Vždy mal na pamäti, že žiaka pri odpovedi treba povzbudiť, vliať sebadôveru

Jur Hronec ako profesor na lýceu Kežmarské lýceum 1906 - 1921. Študenti tejto školy sú si navzájom rovní, bez rozdielu náboženstva, národnosti a spoločenského postavenia. To, čím sa jedna národnosť líši od druhej, nesmie byť predmetom výsmechu, ale naopak, predmetom obdivu u inej národnosti!

(Zo školského poriadku kežmarského lýcea v prvej polovici 18. storočia.)

Spišskí Nemci založili v Kežmarku školu, ktorú v roku 1555 zreformoval L. Stöckel podľa svojej Bardejovskej školy. Prešla rozličnými vývinovými štádiami. V roku 1813 dostala štatút lýcea; okrem osemročného štúdia sa prednášala tri roky filozofia, právo a teológia. V roku 1851 školu zmenili na osemtriedne gymnázium. Pôsobil tu Ján Benedikty, Samo Chalupka, študovali Pavol J. Šafárik, Samo Tomášik, Pavol O. Hviezdoslav, Martin Rázus a iní.
Škola bola evanjelická, žiaci každú nedeľu navštevovali služby Božie, svätili pamiatku reformácie. Profesori boli evanjelici alebo kalvíni; maturovalo sa i z náboženstva. Škola bola autonómna, panoval tu liberálny duch, práca profesorov sa vzájomne posudzovala, nepanovala drezúra, vzťahy boli viac kamarátske ako nadradené.
Na kežmarské gymnázium prišiel vyučovať aj Jur Hronec. Do Spišského kruhu stredoškolských profesorov patrili i pedagógovia z Levoče – z troch stredných škôl, profesori z Kežmarku, Spišskej Novej Vsi a Podolínca. Tento kruh každoročne usporiadal schôdzu, na ktorej boli tri prednášky: pedagogická, vedecká a organizačná. V roku 1915 na jednej takejto schôdzi Jur Hronec zdôraznil: „... učiteľom sa musí človek narodiť, t. j., že musí mať na toto povolanie potrebné dispozície. Na učiteľskú dráhu by sa mali dať len takí, ktorí majú pre toto vznešené povolanie potrebné predpoklady a vlastnosti!“

Budova lýcea v KežmarkuVo svojom životopise k tomuto obdobiu Jur Hronec uvádza:

Do Kežmarku som prišiel 9. novembra 1906. Ubytoval som sa v treťotriednom hoteli a išiel som sa predstaviť do školy. Prijali ma vľúdne a oznámili mi, že budem učiť v šiestej triede fyziku a aritmetiku.
Na tabuľu som nikdy nepísal sám, vždy to robil niektorý žiak, ktorého som viedol logickými otázkami a poznámkami, kým sám neprišiel k úsudku. Žiadny však pri tabuli nebol dlhšie ako päť minút; nasledujúci žiak musel vedieť pokračovať. Ak nie – bolo zrejmé, že nedával pozor. Látku museli pochopiť a naučiť sa v škole. Doma už len písali úlohy.
Vždy som mal na pamäti, že žiaka pri odpovedi treba povzbudiť, vliať sebadôveru a nie ho zastrašovať. Za môjho osemnásťročného pôsobenia na gymnáziu z matematiky nikto na matúrach neprepadol, z fyziky iba jeden jediný.
Učil som sedemnásť hodín týždenne, obyčajne zrána, pretože predpis bol taký, že prvé hodiny sú rezervované na matematiku a fyziku.
Môj predchodca na hodine fyziky chcel ukázať, že život bez vzduchu je nemožný. Dal doniesť živú myš, ktorú dali pod vývevu. Žiaci začali vysávať vzduch, ale myš si veselo poskakovala ďalej. Nie a nie zahynúť. Keď sa vo vysávaní vystriedala celá trieda, učiteľ povedal: „ďas to vezmi, je to zlá myš...“ To bol impulz k tomu, aby som začal hľadať prostriedky na vybudovanie nového laboratória. Po návšteve významných európskych firiem sa mi podarilo vybudovať najmodernejšie laboratórium fyziky v Uhorsku! Študenti milovali fyziku a tešili sa hlavne na fyzikálne pokusy.
Kežmarok - hradSkúšal som zásadne bez notesa, známky som si pamätal.
V rokoch 1911 a 1912 som zažil dve nepríjemné situácie, ktoré ma rozladili. Prvou bolo vyšetrovanie a vylúčenie troch slovenských študentov, označených za panslávov. Druhou bola voľba riaditeľa, lebo mu už uplynulo šesťročné volebné obdobie. Nepekné hádky o riaditeľské miesto neprospeli gymnáziu, naopak, dlho sa spomínali ako odstrašujúci príklad.
Z gymnázia sme chodili na výlety na Oravský alebo Spišský hrad, v apríli k Jadranu, čo bolo užitočné pre klasickú filológiu a históriu umenia. Na Veľkú noc do Budapešti, či do Viedne do divadla.
V roku 1916 som na jednej schôdzi predniesol prednášku na tému: Aktivita stredoškolského profesora. Po všeobecnom súhlase som sa rozhodol napísať knihu „Vyučovanie a vyučovacia osobnosť“, ktorá vyšla až v roku 1923 v Košiciach.
Aktívne som pracoval aj v evanjelickom cirkevnom zbore, rád som chodil na turistiku do Tatier a miloval som korčuľovanie – tento šport sa tu dá pestovať až päť mesiacov v roku.

Absolventi kežmarského gymnázia sa výborne uviedli na všetkých postoch vtedajšej monarchie.

_____________________________________________________________________________

(Pokračovania z publikácie Jur Hronec z Gočova, ktorú napísali Ondrej Hronec a Daniela E. Komárová. Uverejňujeme so súhlasom autorov)
_____________________________________________________________________________

DOTERAZ UVEREJNENÉ POKRAČOVANIA Z KNIHY - JUR HRONEC Z GOČOVA

- Kým sa Jur Hronec stal z dedinskej siroty uznávaný vedec svetového významu

- Ako Jur Hronec využíval suplikácie na prebúdzanie slovenského povedomia

- Vysokoškolské štúdiá Jura Hronca v Kluži v rokoch 1902 – 1906