Horný Gemer ešte stále ukrýva čaro "obyčajných" rodákov Ondreja Hronca

Meno Ondreja Hronca nie je na hornom Gemeri neznáme. Ako vysokoškolský profesor sa o. i. zaoberá aj históriou slovenskej vedy a kultúry a jej osobnosťami. A to i napriek tomu, že je univerzitným profesorom, uznávaným vedcom v oblasti ochrany, tvorby i ekonomiky životného prostredia a udržateľného rozvoja. Presadil sa tiež ako publicista i scenárista. V jeho veku si viacero sediemdesiatnikov povie: „Už mám toho dosť. Teraz si oddýchnem a dám všetkému pokoj.“ Ale on nie. Ako správny Gočovčan má toho ešte pred sebou veľa, čo by chcel spraviť a dokázať. Meno Hronec má v tejto obci hlboké korene, vzišiel z neho z chudobnej rodiny i slávny slovenský národovec a matematik svetového významu Jur Hronec. Keď v apríli t. r. krstil v rodnej obci ďalšiu svoju publikáciu „Rodáci a ja“, iste netušil, že ňou akoby oživil osudy dávno nežijúcich podobných osôb, aké žili alebo i žijú aj inde v regióne Gemera, len o nich doteraz málokto dokázal napísať aspoň zopár viet. Prišlo to aj mne na um, keď som si prečítal z jeho nie obsiahlej knižky poviedky o obuvníkovi s atlasom, chválenkárovi Paľovi u Márty, obecnom pastierovi, jeho nespávajúcom otcovi, alebo o lieku proti ohováraniu. Ožil takto v knižke obyčajný dedinský človek, ktorý nebol ani známy, ani sa vo svete ktovieako nepreslávil. Schuti som sa zasmial, keď som čítal poviedku o nábore do SĽUK-u, ale aj po prečítaní o kolotočoch, ktoré jelšavský Kuko Jano postavil v rokoch jeho detských rokov aj na gočovskom priestranstve. Nuž, Ondrej Hronec načrel svojou najnovšou literárnou prácou do málo prelúskaných tém nášho krásneho Gemera a jeho domčekov prilepených pod hrebene Slovenského rudohoria, ktoré stále ukrývajú v sebe ešte neobjavené črty obyčajných ľudí. Ukázal príklad, ako sa oplatí aj v tomto čase o nich písať a zaspomínať si takto na roky nezadržateľne ubiehajúceho času. Ponúkam Vám teraz na bližšie zoznámenie sa s tvorbou Ondrej Hronca zopár jeho poviedok z knižky Rodáci a ja.

Ondrej Doboš

Ďakujem Ti, Pane Bože

Považoval som ho za jedného z najpracovitejších ľudí v Gočove. Okrem toho bol nábožný a veľmi spravodlivý i statočný. Nečudo, že si ho ľudia vážili. Bol známy svojou prirodzenou autoritou. Ďuro Ivan u Bóchu.
Pracoval na závode železorudných baní pri pražení železnej rudy v klasických peciach. Robilo tam veľa Cigánov z okolitých dedín a veruže napospol si svojho „šéfa“ vážili, lebo sa kvôli nim, okrem iného, naučil i po cigánsky. Všetky usmernenia, ale aj pokarhania prijímali ako dobre mienené rady od otca.
Pracovití Cigáni zarábali dobre. Ale keď bol deň výplaty, spolu so ženami si šli vypiť do vlachovskej krčmy, kde šéfoval naširoko-ďaleko známy krčmár najlepšej kvality Paľo Martinko. Cigáni slušne prišli, posadali si a poprosili krčmára o malý štamperlík rumu. Krčmár Martinko sa na kupujúceho úctivo pozrel a spustil: „Tebe štamprlík?! Tebe, ktorý pracuješ pod zemou ako chrobáčik a zajtra nemusíš byť na tomto svete?! Ty si nezaslúžiš aspoň poldeci?!“ Cigán celý rozžiarený a samozrejme poctený buchol dlaňou po stole: „Nalejte deci – aj mne, aj mojej žene!“ A práve pre túto pijatiku ich Ďuro Ivan u Bóchu najviac napomínal.
Ďuro Ivan u Bóchu bol aj presbyterom a kurátorom v miestnom cirkevnom zbore. Staral sa o vežové hodiny, ktoré nielen naťahoval, mastil, ale i nastavoval, ak nešli ako sa patrí. Vždy keď odbíjali, zastal, ba dokonca zoskočil z bicykla a odpočítaval, či bolo dosť úderov. Ak nie, hneď bol na veži!
Ba bol i pokladníkom v dedinskom úverovom družstve. Ľudia nemuseli cestovať do mesta, peniaze si mohli uložiť u neho v trezore. Ani len vlastnej žene neprezradil, kto má aké úspory. Nebolo diskrétnejšieho.
Ďuro Ivan u Bóchu zo všetkých jedál najviac miloval halušky. Žena mu navarila poriadne porcie, hádam také, čo by vystačili i pre troch jedákov. Keď ich skonzumoval celú kopu, prevrátil do seba dvojlitrovú fľašu od uhoriek kyslého mlieka. Potom zbožne zložil ruky, zrak uprel k nebesiam a krátko sa pomodlil: „Ďakujem Ti Pane Bože, že si ma tak z ničoho nasýtil!“

Ultimátum, alebo Nepokradneš!

„Počúvajte, vy lotri!“ tak nás okríkol strýko Juraj Bendík, keď zistil, že sme mu z kôlne ukradli drevenú truhličku. Plánovali sme z nej vyrobiť vozík. Taký obyčajný, so štyrmi kolieskami.
So strýkom Bendíkom sme si rozumeli dobre. A na to sme sa aj spoliehali. Mal pre nás vždy dosť času a doslova s pôžitkom nám rozprával hrôzostrašné príbehy z prvej svetovej vojny. Práve z tej, ktorá z neho urobila invalida. V zásobe mal i príbehy o mimozemšťanoch, ktorí k nám do Gočova prišli vo veľkých kovových kotloch, v akých sa na dolnom i hornom konci za dedinou varievalo mydlo. Mimochodom, aj za naším domom bol jeden takýto „Tí cudzinci, na tých ako keby kotloch,“ vysvetľoval s dôležitosťou jemu vlastnou, „neboli veľkí, ale uprostred čela mali osadené iba jedno veľké oko!“ Počúvali sme suseda Bendíka so zatajeným dychom a boli sme pevne presvedčení, že je dajaký čarodejník, či bosorák, černokňažník, strigôň, ba či niečo podobné.
To, že sme kradli, zbadal. Sprvu nás napomenul, aby sme drevenú „ládičku“ pekne krásne vrátili. Ibaže my sme si z jeho rečí veľa nerobili. Ale iba dočasu. „Do týždňa vrátite, čo ste ukradli! Lebo ak nie, privolám na vás nešťastie!“ pohrozil s pokojom spravodlivého.
„Tebe, Ondrej,“ hovorí môjmu bratancovi, „tebe narastú rohy, Jankovi," sľuboval malému susedovi, "kopytá, a tebe," to akože mne "za to, že si ich na krádež nahovoril a si najstarší,“ nemal som vtedy viac ako desať, “tebe narastie chvost ako čertovi!“ Výstraha znela hrôzostrašne, iba že my sme tomu stále celkom neverili.
V jedno nedeľné ráno pribehol k nám bratanec. Vrútil sa rovno ku mne do izby a ukazoval mi rozbité čelo. Vraj sa mu už z neho tlačí jeden rožtek. Načisto zabudol, že večer pred tým v prítmí humna narazil do akéhosi dreva a okrem iného si poranil i hlavu. Strašne som sa preľakol i ja. Hneď som siahol na koniec chrbtice, kde som si po prvýkrát v živote nahmatal niečo tvrdé. „Bože môj,“ zvolal som, „aj mne sa veru čosi tlačí, asi to bude ten chvost!“ Ondrej neotáľal a siahol na môj zadok. Hroznú skutočnosť s úžasom i strachom potvrdil. Rozbehli sme sa ozlomkrky ku kamarátovi Janovi. Pokojne ležal v poloosvetlenej izbe a ktovie odkedy neumývané nohy mu trčali spod upískanej periny. Ani nás poriadne nevypočul a už si ohmatával chodidlá. „Sú tvrdšie ako boli včera,“ skonštatoval vyplašene. „Takto asi začínajú rásť kopytá!“ usúdili sme svorne. „Ako sa len svetu ukážeme?“ ľutovali sme sa navzájom.
Ku strýkovi Bendíkovi sme sa iba potíšku vkradli. Krotkí, pokorní. A s prosbou, aby svoju kliatbu zrušil. Boli by sme sľúbili čokoľvek, len nech nás zbaví hanby. Z drevárne sme ukradli a v drevárni na kláte – s rukami položenými na ostrí sekery – sme museli sľúbiť: „Božie prikázanie nepokradneš nikdy viac neporušíme!“ Každý, poslušne a pod neúprosným dozorom strýka Bendíka.

Kolotoč

Raz do roka zavítal do Gočova kolotoč. Bývalo to zvyčajne koncom júna, keď sa konal v dedine majáles – či vlastne juniáles. Majiteľom tohto, pre nás jedinečného zariadenia, bol Ján Kuko – ostrobrusič z Jelšavy. Pamätám si totiž na tabuľku tohto znenia. Mal ju pripevnenú na malej brúske. Bol to veľmi jednoduchý prístroj na nožný pohon, ktorým krútil brúsny kotúč. Brúsil ním nože, nožnice i britvy. Ján Kuko vykonával túto užitočnú činnosť celý týždeň. V nedeľu sa celá dedina vozila na jeho kolotoči. Postavil ho vždy pred obchod, pod lipu pri kostole. Aj kolotoč fungoval vtedy iba vďaka jeho „ručnému“ pohonu.
Organizácia chodu obľúbenej miestnej zábavy bola premyslená. Kostru tvorilo šesť, či osem drevených ramien. Z nich viseli reťaze, na ktorých boli upevnené sedadlá. Pod tým všetkým sa vynímalo malé pódium, kam sa vychádzalo po rebríku. Na stupienku pri pódiu stálo aspoň šesť výkonných mládencov. Nahrádzali sme elektromotor. Držiac ramená, vlastne drevené drúky, rozkrútili sme tých, ktorí zavesení na reťaziach sedeli na sedadlách. Dole stál majiteľ kolotoča. Ten – so sprievodom svojej dcéry Margity, ktorá búchala do rytmu činelmi – odohral na trúbke v jednej runde päť piesní. Každé rozkrútené kolo začínalo pesničkou „Haj, husičky, haj...!“ A furt to isté. Dookola.
Majiteľ, Ján Kuko – ostrobrusič z Jelšavy, pritom pozorne sledoval, či sa niekto z nás pri drúkoch neulieva. Ak áno, ľavou rukou ho švihol bičíkom po nohe, pričom pravou hral ďalej. Po piatich kolách sme z pódia zišli na zem, vystriedali nás sily čerstvé. Konečne sme sa mohli aj my „zadarmo“ previezť. Nuž, nikto sa veru nechcel zrieknuť tejto lákavej a vlastne jedinej odmeny. Ja osobne tiež nie. Už keď som nasadal, zdala sa mi veža nášho kostola obrátená naopak. Statočne som však vydržal celé kolo. Ale žalúdočné problémy boli neuveriteľné. A najmä pre všetkých dosť zreteľné. Vyvrcholili v tom najväčšom švungu, presne uprostred jazdy krútiaceho sa kolotoča. Okolo atrakcie bola – ako ináč – celá dedina. Nechýbal ani náš sused. Keď potom, idúc dedinou, stretol moju mamu, posmešne skonštatoval: „však si varila šalátovú polievku...?“ A kráčal ďalej. „Veru, šalátovú. A ako viete?“ divila sa mama. „Fešák bol na kolotoči. Celá dedina vie, čo ste obedovali...,“ zachechtal sa a zabočil do dvora.
Od tých čias som na kolotoči nebol. Nikdy! A ak som aj nejaký videl, vždy som sa radšej obrátil na inú stranu. To platí dodnes.
(Poviedky sú prevzaté so súhlasom autora z knižky Ondrej Hronec: Rodáci a ja, ktorú vydala G.A.G. umelecká agentúra , s.r.o. Banská Bystrica, apríl 2009 pre Občianske združenie Zachovanie pamiatky Jura Hronca, Gočovo)