Na Hrade, v osobnej stráži samotného prezidenta Tomáša Garrigue Masaryka

Paľo Geceľovský u Márty (také bolo jeho prímenie, lebo domu, odkiaľ pochádzal, sa v dedine hovorievalo u Márty) bol vskutku sebavedomý chlap. Všeličo skúsil. Všeličo prežil. Kade-tade po svete pochodil. A čo zažíval, to rád porozprával, s ochotou jemu vlastnou sa delil o zážitky. Ťažko povedať, koľko z toho bolo pravdy, koľko chválenkárstva. Povrávalo sa – okrem iného - že mal rád ženy a ony zase jeho, najmä vtedy, keď im všeličo nasľuboval. Smelý býval pred kamarátmi v krčme, kde sa údajne pochválil, že voľaktorej v dedine prisľúbil prerobiť trlicu, na ktorej trela konope, na elektrický pohon. Nevídaný pokrok, ktorý však zostalo iba v jeho bujnej fantázii. O jeho jazykovej zdatnosti nikto ani v kútiku duše nezapochyboval. Všetkých presvedčil, že perfektne ovláda nemčinu. No iba dovtedy, pokým do Gočova neprišli nemeckí vojaci. Richtár nemeškal a milého Paľa zavolal tlmočiť. Ten však nepreložil celkom nič, lebo jeho často používané výrazy „die šance“, „die motore“ a „die lopatka“ .... nemali s nemčinou nič spoločné. Paľo sa však nedal. Navôkol všetkých ďalej presviedčal, že títo Nemci nie sú pravými Nemcami, lebo rozprávajú nejakým nezrozumiteľným nárečím, za čo on napokon nemôže. V tej chvíli bolo po jeho tlmočníckych službách.
Paľo Geceľovský však bol technicky dostatočne vybavený. Vlastnil napríklad mláťačku na obilie, ktorou mlátieval menším gazdom žito. A mal i kone. Neboli živené práve najlepšie, ale on si ich veľmi cenil. Hovoril o nich ako o paripách. Rád sa nimi chválil. Ibaže opak bol pravdou.
„Už ako malý chlapec mal som rád remeslo. Pochytil som ho od staršieho brata,“ začal svoje rozprávanie Paľo. „Ako žiak štvrtej ľudovej som povyrýval do vrchnáka škatuľky od boxu Pána Krista a jeho dvanástich učeníkov. To však ešte nič nebolo! Ako piatak som vystrúhal nožíkom osemmetrovú reťaz z jedného kusa jeľšového dreva. Keď ju brat ešte namočil do dreveného oleja – vtedy len bola krásna a ligotavá. Náš pán učiteľ ju poslal na výstavu až do Pešti! Vtedy sme ešte boli Rakúsko-Uhorskom....“ zdôraznil Paľo Geceľovský. Jeho ďalšie rozprávanie malo priam kráľovskú atmosféru. V Pešti sa reťaz údajne tak páčila, že za odmenu sa milému Paľovi dostalo veľkej pocty. Vraj bol až na samotnej korunovácii uhorského kráľa. No, neuveríte mu, keď dopodrobna vykladal, ako sa to tam všetko udialo?! „Bolo to v takej obrovskej sále,“ rozkladal rukami, čím zdôrazňoval veľkoleposť prostredia, do ktorého sa údajne dostal. „A tomu kráľovi spúšťali na hlavu kráľovskú korunu, čo mala váhu vyše dvanásť metrákov zlata. A že by mu tú kráľovskú hlavu, či vlastne krk, nezlomili, tak mu tú korunu – veľkú ako náš luster v kostole – na štrángoch spúšťali.“ Nuž, dokončil dôležito Paľo, „nechcel by som byť v jeho koži. Našťastie všetko dobre dopadlo, lebo koruna dobre sadla na tú jeho hlavu.“ – „A čo bolo ďalej?“ provokovali sme ho. – „Ani neviem. Ako s tou korunou potom kráčal, to tiež neviem, ale – čo tam po tom! Poviem pravdu, vôbec ma to nezaujímalo, lebo som sa musel poponáhľať na stanicu, na vlak domov. Veď z Pešti do Gočova – to nie je maličkosť, to vám je diaľka! A na druhý deň bolo treba ísť kosiť lúky...“ takto skončil jednu kapitolku zo svojich rozprávaní. Ale nikdy nezabudol dodať: „Iba jedno ma neprestalo mrzieť – doma mi tú korunováciu nikto neuveril. Našťastie na tej súťaži v Pešti boli od nás ešte dvaja. Jeden z Dobšinej a druhý z Polomy. Tí by mi to razom dosvedčili, keby neboli umreli.“
Nepomohlo. Od tých čias milého Paľa Geceľovského nevolali ináč, iba: Paľo Cigán. Považoval to za krivdu, lebo veď on iba pravdu vykladá o tom, čo vo svete zažil, „... a svet iba čo ťa znevažuje,“ sťažoval sa mnohokrát, no na povahe svojho vymýšľania veľa nezmenil. Posúďte.
„Na vojenčine som bol v Prahe. Práve vznikla republika a tá potrebovala zdravých, mocných a vysokých chlapov. Nuž, koho by vybrali na rožňavskej asentírke, ak nie mňa. Ani som sa nenazdal a už som bol v Prahe. A nie hocikde v Prahe! Ale na Hrade, v osobnej stráži samotného prezidenta Tomáša Garyka Masaryka. Nebolo to veru hocičo, lebo z našej doliny tam nevybrali nikoho, a to aj preto, že takého ako ja od Rožňavy po Dobšinú, ani bokom v Rejdovej či v Kobeliarove niet. Boli i tam mocní parobci, ale boli nízki, nenarástli, lebo sa furt iba po horách motali. A tam veru slnko nezasvieti!“ dodal presvedčivo.
12.3.2010
Uverejnené so súhlasom autora

Ondrej Hronec
Rodáci a ja - Chválenkár Paľo u Márty