlo reči. Mali sme aj publikum - deti z nižného konca sa schádzali v našej spodnej kuchyni, kde na starom dubovom stole bolo veľmi dômyselne postavené malé javisko. Predstavenia sa im páčili.
Dôležitý bol aj náš divadelný bufet. Bol v komore, cez prestávku sme tam predávali šumienky. Na jednej sme zarobili päť halierov. Iba premiéry neboli ziskové. Zadarmo sme podávali cigánsky pežgej - nápoj z vody, octu, sirupu a sódy bikarbóny. Na jeho prípravu každý z nás niečo doniesol. Lepšie povedané - z domu ukradol. Ja sirup, Ondrej ocot a sódu sme kúpili v obchode. Vody bolo všade dosť.
Ibaže bábkové divadlo nás zunovalo. My sme chceli hrať riadne, veľké divadlo - napodobniť gočovských ochotníkov. A veruže sme to aj dokázali.
V našej polozbúranej stodole sme si vybudovali reálne javisko - dvakrát tri metre. Ondrej opäť vyrobil kulisy, ale už obrovské - tiež z baliaceho papiera. Dom pre veľkých mal namaľované okná a vyrezaný vchod - bola tam skutočná izba.
Naše prestavenie sme nazvali "Jánošík". Hrali sme v ňom traja: Ondrej, ja a od nás mladšia suseda Zuzka Ondrejka. Dalo nám to veru veľa času a práce, kým sme ju presvedčili, aby hrala Jánošíkovu frajerku. Potom vznikol problém medzi nami chlapcami. Jánošíkom sme chceli byť samozrejme obaja. Nakoniec sme sa v tejto úlohe striedali. Raz som bol Jánošík, raz pandúr a naopak.
"Ďurko, nechoď do hôr!" to bola jediná veta, ktorú mala povedať Zuza Ondrejka, alias Anička. "Musím, Anička, pomstiť krivdy..." odpovedal jej na to Jánošík. Starostlivo pripravený dialóg. Jedného dňa sme mali všetko dokonale nacvičené, aj kroje oblečené, iba ... chybovali diváci. Neprišla ani noha. Napokon sa do humna - celkom náhodou - domotal starý Mertuš. Vraj voľačo hľadá. To nám pasovalo. Trvalo to dlho, ale presvedčili sme ho. "Strýko, zostaňte, zahráme Vám divadlo o Jánošíkovi!" Dal sa uprosiť. A tak v historickom divadelnom predstavení - v našej stodole - hrali traja herci, jednému jedinému divákovi.
Ibaže v dedine sa nič neutají. Dozvedel sa to aj náš pán učiteľ. "Hronec, Andrašovský, vstaňte," zahrmelo v triede ponad naše hlavy, "pozrite sa na týchto dvoch výtečníkov! Toto sú gočovskí umelci!? Im nevonia rýľovanie školskej záhrady, oni sa zabávajú akýmsi divadlom. Dám vám ja divadla!!! Tam pri dverách sú dva rýle, okamžite do záhrady!" skoncoval s nami pán učiteľ.
Smutní sme sa vrátili domov. Vošli sme do nášho umeleckého stánku, t.j. do stodoly. Sadli sme si na javisko - nohy nám viseli z pódia - a rozmýšľali sme, kto nás mohol zahlásiť, že tu máme divadlo? Tuho sme premýšľali. Vtom si Ondrej buchol prstom po čele a povedal: "už to mám! Nemohol to byť nikto iný, iba Zuza Hroncová u Kuzmy. Rozpamätaj sa! Dvakrát sa nám bola núkať, že bude hrať Aničku" - "Máš pravdu," prisvedčil som, "ona nás zažalovala." Ale ako sme ju mohli obsadiť do úlohy Aničky, keď bola od nás o dve hlavy vyššia, tučná a okrem toho brblala. Keď namiesto "s" a "c" používala písmeno "t". Keď sa jej pán učiteľ opýtal: "Čo ste doma varili?" Zuza odpovedala: "Mäto z tapa," čo v preklade znamenalo "mäso z capa". A nám - veruže už vtedy - išlo o čistotu slovenského jazyka. Preto milá Zuza Hroncová u Kuzmy naším konkurzom neprešla. Jej pomsta však bola sladká. My sme s tým však nemohli urobiť nič.
Tým sa naša umelecká činnosť i sláva skončila. Škoda. Lebo takých umelcov, akými sme boli my dvaja, bolo na Slovensku pred vyše šesťdesiatimi rokmi naozaj málo.
2.2.2010

Poviedka Bábkové divadlo z knihy Ondrej Hronec: Rodáci a ja.