abie leto plné šípiek, trniek, slnka a dažďa, prichádzajúcou jeseňou sfarbené úbočia a zeleno-žlto-červené voňajúce lesy, z hmlistých rán vynárajúce sa obrysy skalnatých brál, modrá obloha... Takáto poetická a romantická nálada volá do prírody! A kde inde by nás myšlienky zaviali ako do nášho Slovenského raja, v ktorom sme prežili už veľa krásnych dní a kde nás vždy neodolateľne láka. A tak sme si predĺžili víkend, sadli do auta a vyrazili. Naším cieľom boli Dedinky, obec v Hnileckej doline pri hladine vodnej nádrže Palcmanská Maša, viac známej len ako priehrada Dedinky. Z Levíc, kde bol štart našej cesty, sme šli Pohroním a Horehroním, cez Žiar nad Hronom, Banskú Bystricu, Brezno, Polomku, Heľpu, Pohorelú, Telgárt, cestou sme obdivovali Kráľovu hoľu, pramenisko a rozvodie našich najväčších slovenských riek Váhu a Hrona, ale i Hnilca a Hornádu. Tam, pri prameni Hrona, sme sa zastavili a pripili si z jeho studenej, priezračnej a životodarnej vody. Do Dediniek to už nebolo ďaleko. Tam nás čakali, okrem krásnej prírody, prechádzok a stretnutí s milými ľuďmi, až tri podujatia: 21. 9. oblastná súťaž O pilčíka roka, ktorej sa zúčastnili najmä pilčíci z Mlyniek a Dobšinej (do pohotovostnej polohy zloženie rozobratej motorovej píly, pílenie na rýchlosť a presnosť), 22.9. rybárske preteky (2. ročník Pstruh Dedinky, kde za účasti viac ako sto rybárov z celého Slovenska, loviacich z lodiek i z brehu, zvíťazil domáci Cyril Černický) a 23.9. súťaž v stavbe pltí zo sudov a brvien s najväčšou nosnosťou, ktorej konca sme sa už ale nedočkali, lebo sme sa hneď ráno vydali na cestu poznávania ďalších krás a historických pamiatok Gemera. Vlastne sme sa vydali po spišsko-gemerskom okruhu Gotickej cesty (nami však dosť skrátenom a prispôsobenom).

ez Dobšinú a Nižnú Slanú (v ktorej sme si smutne spomenuli na dvoch mladých baníkov, ktorých minulý týždeň zavalilo pri nešťastí v miestnej železnorudnej bani) sme prišli do Kobeliarova, kde sme navštívili rodný dom nášho básnika, historika, etnografa, slavistu, univerzitného profesora a autora viacerých vedeckých diel Pavla Jozefa Šafárika. Jeho rodáci sú naňho právom hrdí, rodný dom, v ktorom je aj malé múzeum, či pamätná izba, je vzorne udržiavaný.

etrvalo dlho a už sme boli v Rožňave, v centre horného Gemera. Toto mesto nás privítalo nielen svojimi historickými pamiatkami, ale aj svojou upravenosťou, čistotou a pokojom nedeľného predpoludnia. Zaparkovali sme pri modernej budove Slovenskej sporiteľne, ale hneď oproti stojaci menší červeno-biely kostol reformovanej cirkvi nás chytro z prítomnosti preniesol do minulosti a tak sme sa ponáhľali do historického jadra. Na priestranné štvorcové námestie, ktoré je jedným z najväčších svojho druhu na Slovensku (či najväčšie?), kde sú už všetky budovy renovované a kde história na nás dýchala z renesančnej strážnej veže, pred ktorou stojí pomník Františky Andrássyovej, bývalej majiteľky neďalekého hradu Krásna Hôrka, z radnice, biskupského paláca, či budovy bývalej banskej komory. Zaujal nás aj gotický katedrálny kostol Nanebovzatia Panny Márie zo 14. storočia s unikátnou tabuľovou maľbou Sv. Anny Samotretej z r. 1513, zvanej Metercia, s dobovým realistickým zobrazením ťažby a spracovania rudy v okolí mesta (ktorej vernú kópiu som zhodou okolností mala možnosť zblízka a podrobne vidieť nie tu, ale v Banskej Štiavnici v Galérii Jozefa Kollára, kde Slovenské banské múzeum v spolupráci s Baníckym múzeom v Rožňave otvorilo od 4.9. do 21. 11. tohto roku výstavu Rožňavská Metercia a gemerské baníctvo), kostol Sv. Anny, kostol Sv. Františka Xaverského a evanjelický kostol, jedna z najcennejších klasicistických stavieb na Slovensku. Historické jadro vraj môžu návštevníci mesta obdivovať aj z vyhliadkovej pavlače renesančnej strážnej veže, ale tam sme sa my nedostali. Tak sme si zašli aspoň na dobrú kávu a z prízemia spod slnečníka sme si zapisovali do pamäti celé námestie.

aždý z nás v detstve v úžase počúval fantastické a čarodejné rozprávky, rozprávky z vymysleného sveta zvierat a povesti z knihy Prostonárodné slovenské povesti od najznámejšieho slovenského zberateľa ľudových rozprávok, folkloristu, básnika, prekladateľa, publicistu, redaktora, literárneho historika a pedagóga, gemerského rodáka Pavla Dobšinského. A práve on sa nám "postavil do cesty" smerom do Revúcej, kde v západnej časti Rožňavskej kotliny v obci Rožňavské Bystré v miestnom kostole v rokoch 1855-1858 pôsobil ako evanjelický farár. Na pamiatku jeho tunajšieho účinkovania mu vďační obyvatelia obce umiestnili na čestnom mieste kostola pamätnú tabuľu.

le určite v tejto obci na dome s červenou a aj trochu strakatou strechou, so záhradou plnou ovocných stromov a čistou studničnou vodou, pribudne ešte ďalšia pamätná tabuľa, venovaná 100. výročiu narodenia jedného z jej nezabudnuteľných rodákov.

ba o pár kilometrov ďalej je obec Štítnik, kde sa nachádza národná kultúrna pamiatka, gotický evanjelický kostol. Je to pôvodne trojloďová bazilika zo 14. a 15. storočia s krásnymi hviezdicovými a sieťovými klenbami, s hlavným renesančno-barokovým oltárom z roku 1636, kazateľnicou z roku 1693, s nástennými maľbami, ktoré na ploche vyše 200 m2 znázorňujú rôzne náboženské výjavy, s bronzovou krstiteľnicou z 15. storočia, lavicami zo 16.-18. storočia, mnohými epitafmi a drobnými predmetmi umeleckého remesla. V kostole sú až dva organy, umiestnené nad sebou, menší, jeden z najstarších organov na Slovensku a väčší, ktorý bol postavený až asi o sto rokov neskoršie. Dívali sme sa a počúvali s hrdosťou.

držali sme sa tu dosť dlho a pretože sme si neprezieravo toho naplánovali na jedeň deň veľa, tak sme Jelšavu, ktorej sa za to ospravedlňujeme, prebehli ako "z rýchlika" a len z okna nášho auta sme si všimli dvojpodlažné barokové, barokovo-klasicistické a rokokové domy z 18. a 19. storočia, Redutu, budovu bývalej evanjelickej školy, rokokovú radnicu, či klasicistický evanjelický kostol. Len pri rímskokatolíckom dvojvežovom Kostole sv. Petra a Pavla a pri priľahlom rozsiahlom kaštieli Coburgovcov zo 16. storočia sme sa pristavili, kde ešte stále zachovalá tabuľka pripomína, že v nedávnych rokoch tu bol Domov mládeže pri Poľnohospodárskom učilišti, ale teraz už len jeho zničené a rozpadávajúce sa múry a steny bez okien zakrývajú milosrdné stromy.

ez Lubeník, známy ťažbou magnezitu, sme prišli do Revúcej, kde sme najviac chceli vidieť národnú kultúrnu pamiatku Prvé slovenské gymnázium, rokokovú kúriu z 18. storočia, kde sa v rokoch 1862 - 1874 ako na prvej slovenskej strednej škole v celej predchádzajúcej histórii Slovákov vzdelávalo 566 študentov zo všetkých kútov Slovenska. Na budove sú dve pamätné tabule, jedna z nich je venovaná profesorovi gymnázia Ivanovi Branislavovi Zochovi, polyhistorovi, pedagógovi a priekopníkovi telesnej výchovy na Slovensku a druhá oznamuje poslanie budovy. Podobne nás zaujímala aj ďalšia národná kultúrna pamiatka, novšia budova Prvého slovenského gymnázia, postavená v období silnejúceho národného útlaku, v rokoch 1871 - 1873. Hrdo stojí v novom bledomodro-bielom šate s upravenou predzáhradkou. V strede jej priečelia je pamätna tabuľa s portrétom pedagóga, ľudovýchovného pracovníka, ev. farára Samuela Ormisa, pri vstupe do budovy zaujme pamätná tabuľa, venovaná spisovateľovi Martinovi Kukučínovi, ktorý tu študoval v rokoch 1871-1874. Pred budovou je busta pedagóga gymnázia, slovenského historika Júliusa Bottu. Nemohli sme vynechať ani Mestský dom s manzardovou strechou z roku 1819 a s oválnym obrazom Themidy, bohyne zákonného poriadku, kde je umiestnená aj pamätná tabuľa venovaná širokoorientovanému vedcovi a polyhistorovi MUDr. Gustávovi Mauríciovi Reussovi. Chvíľu sme si posedeli na lavičke pred Mestským hostincom, neoklasicistickou budovou s manzardovou strechou, postavenou v rokoch 1875 - 1877. Bolo tu toho ešte veľa, čo by si bolo zaslúžilo našu pozornosť, ale nastal čas na Národný park Muránska planina.

chádzame do síce malej obce Muráň, ale o to známejšej jedným z najväčších hradov na Slovensku - Muránskym hradom z 13. storočia. Keď sme sa pripravovali na túto cestu, tešili sme sa, ako sa k nemu vydáme popod skalné bralo Cigánky po náučnom chodníku, ktorý má na dvojkilometrovej trase s prevýšením 35m sedem zastávok. Ale už po dosť náročnom dni sme sa rozhodli, že takáto prechádzka si zaslúži omnoho viac času, ako sme my teraz na ňu mali a že to absolvujeme nabudúce, keď si naplánujeme menej zastávok. Podobne sme nešli ani na Veľkú lúku - domov polodivokých koní, ktorých obyčajne vyše 300 voľne pobehuje po okolitých pasienkoch a lúkach, lebo sme v obci náhodou natrafili na pracovníkov ochrany prírody, ktorí nám okrem iného povedali, že kone sú momentálne v stajniach, voľne sa nepasú a možno ich len zopár vidieť v ohrade. A že na lesnú cestu je navyše zákaz vjazdu. Ešte nás aj s úsmevom upozornili, že ak by sme tam šli pešo, nemáme sa ku koňom veľmi približovať, lebo ak im nič nedáme, tak si to s nami samé "vybavia".

ak sme sa vybrali hľadať iný výhľad na túto krásnu krajinu. Cez hustý, farbami hýriaci les, kde sme sa chvíľami priamo pozerali na vrcholce vysokých štíhlych stromov, ktorých korene boli pevne zakotvené hlboko pod nami, sme sa dostali až na Prednú Horu, bývalý reprezentačný lovecký kaštiel v polorenesačnom slohu, ktorý v rokoch 1912-1914 dal postaviť Ferdinand Coburg. V súčasnosti, od r. 1973, je tu umiestnený Odborný liečebný ústav psychiatrický, ktorý je určený na liečbu osôb závislých od alkoholu a iných návykových psychotropných látok a v r. 2000 tu bolo zriadené Centrum pre liečbu drogových závislostí od tvrdých drôg. V krásnom parku sme videli veľa jeho dočasných obyvateľov pri športovaní, prechádzkach, či debatách s návštevami. A aspoň tu sme uvideli niekoľko koní z Jazdeckého klubu Predná Hora, ktorý pre milovníkov koní ponúka jazdecký výcvik, ale aj hipoterapiu, liečebné pedagogicko-psychologické jazdenie a šport pre handicapovaných.

oslednou našou plánovanou zastávkou bol Tisovec, ktorý leží v údolí rieky Rimavy a tvorí južný vstup do Muránskej planiny. Na jeho okraji sme sa osviežili minerálnou vodou, tzv. Tisovskou šťavicou a aj do zásoby sme si jej za fľašku nabrali. V meste sme si okrem iného pozreli klasicistický mestský dom z r. 1796, budovu radnice, kde je umiestnené múzeum histórie Tisovca a jeho okolia, rodný dom a bustu národného buditeľa Štefana Marka Daxnera a pamätník politika, právnika a publicistu Vladimíra Clementisa.

Naša cesta krásnym Gemerom sa skončila.

šte sme sa zastavili na salaši Zbojská a za Michalovou sme sa rozlúčili s mikroregiónom Muránska planina. Za chvíľu sme boli v Brezne, stredisku Horehronia. Ale o Pohroní možno až nabudúce.

Marta Mikitová, september 2007
Foto: Stanislav Kejík


_________________________________________________________________________________

Môj príspevok k článku: Cestou poznávania prírodných krás a historických pamiatok Gemera

Pridajte svoj názor k článku, alebo odkaz a podpíšte sa. Keď uvediete svoju e-mailovú adresu, budeme Vám odpovedať. Názory, ktoré prípadne nebudú spĺňať kritériá slušnosti, budú zmazané!