Keď moje zanietenie pre Gemer prebúdza u iných odložené spomienky na detstvo

Občas mi prichádzajú maily od vás, ktoré potešia i moje srdiečko. Prinášajú mi útechu a čerpám z nich nové sily, ktoré tak každý v súčasnosti potrebujeme. Pred pár dňami mi taký prišiel od Emy, mojej spolumaturantky z Rožňavy. Píše mi:
„Ondrej, Tvoje zanietenie pre Gemer vzbudzuje odložené spomienky ...V mojich žilách koluje „gemerská“ krv s veľkým podielom sedliackej. Môj rodný dom v Jesenskom, hoci už dávno v ňom bývajú cudzí ľudia a je úplne zmenený, ,,je najkrajšie miesto na tejto zemi“. A časy detstva strávené tam, sú tie najkrajšie roky života. Vyrastala som pri Rimave v povojnových časoch. Rimava ešte nebola regulovaná a tak záplavy, raz až dvakrát do roka, boli skutočnosťou. My deti sme ale nevnímali jej nebezpečie, ani škody. Pre nás to znamenalo,že do školy, prípadne na suchú časť ulice, nás viezli na plti. Alebo raz, keď sa rieka vyliala neskoro na jeseň, nestačila sa ešte vrátiť do koryta a udreli tuhé mrazy. Okolité lúky sa premenili na klzisko. Taký veľký zimný štadión si ešte nevidel! A nám stačili korčule pripevnené špeciálnym kľúčikom na topánky, aby sme sa tam preháňali až do tmy ...
Každý rok začiatkom leta sme robili prieskum koryta. Držiac sa za ruky sme postupovali vo vode krok za krokom. Keď prvý narazil na hlbočinu, pustili sme sa všetci plaveckým štýlom „pes“ smerom k brehu. Jedno leto sme z hliny vyrábali v Rimave tehly. Vtedy sa stavala v Jesenskom tehelňa a my sme doma počúvali od dospelých problémy s tým spojené. Brehy rieky boli husto zarastené krovím.V nich sme robili úkryty a navzájom sa špehovali. Nebol dostatok obuvi, ani oblečenia, nie to ešte módnych! Ale boli sme vždy pekne a čisto oblečení. O južnom ovocí, ako pomaranče, banány sme ani nepočuli.Ale na stole býval čerstvý domáci chlieb, domáce mlieko, v záhrade sme si mohli vyberať ovocie. Neboli grilovačky a slovo piknik sme vtedy ani nepoznali. Na dvore pod lipou však bol v lete stôl prestretý bielym obrusom a tam sme jedávali. Neboli počítače, ani televízia. Kto však poznal slobodu pod šírym nebom, rozsiahle lúky s trávou po pás a najrozmanitejšími kvetmi, lezenie po stromoch a vietor vo vlasoch, meniacu sa vôňu zeme a vzduchu pri ročných obdobiach, stromy kvitnúce a žltnúce ..., mi uverí, že nám to ani nechýbalo. Mesiac na nočnej oblohe putoval so mnou všade, kde sme sa sťahovali. Ale ten pri Rimave v splne bol predsa iný! Vypočul si naše priznania a želania a nikomu nič nezradil. Buď chvála rodnému kraju za nádherné detstvo. No, ako to čítam za sebou, konštatujem,že som sa príliš rozpísala-proti mojej zásade: pozeraťsa viac dopredu."

Ema Stasselová - Bírová,
foto: archív autorky