FAJNIA ANĎALBEĎERE

Koj zmo buli malia ďeči, strašne zmo mali radži anďalbeďere. To bi zmo buli pristáli, kobi nám jich buli varili aj kažďí druhí ďen.

"Ba džuga", pódali macstará, "a ši vi viaťe, kelo je s ťím roboťi? Rašé vám navarím bvabu a koj bi vám ani tot nechučiv, tag buďeťe ješč báršva."

Jä som vara na to "báršva" nemav chuč. Mne sä pred ošämi krúčili len beďere a ešče koj bi buli z makom.

Nedalo sä ništ robič, macstarká sä nedali obmäkšič. Darme sä nám slinki zbiahali pri pomislenú na beďere. Hútav som, šva mám robič. Zaťáv som sä ag baran do kopi sena a pódav som si, ež jä vara tot, bvab, ani to "báršva" u Benó ješč nebuďem. Fté zlošči, maliho šloveka, som sä vibrav taló poza humná, zes rampu na záhradu, gu druhé staré materi od Raganšokó. Koj som sä postaviv do dverí a pekne sä pokloniv, akurát macstará narábäli f miske beďere s makom. Skoro som sä zo slinamí zadusiv od radošči.

Misku s anďalbeďerämi položili na stval a tašli na dvar kuri nachovač. Hlädžím na ťia beďere a nakonec som jich zašäv s velkim apetítom ješč. Ancvaj bulo po nich. Ešče som aj misku povilízav. Juj, ši to bula dobrota. Isťe lepšva ako bvab, alebo to "báršva" u Benó. Ešče dobre, ež som mav aj druhú macstarkú, šva varila tot ďen anďalbeďere u Ranganšokó.

Koj sä macstará vráčili zo dvora, len zalomili rukami a ani ni z velkó zloščó mi pódali: "Ťi maj Anďerko zlaťí a druhia ďeči šva budú ješč?" Jä som nemohó veďev, ež ťia beďere nebuli len pre mnä. A tak macstaré nezostávalo ništ inšva, len navarič druhia anďalbeďere z makom, ebi sä aj druhí mohli naješč, alebo aj mänšia ďeči to mali radži. Anďálbeďere = šúľance.

( Z knihy Ondreja Hericha a Jána Dachu:"Šva sä stálo, ši sä nestálo.." )