Mesto moje zabudnuté, alebo modlitba dôchodcu

Dobšiná bolo tiché mestečko, popretkávané starými štôlňami.
Voľakedy sa tu vedľa prašných a blatistých ciest chúlili domčeky baníkov s malými oknami.
Potok, ktorý ho obmýval z oboch strán, neraz mohutnou silou bral všetko, čo mu stálo v ceste.
Dnes sú na jeho mieste rozkopané chodníky a cesty, ktoré ostali po zavedení plynu a oprave mestského vodovodu, ktorý už mal svoje roky.
V januári roku 1945 bolo od východu i severu vidieť záblesky, ktoré Ti, mesto moje, zvestovali, že sa blížia osloboditelia.
Ľudia roky gniavení biedou a utrpením sa vzpriamili a hneď si súkali rukávy, aby Ťa zveľadili.
Tvoji obyvatelia si, mestečko moje, 27. januára pripomenuli 62. výročie Tvojho oslobodenia rumunskými jednotkami, bojujúcimi vo zväzku II. ukrajinského frontu.
Dnes sa pýšiš celým radom novôt: vodná elektráreň, základná škola, nové sídlisko, kultúrny dom, futbalový štadión, dobšinský Alweg a rad moderných rodinných domov skrášlili Tvoju tvár.
Vzniklo aj množstvo podnikov, ktoré dávali ľuďom pracovné príležitosti.
Dnes si, mestečko moje, jedno z miest s vysokou nezamestnanosťou.
Mladí ľudia Ti odchádzajú za prácou do štátov EÚ.
Ostávajú s Tebou iba dôchodcovia a stredná generácia, o ktorú nemá nikto záujem, a preto o sebe hovoria, že sú ako odpadový nepotrebný materiál.
Viem, potrebné je ešte veľa vybudovať, aby si bolo dôstojnou vstupnou bránou do Slovenského raja, a verím, že tí, ktorých ľud v demokratických voľbách poveril starať sa o Tvoj rast, urobia všetko, aby si bolo každým rokom krajšie.
Veď ruky k spoločnému dielu priloží iste každý, Dobšiná, mesto moje.

Pavol BURGER, január 2007