Nadviažeme na tradíciu výroby gemerskej paličkovanej čepcovej čipky?

Od polovice 19. storočia sa v Gemeri nachádzajú dva typy čipky - stará čipka so zubatým alebo rovným okrajom, používaná na olemovanie textílií, hlavne oltárnych prikrývok, známa už v 18. storočí a čepcová čipka, o ktorej sú prvé zmienky približne z polovice 19. storočia.
Pokračovaním tradičnej gemerskej paličkovanej čipky sú čipky čepcové. O ich príbuznosti hovorí nielen pásikový charakter, ale aj zhodné väzby, motívy a stavby čipky. Čepcová čipka, ktorá pozostáva zo záušníc, venca kvetov, krajíka a oplietky, sa postupne menila a vyvíjala. Najstarší známy čepiec je z roku 1860.
Gemerská paličkovaná čipka v ľudovom prostredí sa vyrábala len v obciach v údolí rieky Slanej - v Rejdovej, Vyšnej Slanej, Vlachove, Gočove, Nižnej Slanej, Henckovciach, Gemerskej Polome. Čipky sa plietli na tvrdej poduške - vankúši - vypchanej plevami, ktorá ležala v lube alebo v slamenom košíku. K práci s niťami je potrebný určitý počet paličiek - kreplíkov - ktoré sú buď vystrúhané z dreva ručne, alebo vyrobené na sústruhu. Takýchto paličiek treba viac párov (8 - 50), podľa toho, ktorá časť čipky a aký vzor sa pletie. Pri paličkovaní sú tiež potrebné špendlíky a háčik. Čipky sa vyrábajú na papierovej forme - furme, ktorá býva o niečo väčšia, ako má byť čipka, pretože po zosňatí sa čipka trochu stiahne. Na forme sú vyznačené len hlavné časti, ktoré sú určené tradíciou. Nevyznačené miesta čipkárka mohla meniť a dopĺňať motívmi a nápadmi buď podľa vlastných predstáv, alebo podľa požiadaviek zákazníčky.
Samotná čipka na čepiec má zložitú stavbu. Je obdĺžnikového tvaru s rovnými okrajmi. Hoci jej vnútorné časti majú tiež len rovné okraje, postup pri výrobe je zložitý. Pri práci musí čipkárka dbať na rôzny počet nití, na rôzne väzby a rozdelenie farieb, ktoré nemôže svojvoľne meniť, pretože podliehajú tradícii alebo vôli zákazníčky.
Výroba čepcovej čipky sa skladá zo štyroch fáz. Začína sa pliesť za pravým uchom (pletie sa z opaku) v časti zvanej záušnica. Táto časť pozostáva z tzv. palcov. Po ich vypletení nasleduje centrálny motív kvetov. Nasleduje ľavá záušnica, ktorá symetricky zodpovedá pravej, a okolo toho krajík. V druhej fáze sa vypletú platy, t. j. voľné priestory medzi palcami a záušnicami. V tretej fáze sa veniec kvetov s krajíkom pospája riečičkou - gatrom. V poslednej štvrtej fáze sa na čipke upletie oplietka, ktorou sa opletú tri strany čipky. Kým sa vyrobí celá čipka na čepiec, musí sa obvod obísť niekoľkokrát. Výroba je prácna a aj zručnej čipkárke trvá približne dva týždne, pretože čipka je veľmi hustá.

Vývin čepcovej čipky prebiehal najmä v centrálnej časti čepca, vo venci kvetov, ktorý sa menil z jednokvetového postupne najprv na tri kvety, neskôr na päť a nakoniec na sedem kvetov. Podľa toho, koľko kvetov má centrálna časť čepca, dá sa približne určiť jeho vek. Čepce s jedným rozvetveným kvetom sú približne z polovice 19. storočia. Čepce s tromi kvetmi asi z roku 1910, s piatimi do roku 1925 a okolo roku 1930 sa začali pliesť čepce so siedmimi kvetmi. Týmto počtom kvetov sa vývoj centrálnej časti čipky gemerského čepca uzavrel. Datovanie je len približné, vývoj bol odlišný skoro v každej obci. Napríklad v Gočove sa päťkvetové čepce plietli skôr ako vo Vlachove. Zmeny prebiehali poväčšinou anonymne, len čipkárka Zuzana Klementíková z Vlachova, ktorá sa v roku 1925 presťahovala do Rejdovej, je známa tým, že zmenila formu čepca z trojkvetovej na päťkvetovú.
Centrálna časť čepca, t. j. veniec kvetov, mala pôvodne zložitejšiu kompozíciu. Vypĺňal ju jeden zložitý kvet po celej ploche centrálnej časti. Uprostred je kalich a po stranách sú motívy zložené z hlbokých a plytších vlnoviek, ktoré znázorňujú listy. Z tohto obdobia pochádza aj najstarší čepiec, ktorý vlastní vo svojich zbierkach Banícke múzeum v Rožňave. Vyrobený bol v Nižnej Slanej, okr. Rožňava. Vývinom sa centrálna časť menila na trojkvetovú. Na tomto čepci kalichový kvet zostal v nezmenenej podobe, len bočné časti sú menej rozvetvené. Na bokoch pribudli dva rovnaké zákrutkové kvety. Čepiec s piatimi kvetmi z Gočova má v centrálnej časti päť zákrutkových kvetov, z ktorých prvý, tretí a piaty je kompozične rozvetvenejší s výraznými jadrami a druhý a štvrtý je jednoduchší. Pri sedemkvetovom čepci, ktorý je posledným vývojovým štádiom v stavbe čipky sa kvety zmenili. V centrálnej časti ostali z predchádzajúceho štádia dva alebo štyri jednoduché kvety a posunuli sa na okraje. Stredné kvety sa zmenili na celkom obyčajné zákrutkové kvety bez jadra.
Počas celého vývojového štádia až do súčasnosti sa kvety plietli vždy len bielou niťou. Iba ojedinele sa do lupeňov vplietali páry inofarebných nití.
Zvláštny typ tvoria polomské čepce (z Gemerskej Polomy), ktoré sú odlišné od čepcov z obcí v hornom údolí Slanej. Iba celková stavba, motívy, vzory a farebnosť sú totožné, rozdiel je hlavne v centrálnej časti. Všetky čepce majú po tri geometrické kvety, z ktorých dva krajné sú rovnaké a stredný je o niečo užší, ale tvarove rovnaký. Kvety netvoria zákrutky, ale len ohýbaný pásik. Vývinom sa počet kvetov v polomskom čepci nemenil, ostávali vždy len tri kvety. Všetky gemerské paličkované čepce, teda aj polomské, sú symetrické podľa stredovej osi natoľko, ako im to dovoľoval pásikavý charakter čipky.
Zaujímavou časťou gemerského čepca je záušnica. Je to časť čepca, ktorá voľne visela pozdĺž tváre až na plecia. Práve táto dĺžka čepca spôsobila, že sa začali pliesť čepce so siedmimi kvetmi, čím sa predĺžila celá čipka a záušnica visela oveľa nižšie na plecia. Mladé ženy si záušnice čepca rôzne pripínali a tvarovali, starým ženám viseli voľne.
Farebnosť gemerského čepca je strohá. Vyskytujú sa v ňom tri základné farby - červená, čierna, biela v kombináciách červeno - biela a čierno - biela. Zvláštnu symboliku má čepiec so zelenou riečičkou. Je to svadobný čepiec. Každá nevesta dostala takýto čepiec od budúcej svokry a použil sa pri svadobnom obrade pri začepčení nevesty. Farebnosť čepcov je jednoduchá, ale mnohé čipkárky do vzorov vkladali páry inofarebných nití, čím sa snažili čepiec oživiť.

Gemerská čepcová čipka sa vyrábala buď na objednávku, čo bol najčastejší spôsob, alebo čipkárky v zimných mesiacoch vyrobili viac kusov a ponúkali ich na predaj v najbližšom okolí aj v susedných obciach. Nosenie čepcov bolo bežným javom až do polovice 20. storočia. A keďže výrobkýň čipiek bolo viac, záujem o ne stačili pokryť. Situácia sa zmenila až po roku 1950, keď čepce vyrábalo len 4-5 čipkárok v Rejdovej, Gočove a Nižnej Slanej. V 70. rokoch ostali už len dve aktívne čipkárky - Žofia Vilimová z Rejdovej a Zuzana Slováková z Nižnej Slanej.
V súčasnosti sa čepce používajú len pri slávnostných príležitostiach, v programoch folklórnych súborov, zriedkavo ešte v svadobnom obrade pri začepčení nevesty. Výroba už zanikla. Najznámejšou čipkárkou a poslednou výrobkyňou bola Žofia Vilimová, ktorá v roku 1989 náhle umrela vo veku 74 rokov.
Čepce teraz nepaličkuje nik. Našťastie sa ich ešte dosť zachovalo, veď v minulosti mala každá žena najmenej tri, a pekná zbierka sa zachovala v múzeách. Na ich základe možno v budúcnosti nadviazať na tradíciu výroby gemerskej paličkovanej čepcovej čipky.
september 2009

Mgr. Angela Czintelová