Dom mojich rodičov, kde sme žili do roku 1952. V ňom sa narodil môj otec i všetci jeho súrodenci. Koncom 40 rokov min. stor. (asi v roku 1948) otec v prednej izbe zriadil hostinec. A mňa v škole začínali prezývať "Krčmár". Prežil som tu najkrajšie roky svojho detstva popretkávané prvými starosťami o otcovo zdravie. Napriek tomu, že bol vážne chorý, začal stavať nový dom, do ktorého sme sa potom presťahovali. Rodičovský dom si odkúpila otcova sestra Žófia s manželom Jánom Ujházym, v ktorom žili až do svojej smrti. Ani otec si neužíval v novom dome. Navyše nebolo dostatok stavebného materiálu a po výmene i peňazí a keď prirátam jeho stále sa zhoršujúci zdravotný stav, nežil v ňom ani dva roky. Nový dom Za järkom bol potom ešte dlho nedokončený...

Na inom mieste mojej stránky máte možnosť vidieť, kde som začal chodiť do školy. Stará jednotriedna škola, do ktorej som chodil až po piaty ročník. Nebola to pre mňa žiadna prechádzka. V začiatkoch som v učení nevynikal. Na tomto zábere som ako žiak tretieho ročníka Národnej školy v Rožňavskom Bystrom. V strede riaditeľ školy Július Duda. Zľava hore: Ondrej, Zuzka, ja, Marda, Jano, Gea, Ondrej, Marika, Ondrej, v strede: Peter, Ján, Zuzika, Martin, Edo, Jano, Ružena, Jano, Milan, dole: Zuzka, Jano, Marda, Jano, Vlasta, Igor, Božena, Jano, Zuzula a Jano.

Trošku zimy nezaškodí. Ale táto bola k tomu ešte aj krásna. Ako deviataci sme boli s našimi profesormi v roku 1957 na prvom študentskom lyžiarskom výcviku v Tatranskej Lomnici vo Vysokých Tatrách. Mnohí z nás sa tu prvýkrát stretli s lyžami a lyžiarskym výstrojom. Na súčasné podmienky vôbec neatraktívnym. Ale o to lepšie sme sa navzájom, ako spolužiaci IX. A a IX. B triedy Jedenásťročnej strednej školy v Rožňave, spoznali. Ak ma tu hľadáte, máte smolu. To je ako ihlu hľadať v kope sena...

Školské výlety som mal veľmi rád. Všeličo nové o histórii i krásach prírody som sa dozvedel. To pomáhalo rozširovať môj vedomostný rozhľad. Prvýkrát som bol vďaka mojím učiteľom so spolužiakmi na výlete v najbližšom okolí ešte ako žiak prvého ročníka NŠ. na hrade Krásna Hôrka a v Dobšinskej ľadovej jaskyni. Spomínam si i na výlet do Bratislavy a na Devín v roku 1954. Bola to zároveň moja prvá plavba na riečnej lodi po Dunaji. Neskoršie, ako študent 9.b triedy JSŠ v Rožňave, som bol so spolužiakmi i triednym učiteľom na najvyššom vrchu Rožňavského okresu - Volovci (odkiaľ je i foto) a na Uhornianskom jazere. A bolo to super. Prvýkrát prebdená noc pod stanmi. Poznávate niekoho na tomto zábere?

Posledná hodina telocviku pred maturitnými skúškami patrila odjakživa rozmarným radovánkam študentov. Ani naše triedy sa nedali zahanbiť a tak nastúpili proti sebe XI.A a XI.B, aby dokázali svoju mužnosť. Na tento záber som už skoro zabudol. Spolužiak Tono Štrbák mi ho zapožičal, aby si na tento deň spomenuli aj ostatní spolužiaci.

K tomuto obrázku netreba žiaden komentár. Maturitné tablo XI. B triedy JSŠ v Rožňave z roku 1959. Chýbajú však na ňom fotografie dvoch spolužiakov: Jana Jungera a Milana Hrašku. Kto vie prečo? Tablo je poznačené dobou, v ktorej sme žili. Ale ktoré nie je také?

Ako poslucháč pedagogického inštitútu na praxi počas letných prázdnin v Poprade - Veľkej v roku 1960. Záber je z výletu v Demänovskej jaskyni. Ak sa poznáte, napíšte mi niečo o sebe! Ja stojím vzadu prvý z prava.

Moje prvé kolegyne zo Základnej deväťročnej školy v Družstevnej pri Hornáde neďaleko Košíc. Učil som tu v roku 1963 krátko pred nástupom na základnú vojenskú službu. Iba čosi vyše mesiac. Odvtedy som sa s nimi nestretol. Hádam mi prepáčia, že si na ich mená už nepamätám, ale rád na ne spomínam.

Pamiatka z výletu počas výkonu mojej vojenskej základnej služby. Tento záber sme si spravili v roku 1964 v Údolí smrti cestou pri jednom z vtedy ešte jestvujúcich pamätníkov padlých v Dukelskom priesmyku počas druhej svetovej vojny. Húfnica nám "pripomínala" ku komu patríme.

Návrat z vojenčiny v roku 1965 smeroval na Základnú deväťročnú školu v Rožňave, ktorá bola umiestnená v budove bývalého Gymnázia na ulici Zeleného stromu. Stal som sa triednym učiteľom žiakov prichádzajúcich z blízkeho okolia, najmä z Brzotína a Kružnej. Skromné to boli deti, ale aj múdre a slušné. Niektoré majú dnes za sebou vysokú školu. A ja som na to tiež pyšný.

Za katedrou v triede pred žiakmi som dlho nepôsobil. Aj platové podmienky ma nútili zmeniť povolanie. Ako redaktor okresných novín Zora Gemera v Rožňave som sa zoznámil s kolegami z podobných novín na Slovensku v rámci sekcie redaktorov regionálnej tlače pri SZN. Takto sme získavali i vymieňali si skúsenosti zo svojej novinárskej práxe. V záujme skvalitňovania svojej činnosti v redakciách i na stránkach novín sme organizovali rôzne zájazdy, kurzy i exkurzie nielen po Slovensku. Doc.PhDr. Jozef Virčík, CSc. by vedel o tom rozprávať...

Prvýkrát po maturite sme sa ako bývalí spolužiaci stretli až v roku 1985, teda po 26 rokoch. Neboli sme síce všetci, ale tí, ktorí sme prišli do svojej bývalej školy v Rožňave, sme navzájom tešili z úspechov, ktoré sme dosiahli v ďalšom štúdiu i vo svojich rodinách. Žiaľ, odvtedy niektorí už nie sú medzi živými a preto sú na tomto zábere medzi nami už poslednýkrát...

Moja mama sa nerada fotografovala. Celý život bola skromnou, ale pracovitou ženou. To už mala 70 rokov svojho života za sebou, keď sme ju so sestrou konečne presvedčili, aby sme mali s ňou aspoň tento obrázok...

S mojimi kolegyňami a kolegami z práce som si pripomenul aj 60 výročie narodenia, aj keď tento záber z roku 2001 je z inej slávnostnej príležitosti.

Takéto prijatia v rodine rodákov žijúcich v Bratislave ma vždy potešia. Oživujú spomienky na rodnú obec a utužujú priateľstvo. Na zdravie k meninám si pripíjam s Terkou - manželkou môjho dobrého kamaráta, tiež Ondreja. (1.12.2002)

So sestrou Boženou, ktorá je odomňa mladšia o dva roky, prvýkrát na spoločnej fotografii. Ak si dobre pamätám, bolo to v roku 1949, keď nás starká u Dobošky zaviedli do Rožňavy k fotografovi. Starší obrázok od tohto sa možno nachádza u niekoho v Rožňavskom Bystrom. Kto vie...

Prvýkrát spolu ako bratranci: ja, Ondrej a Ján. Prvýkrát v spoločenskom obleku. Mali sme sotva 13 rokov. A život pred sebou ... Dvaja žijeme v Bratislave, Ondrej sa usídlil v Košiciach.

Fotografia z maturitného tabla.

Na dedinské svadby som veľmi rád chodil. Pravda, keď ma niekto pozval a keď mi "prisúdili" družičku, ktorá sa mi páčila. Ako napríklad táto. Bolo to v roku 1959 a zo svadby mi zostala na pamiatku pekná fotografia. Mnohí si myslia, že je to moja nevesta. Musím ich sklamať. Na fotografii som len ako družba s družičkou. Ženil sa kamarát Jano Dorkin a my sme mu boli na svadbe pekný pár.

Źivot vo vojenskej uniforme poznačí každého mládenca. Poznačil aj mňa... Toto je moja prvá fotografia z vojenčiny, prvá z prvej vychádzky. To boli časy! Písal sa rok 1963.

Bez komentára...

V najlepších rokoch je človek najlepší. Foto som použil aj na občiansky preukaz, ktorý nosím dodnes.

Aj takýto som bol

Môj portrét z roku 1979

Moja podobizeň zo začiatku 80 rokov m.st.

Ešte mi chýbalo zopár sto metrov a vo Vysokých Tatrách, kde tak rád chodím, dotkol by som sa oblakov. Stačil mi však pohľad sponad chaty pod Soliskom a pokochať sa výhľadom až za Štrbské pleso. Hľadal som za ním či neuvidím Plešivskú planinu. Skúsili ste aj vy? Že to bolo úchvatné?!

V Trenčianskych Tepliciach som sa nechal zvečniť pred vzácnou stavebnou pamiatkou - Hammamom v lete roku 2002. Krásne kúpeľné mestečko. Boli ste tam?

Autoportrét z roku 2001. To som už nosil okuliare nielen na čítanie...