Náučný chodník Mokrade Hnilca a náš párdňový výlet do Slovenského raja

Keď sme sa nedávno zo stránky Maj Gemer dozvedeli, že 21.5.2009 bol slávnostne otvorený náučný chodník Mokrade Hnilca, hneď sme vedeli, že náš plánovaný júnový párdňový výlet do Slovenského raja sa bez návštevy tejto zaujímavosti nezaobíde. Zistili sme si, že trasa chodníka vedie od vodotrysku pri parkovisku Dobšinskej ľadovej jaskyne (fotografia č. 1 ) a končí pri železničnej stanici Dobšinská Ľadová Jaskyňa (2), neďaleko od Ostrej skaly (3). Chodník, ktorý má asi päťsto metrov, je obojsmerný s desiatimi náučnými tabuľami s textom v slovenčine a angličtine a s fotografickou a obrazovou dokumentáciou (4, 5). Vedie popri toku rieky Hnilec (6), jeho väčšia časť cez veľkú rozkvitnutú lúku (7) a končí lužným lesom (8). A že sú to ozaj mokrade, sme sa presvedčili, keď sme si šli odfotografovať niektoré kvety (9, 10, 11) a zišli sme z chodníka. Hneď sme mali pod nohami mäkšiu pôdu a našli sme aj menšie výmole pôdy (12, 13). Aj preto boli na najmokrejších miestach vybudované drevené chodníky (14).

Hnilec pramení pod Kráľovou hoľou, razí si svoju cestu cez južnú časť Národného parku Slovenský raj a Volovské vrchy, pri Margecanoch sa vlieva do Hornádu. Z dôvodu veľkej prírodnej hodnoty a európskeho významu je niva horného toku Hnilca vyhlásená za chránené územie - Národná prírodná rezervácia Hnilecká jelšina s výmerou 84,59 ha. Prísne sa chráni územie od jeho prameňa, cez Stratenú, až po priehradu Palcmanská Maša (Dedinky), preto aj náučný chodník bol vybudovaný práve na kúsku tejto časti jeho toku.
Jeho brehy lemujú porasty horských jelšových lužných lesov (15, 16). Jelša, čremcha, krušina, vŕby a i smrek majú tu vhodné podmienky na rast, podobne ako aj brehové porasty (17, 18). Kľukatí sa tu v početných meandroch (19, 20, 21) a poskytuje dobré podmienky aj vodným a pri vode žijúcim živočíchom. My sme však nemali šťastie vidieť ani vydru, ani pstruha, lipňa, či rybárika riečneho, pinku, stehlíka, ani orieška, a tak faunu tu zastupoval len náš malý čierny pes, ktorý sa tu však vyskytoval na každom kroku (22). V trvalej kaluži sa nám síce zazdalo, že vidíme žabu (skokana?) i niečo podobné na mloka, či kunku, potešili sme sa, ale kým sme namierili náš fotoaparát žabka odskákala a neidentifikovaný obojživelník sa ukryl kdesi pod vodou (23). Potom sme ich už nezazreli ani vo vybudovanom liahnisku (24).


Z pestrej zmesi kvitnúceho lúčneho porastu si netrúfame zodpovedne určiť ani záružlie močiarne, ani deväťsil hybridný, prilbicu pestrú, kýchavicu bielu, ostricu metlinatú, vstavačovec májový, jazyčník sibírsky a ďalšie iné, ktoré nám boli predstavené na náučných tabuliach (zistili sme, že si v tomto smere musíme doplniť vzdelanie). Zdatnejší znalci botaniky však iste niečo z našich fotiek identifikujú (25, 26, 27, 28). Iba žltohlav európsky - hnileckú ružu - sme spoznali bezpečne (29).

Pekný devätnásty júnový deň sa nám vydaril. Ale ani dážď a chladné počasie nasledujúcich dní nám nemohlo zabrániť v dobrom pocite a my sme sa v Slovenskom raji cítili ako v ozajstnom raji a tešili sa aj z jeho ostatných - a naozaj premnohých - krás.

Na záver pripájame jeden rekreačný a jeden srdiečkový pohľad z Dediniek - veď túto vodnú nádrž napája práve voda Hnilca ... (30, 31)

Marta Mikitová,
foto: Stanislav Kejík