BARCELONA MARATÓ 2009 úspešne absolvovala aj Eva Seidlová

Iba najvernejší slovenskí maratónci vedia, že 1. marca 2009 bol v španielskej Barcelone maratónsky beh. Medzi jeho účastníkmi bolo zopár pretekárov aj zo Slovenska. Nechýbala medzi nimi ani pani Eva Seidlová z Tlmáč, ktorá je rodáčkou z Gemera a i po obidvoch rodičoch Gemerčanka. Z našich pretekárov dosiahla najlepší úspech, keď vo svojej kategórii F55 obsadila 3. miesto. Spolu s kolegom Viliamom Novákom z Bratislavy sa podelili so svojimi poznatkami z uvedeného maratónu aj s vami. Tu sú:

Konečne maratón v takmer ideálnom počasí...

Bolo to vskutku na zbláznenie. Čo maratón, to horúčava. Napríklad tento istý maratón, teda maratón v Barcelone, v roku 2008, ktorý sa bežal tiež 1. marca a kde sme očakávali teplotnú pohodu bol horúci. No veď uvážte, nie je 25 °C na prvý marec dosť? A to nehovorím o ostatných: Praha, Treviso, Istanbul, Visegrád maratón; svetlou výnimkou bol maratón rajecký, tam som však bežal polovičnú trať, očakávajúc horúčavu. Nakoniec nás v Rajci príjemne prekvapil dážď. Jedným z kritérií (nie jediným, samozrejme), podľa ktorých si vyberám maratón na ktorý chcem ísť je predpoklad, že tam nebude oveľa vyššia teplota vzduchu, ako je 20°C. Za posledné roky sa mi to podarilo dvakrát – obidva razy na maratóne vo Florencii, kde sa teplota držala trošku nižšie, ako oných 20°C. Aj preto sme s napätím sledovali predpovede počasia pre Barcelonu; tá sa samozrejme menila každý deň, ale nakoniec to dopadlo skvele: 12°C na štarte a asi 16°C v cieli. Čo si viac môžeme želať?
Predštartové procedúry (prezliekanie, šatne) sa odohrávali vo velikánskej výstavnej hale, pokrytej kobercom, na ktorom sa dalo sedieť, ba i ležať; odovzdávanie batožín prebehlo rýchlo, oddychovalo sa príjemne. 10 Slovákov (okrem Blaženkovcov) sa sústredilo na koberci pri vchode a asi 10 minút pred štartom sme sa odobrali na monumentálnu Placa Espaňa, kde bol štart. Problém sa však našiel: východ z tejto haly tvorili vysoké síce vráta, ale široké len asi 2 metre, čo sa ukázalo málo priepustné pre masu bežcov. Na oboch stranách oných dverí sa vytvorili obrovské zátky z bežcov, ktorí chceli ísť von, alebo dnu (odovzdať batožinu). Trvalo mi najmenej 5 minút, kým som sa cez dvere prepchal; ako však tvrdil Mišo Holík, neskôr vraj kohosi napadlo otvoriť aj bočný vchod a situácia sa znormalizovala.
Sám samojediný som sa dostal do koridoru, kde som byť mal (mal som cez číslo hrubú žltú čiaru, patril som do koridoru 3:30 – 4:00 hodiny). Nikde známeho nevidím, tak si všímam nohy bežcov: viac ako 50% ich má na nohách Asicsy, potom nasledujú Mizuná, a Nike. Adidasy sú veľmi zriedkavé, prečo? Ja mám s nimi veľmi dobré skúsenosti a mám ich aj teraz na nohách. Aj poobliekaní sú bežci rozdielne; niektorí ako do fujavice s elasťákmi a flísovými bundami, ba i čiapkami (to sú tí neskúsení), asi polovica zo zvyšných má tričká s krátkymi rukávmi a druhá polovica (aj ja som taký), máme tielko a trenírky. Dav sa zhusťuje, začínajú lietať tričká, bundy, fľašky; väčšina pristáva na hlavách bežcov, ktorí ich hádžu ďalej mimo koridoru.
Výstrel som nepočul, len sme sa všetci pomaly pohli vpred, kde medzi dvomi zvonicami (pripomínajúcimi benátsku) bol schovaný úzky štartovný portál, kade sme sa museli prepchať, aby fungovali snímače našich čipov. Trvalo mi to 2:19, kým som tade prešiel, potom sa bežalo bez prekážok, pretože sme tiahli širokými ulicami v miernom stúpaní ku Campu Nou, k slávnemu to štadiónu FC Barcelona.
Až za ním, na ľavej strane bol nejaký park, kde sme sa viacerí pokúšali zbaviť prebytočných tekutín v tomto chladnom počasí. Tu ma predbehol Peter Šafárik. "Kam, kam?" pýtam sa. "Dopredu, je tam aj Paľo Hajduk," hovorí. Pre tých, čo ich nepoznajú, títo dvaja naturalizovaní Bratislavčania sú z našej party a Peter sa pokúša o svoj prvý maratón, je teda „prvnička“, ako takýchto voláme. Máme celkove maratónske „prvničky“ tri: Okrem Petra je to pekná, šikovná a milá slečna doktorka Evička Čurlejová (dcéra ďalšieho člena našej party Joža Čurleja, skúseného maratónca) a Jožko Štepanay z Levíc. (Radosť bude mať iste aj eN, patrón maratóncov slovenských, veď po skončení tohoto preteku bude na Slovensku o troch maratóncov viac).
Tak som zostal sám. Päťka za 26:09, nie zlé, však to bolo mierne stúpanie. Tento maratón je nesporne pekný, príjemný, ale... časy sú tu asi o 4 –5 minút pomalšie, ako inde, pretože počas skoro celej trate sú mierne síce (tak meter na 100 metrov), ale dlhé stúpania a klesania. Prihováram sa peknej Francúzke Sabrine (má to napísané na chrbte) a asi kilometer bežíme spolu, ale zaostáva..., škoda. Stále bežíme v hustom dave bežcov (vraj nás je asi 10 000), ale je to pohodlné. Blížime sa znova k oblasti štartu a cieľa, pohľad na Montjuic je fascinujúci, sme asi na 12 kilometri, točíme na Gran via de les corts Catalanes, veľkú širokánsku, výstavnú ulicu, vedúcu celým mestom. Pred sebou vidím štíhlu dievčinu v červenom úbore, tak asi 35 ročnú Francúzku s nápisom „Marisya“ na chrbte, beží približne mojím tempom. Prihováram sa jej, chválim jej tempo, žiaľ angličtina jej nejde, tak sa dorozumievame posunkami. Zamračila sa, keď som ju oslovil ako „Mariška“, ona je vraj „Marisé“, s takým hrdelným „r“. Bežali sme spolu (alebo len kúsok od seba), celú zvyšnú dĺžku trate, aby ma asi na 41 kilometri definitívne predbehla. Jemne mrholí, je to celkom fajn, treba si však dávať pozor na vodorovné značenie; kĺže to na ňom.
Obiehame Sagradu Familiu od Gaudího; tento nádherný kostol vidím už n-tý raz, dojem už nie je tak silný ako kedysi. Je tu dvadsiaty kilometer (čas 1:40:50); v protismere beží prúd bežcov. „Výborne Vilo,“ počujem. Je to Mišo Holík v protismere, má na mňa stratu asi 10 minút, vyzerá dobre a môže to byť aj pod „štyri“. Zase pletie z h... bič a zdá sa, že mu to vyjde, myslím si a želám mu to. Polmaratón, čas 1:46:02. Nohy už oťažievajú, ale stále je to dobré. Zrazu - kde sa vzal, tu sa vzal, okolo mňa obieha Paľo Hajduk. "Kde je Peter?" pýtam sa. "Peter je vpredu," odpovedá a mizne z dohľadu. Vyzerá sviežo, kde zas bol zalezený ? (Vraj si bol pri občerstvovačke čosi namastiť, dozvedám sa po dobehu). Tak, už ich vidím... obaja bežia vedľa seba, tempo slušné, len ten Peter sa mi vidí byť unavený. Je tu jedno z klesaní, tak ich dobieham a hlásim sa; pred sebou vidím Marisyu a trošku zrýchľujem a pripájam sa k nej. Bežíme elegantnou mestskou zástavbou po ulici „Avigunda Diagonal“, ktorá vedie aj okolo Torre Agbar (čo znamená veľká veža); je to stavba podobná londýnskej „uhorke“, točíme sa do protismeru a hajde k moru, pred odbočením k nemu (konečne) je tridsiatka (posledná päťka bola za 25:39, celkovo 2:30:06).
No, je to lepšie, aspoň psychicky, pretože najhoršie sú pre mňa kilometre 20 – 30, keď je pred nami ešte predlhá cesta... Po „tridsiatke“ je to už „len“ dvanásť a to si viem predstaviť z tréningu na Železnej studničke.
Vľavo more, slniečko sieti, otepľuje sa, vzduch vonia, atmosféra priam dovolenková, nezadržiteľne sa blížime k starému mestu, k parku Ciutadella, kde bude 35. kilometer.
Čo to je? Naľavo, na ceste (sme asi na 34. kilometri) leží človek, nad ním sa skláňa viacero postáv a tlačia mu na hrudník; počuť trúbenie sanitky a vidím bežať zdravotníka s brašnou. Tu ja už nepomôžem, myslím si a pokračujem, vari mu to len prejde, myslím si, vyzerá tak mlado. (Žiaľ, neprešlo mu to, tento 27 ročný Ír odbehol do večných lovíšť, zrejme infarkt).
Je tu 35. kilometer (posledných 5 km za 26:32, spomaľuje sa to), občerstvovačka. Zastanem a dám si ako obvykle deci Powerrade a bežím ďalej, mysliac na onoho mládenca.
Staré mesto, rímske hradby, Rambla, a okolo Kolumbovej sochy točíme na Parallel, na konci ktorej je cieľ. Samozrejme, ešte treba prebehnúť 40 kilometer (posledných 5 km bolo za 27:39) doľava a v diaľke vidieť pilastre veľkej haly, za ktorou tušíme CIEĽ. Nie, že by som bol svieži, ale aj vďaka počasiu to ešte ujde, nesľubujem si (ako občas), že toto je isto – iste môj posledný maratón, mám ich dosť, nech sa trápi niekto iný. A je tu 42. kilometer, točíme doľava a vidieťcieľový portál. Tak, finišovať nemá zmysel, pohodlne dobehnem, malo by to byť pod 3:40. Hypnotizujem časomieru, keď pretínam hypotetickú cieľovú čiaru, ktorá ukazuje 3:38:38, ale čistý čas je aspoň o dve minúty lepší. Ten je 3:36:19, môj najlepší čas za posledné 4 roky.
Ruky nad hlavu – však poznáte ten neopísateľne príjemný pocit po dobehu. Pred sebou vidím červenú štíhlu postavu (ako Zuzka Stoličná, lenže tá je krajšia, myslím si) – je to Marisya. Objímame sa. "Môj priateľ je 10 minút za mnou," nadšene mi oznamuje lámanou angličtinou. "Si najlepšia," hovorím jej a lúčim sa.
S medailou na krku idem do šatne a myslím na pivo. Nepijem nič, na vodu nemám chuť. Pri stĺpe, kde sa máme stretnúť je už Eva Čurlejová a robí strečing; dobre sa na ňu pozerá, blahoželám jej k prvému maratónu. Dozvedám sa, že resuscitovala onoho nešťastného Íra, tam som ju predbehol, pretože na tridsiatke bola asi 40 sekúnd predomňou, takže dobehla chvíľu za mnou, ale aj tak mala lepší čistý čas. Tak, taký debut, to už hej. Pomaly sa trúsia ďalší: Evička Seidlová, Jožo Čurlej, Peter Pavuk, Andrej Jacko, Jožo Štepanay; v tomto poradí aj dobehli, ale pred nich sa vklinili Paľo a Peter, ktorí sa konečne odkiaľsi primotali a medzi nich zase ja. Dozvedám sa, že tá potvora Paľo Hajduk ma predbehol v cieľovej rovinke, keď ma zbadal; ja som ho nevidel. Pre istotu kontrolujeme čisté časy. Je to tak, porazil ma, blahoželám mu. Objavuje sa nešťastný Mišo Holík: Čo sa stalo? Ukázalo sa, že asi na 24 kilometri ho začala bolieť päta (zrejme úpon achilovky, stará to bolesť) a veľa toho prekráčal, ale dobehol. Objavili sa aj Blaženkovci (Blaženka a Martin Laukovci), ktorí dobehli (ako vždy) spolu.
Bilancia je radostná: všetci dobehli, dokonca EvaS bola tretia a ja (Vilo) šiesty vo svojej kategórii. Najväčším a najpríjemnejším prekvapením bola Eva Čurlejová s čistým časom 3:35:16, a hneď Mišovi naordinovala 2 týždne kľudu a užívať ibuprofen na tú pätu, čo Mišo sľúbil poslúchnuť, hoci nikoho neposlúcha už desaťročia. Na Eve našiel len jednu malú chybu (nepoviem akú), zatiaľ čo na ostatných (vrátane mňa) aspoň desať vážnych nedostatkov – nie že by nemal pravdu.
Pomaly sa poberáme do svojho barcelonského domova „Barcelona Sound Hostel“ na ulici Rambla Nou, kde na izbe č.101 nás býva 8 na štyroch poschodových posteliach. Ale cestou si kupujeme, no čo sa má kúpiť? Predsa PIVO! Lebo, pitný režim je vec predôležitá.

A čo sa ešte stalo?
Mnoho sa toho stalo, ale to sa opísať dosť dobre nedá a ani to opisovať nebudem. Len to, čo by niekoho mohlo zaujímať.
Doprava spoločnosťou Skyeurope bola výborná, naše B 737 pilotovali naši južní susedia; tam Miklós Horváth (ten pristál trošku tvrdšie) a späť Ištván Szabados; letušky boli pekné Slovenky. Let bol lacný a príjemný, vrele odporúčame. No a nocľah? Ten Sound Hostel bola výborná voľba. V blízkosti centra, ale aj štartu a cieľa maratónu, čisté izby s raňajkami, ôsmi na izbe (to bolo zo všetkého najlepšie) a kopec srandy. Viacerí sme si pripomenuli zelené časy, keď sme bránili vlasť pred „imperialistami“. Zaujímavá bola tipovacia súťaž s vkladom 1 Euro, tipovalo sa poradie, v ktorom dobehnú obyvatelia izby do cieľa (teda bez Čurlejovcov a blaženkovcov). Zaujímavý bol prejav sebavedomia Paľa Hajduka, ktorý sa sám natipoval na 1. miesto, čo sa stalo pravdou. Nakoniec, výhra (vyhral ju ten istý Paľo) bola vopred určená na verejnoprospešné ciele- na nákup piva. Netreba vari ani pripomínať, že sme si v pondelok pozreli mesto a ešte raz Sagradu Familiu. No a nakoniec, sme chceli z letiska poslať pozdravy do sveta a medzi inými mal byť pozdravený aj Paľo Kriško. Pohľadnice napísané, lenže známky kúpiť je obtiažne. Keď sa nám to podarilo, tak som išiel za Evou S., nech nám nadiktuje Mirovu adresu, keď je stála účastníčka „chodby“. Nevedela. Bolo jej dohovorené, že keď už má to privilégium, zúčastňovať sa chodbového maratónu (čo napr. my ostatní nemáme), má si aspoň pamätať adresu eN. Takže, pohľadnica s adresou Maratónec Miro Kriško, Prievidza, Slovensko, Europe, bola poslaná. Príde ?

Eva Seidlová, Vilo Novák, Tlmače – Bratislava, 5.3.2009.