Stretnutiu maturantov JSŠ v Rožňave po 50 rokoch nezabránili ani hromy, blesky

Čierne ťažké mračná tesne pred plánovaným stretnutím abiturientov Jedenásťročnej strednej školy v Rožňave z roku 1959 neveštili dňa 4. júla 2009 nič príjemného. Prudká búrka však akoby chcela dobre poumývať cesty a ulice a nevídaným bleskom na Strážnu vežu dať znamenie, že toto hornogemerské, v nedávnej minulosti ešte banícke mesto, je pripravené privítať tých, ktorí sa podujali spoločne si pripomenúť roky strávené v dnešnej budove Gymnázia. Schádzali sa z rôznych kútov, dnes už bývalého Česko-Slovenska, akoby dokumentovali bývalú súdržnosť týchto dvoch národov. Zastúpená bola Praha, Brandýs nad Labem, ale aj Bratislava, Martin, Košice, Považská Bystrica, Spišská Nová Ves, Poprad, Kežmarok, Prešov, Brezno, ako aj blízke Gočovo, Hanková, Rožňavské Bystré, Dobšiná a Rožňava.
Veru, okrem stisku rúk a pozdravenia neraz padla otázka: „Ty si kto?“ To preto, lebo mnohým sa, okrem mena a titulov, zmenili účesy i tváre poznačené prežitými rokmi a starosťami. Viaceré rozpačité stretnutia boli aj preto, že iba druhýkrát sa spoločne stretli študenti bývalej XI. A a XI. B triedy. Nuž veru, aj keď si udržiavame akú-takú podobu, mnohých zriedkavé stretnutia so spolužiakmi prirodzenou zmenou zahalili rúškom tajomstiev. O to viac boli príjemnejšie stisky rúk, objatia i pohľady do tvárí.
Neúprosný pohyb života a smrti oddelil od nás niekoľkých spolužiakov, ktorí nestihli už povedať po našom predchádzajúcom stretnutí ani dovidenia! Minútou ticha sme sa s nimi v duchu spojili, aby sme ich aspoň v tichosti medzi seba prijali a zaspomínali si na nich. Tak sa nám na chvíľku v predstavách objavili tváre Gabiky Horváthovej, Alberta Véreša i Jana Tomášika. Predstavili sme si, ako sa oni snáď už navždy stretli s Jankom Gyénesom, Štefanom Ďurkovičom, Betkou Hudákovou, Erikou Chovancovou, Karolom Stavianym, Petrom Garajom, Františkom Rákayom, Jánom Jančíkom, Ondrejom Hajdukom. Nášho jubilea sa, žiaľ, nedožili. Česť ich pamiatke!
Z rôznych dôvodov medzi nás neprišli Edita Adámiová zo Žiliny a Norika Miškovská z Komárna. Nezabudli však na odovzdanie aspoň pozdravu pre nás, dúfajúc, že ďalšie stretnutie si nenechajú ujsť. Potešiteľná je skutočnosť, že Soňa Rusinová, ktorá z rodinných dôvodov maturovala v Spišskej Novej Vsi, vždy si nájde čas, aby sa s nami stretla a zaujímala sa čo je nového u nás a podelila sa so svojimi zážitkami – úspechmi i všednosťami.
Ďalších ešte 20 neprítomných mohlo rozšíriť rady prítomných jubilantov, žiaľ, z rôznych dôvodov nedali o sebe nikomu z nás nič vedieť. Škoda. Snáď inokedy ...

Keďže o väčšine z nás už dosť vieme z predchádzajúcich stretávok, prioritnou témou rozhovorov bolo prežívanie prvých rokov v dôchodku, hoci takmer všetci sa zapájajú do rôznych činností, kde si nielen overujú svoje schopnosti, ale skúšajú aj to, na čo nemali čas, alebo im v tom bránili iné pracovné povinnosti. Tak som sa dozvedel, ako Jano Dávid, bývalý pedagóg bývajúci na dedine sa stará nielen o záhradu pri rodinnom dome, ale vybudoval v nej pre svoje vnúčatá rôzne priestory, kde trávia voľný čas a nachádzajú priestor pre svoje detské šibalstvá. Príklad hodný nasledovania aj pre mladšie ročníky. Tonovi Štrbákovi, ako bývalému strojárovi, sa zišli zase vedomosti i zručnosti pri oprave chalupy a pri rôznych úpravách bytov svojich detí. Marienka Sklenárová, ako učiteľka i starostka, sa upísala písaniu kroniky v Gočove, kde robí zároveň sprievodkyňu v Pamätnej izbe slávneho rodáka Jura Hronca. Juraj Harmatha zase rozdáva po svete skúsenosti i vedomosti získané z vedeckého bádania vlastností hrozna a jeho účinkov pre ľudský organizmus, ktoré nadobudol v Českej akadémii vied. Lekár Janko Potocký nás upútal informáciou o tom, ako v dôchodku uplatňuje skúsenosti pri zavádzaní novej liečebnej metódy - kryoterapie v Poprade. Vlado Soják si nenechal ujsť možnosť povedať svoje názory o prílišnej občianskej zástavbe v okolí Bratislavy, ktorá je podľa neho, ako architekta, prehnaná a ide na úkor výstavby v ostatných častiach Slovenska. Stredoškolská učiteľka Ľudmila Mrázová nezabúda ani v Bratislave na svoje rodisko a rada by sa do neho vrátila a prežila tam v kľude svoje ďalšie roky. Ladislav Sklenár má bohaté skúsenosti zo svojho pôsobenia v rôznych riadiacich funkciách a tak ešte nerozmýšľa o dôchodcovskom poste. Tak by som mohol uvádzať ďalšie príklady o tom, že aj keď už veľká väčšina je na dôchodku, ako svoje aktivity a schopnosti prejavujú či už na záhradke, alebo pri výchove vnúčat, alebo nejako inak. Štefan Demeter si zaspomínal na nešťastnú haváriu pri Lučenci, ktorá mu zapríčinila niekoľko týždňov v kóme, ale potešil sa i zo športových úspechov svojich detí.
Čo sa nepovedalo v triede, v ktorej sme svoje študentské kroky začali, dopovedalo sa neskoršie počas posedenia v neďalekej reštaurácii. Keď prišiel čas sa rozlúčiť, znovu sme si povedali: „Do skorého videnia aspoň za súčasného zdravia.“ Znovu sme sa rozpŕchli tak, ako pred 50 rokmi. S tým rozdielom, že vtedy sme nevedeli, čo nás kde čaká. Dnes už vieme porovnať, čo nám škola priniesla a čo z toho život preveril. Konštatovanie, že bolo dobré si takto pripomenúť takto, hoci bez fanfár a rôznych rečnení, naše roky strávené v Rožňave, ktoré zanechali v našich spomienkach rôzne zážitky. Veru dobré, ale i zlé, na ktoré sa vždy rado nespomína. Tentoraz toto stretnutie bolo osožné, lebo obnovilo i upevnilo dávne vzťahy medzi nami. Do skorého videnia, milí spolužiaci!

Ondrej Doboš

FOTOBJEKTÍVOM ONDREJA DOBOŠA:

FOTOBJEKTÍVOM LADISLAVA SKLENÁRA:

FOTOBJEKTÍVOM ONDREJA KOŽÁRA:

FOTOOBJEKTÍVOM MIROSLAVA DOBOŠA: