Ján Slovinec:


Už som bol v Spojených štátoch amerických takmer pol roka a nadišiel čas oslavovať sviatky, ktoré sú každému človeku tak milé. Nebol a nie som výnimkou, pretože vždy som sa na ne tešil od detstva, keď sa stromček vyberal, staval a nakoniec ozdoboval. Boli to vždy príjemné chvíle strávené v kruhu svojich blízkych a priateľov. Najkrajšie spomienky sú predsa len z detstva, pretože tá nevinnosť detská a naivita bolo to, čo nás ako deti, tak vždy vzrušovalo. Bolo to niečo nevysvetliteľné a pritom také jednoduché, čo detskú myseľ naplnilo rôznymi túžbami a predstavami, ktoré si prialo, aby sa mu splnili. Vždy také jednoduché a nekomplikované utíšenie lavíny snov, ktorými sú deti vždy zavalené. Nie je treba toho veľa na to, aby sa rozžiarili ich očičká a svietili ako sviečky práve zapálené na vianočnom stromčeku. Každá túžba má v sebe kúzlo čohosi neočakávaného. Každá v sebe skrýva čosi tajomného. Je odpoveďou na všetky otázky, ktoré malý človiečik môže len mať na mysli. Fantázia nemá hraníc a tak každou chvíľočkou pribúda na svojej sile až do nekonečna. Niekde ďaleko mimo našu galaxiu, ďaleko do vesmíru nekonečného...

Teplý rumenec šťastia a radosti na tvári zasiahne tú drobnú dušičku človiečika, tešiaceho sa z neočakávaného a prekvapujúceho darčeka, možno i viacej darčekov. V mojom detstve mi vždy stačilo len jedno prekvapenie, ktoré mi bohato postačilo, aby som bol šťastný. Stačil mi len jeden darček a to bol môj najobľúbenejší plyšový medvedík. Zakaždým bol iný, farebne i veľkosťou. Bol mojím najlepším priateľom, ktorému som sa mohol vždy zdôveriť s mojimi problémami a i radosťami. Vždy tam pekne sedel a vypočul si ma od začiatku až do konca a nikdy ma neprerušil, až kým som si celé srdiečko nevylial. Vždy to uchoval v sebe a nikomu to nikdy neprezradil. Ono mali sme aj takú akúsi dohodu a ja som sa vždy o neho pekne postaral. Nikdy som mu ušká nenaťahoval, do očičiek jeho nádherných sklenených perom alebo ceruzkou nedupkal, aby ich mal stále také isté, ako keď ku mne po prvýkrát prišiel. Taktiež labky som mu nevytrhol, nehodil som ho nikdy do kúta, i keď som niekedy nevedel od žiaľu, čo mám robiť. Vždy som si ho k sebe privinul, tak ako len matka svojho syna dokáže privinúť. Bol i mojím bratom, ktorého som nemal a bol mi všetkým, aj tým, čím som chcel, aby v tom okamihu bol. On sa vždy dokázal prevteliť a mal som vždy to najmilšie pri sebe.

Boli Vianoce a ja som bol u babky. Prípravy prebiehali v plnom prúde a mama bola ešte na nákupoch. Babka tak sama vyzdobovala stromček a ja som jej trošku pomáhal, i keď som jej asi toho veľa nepomohol. Bodaj by aj, keď som mal asi tri alebo styri rôčky, ale určite aspoň niečo som pomohol, keď sa na mňa nehnevala a často ma požiadala, aby som jej to alebo ono podal alebo podržal.

Medzitým kuchyňa plná dobrôt začínala rozvoniavať. Babka mala už všetko pripravené, aby bolo času na všetko. Po ozdobení stromčeka občas odbiehala do izby, tam a sem, až mi to bolo podozrivé a tak som ju išiel trošku pošpehovať, čo tam tá babka stále chodí, do tej izbietky studenej.

Boli v nej dve veľké nádherné naleštené skrine, s kľúčikmi vo dvierkach, na ktorých ako ozdoba viseli akési vystrapkané ružové chvostíky. Veľká drevená posteľ v strede a nad ňou visel na stene obraz Ježiša Krista s rukami zloženými, modliac sa za spasenie hriešnikov. Teraz bol už ale obraz vo vianočnom šate, čo babka urobila z vetvičiek, ktoré sme spolu nazbierali v neďalekom lesíku. I nejakých zopár malých šištičiek sme zo zeme pozbierali, aby doplnili tú vianočnú náladu. Babka potom z nich urobila venčeky a vkusne doplnila šištičkami maličkými, ktoré potom natrela farbou, buď striebristou, alebo zlatistou. Pekne sa vždy leskli, keď sa lampa na stolíku rozsvietila a obnažila krásu celej izbietky, kde dedko s babkou strávili celý svoj život od mladosti, keď si jeden druhému lásku a vernosť sľúbili až do posledného výdychu svojho.

V popredí bola menšia postieľka, ktorá bola pre mňa, ale sa mi zdá, že to bol akýsi menší diván, aby som sa na ňom nebodaj nestratil a vyspal sa pohodlne. Steny boli akousi peknou červenkavou mozaikou ozdobené, čo dedko a babka spoločne vymaľovali tesne pred Vianocami, aby bol nový duch stále v prítomnosti. Pekne voňala aj tá omietka, čerstvou vápenitou vôňou. Vždy sa mi páčili čerstvo vymaľované steny, ktoré dlho šírili okolo seba vôňu a človek mal pri nich pocit čistoty a novoty. Ani som sa ich radšej nedotýkal, aby som nenarušil ich krásu, ktorá ma uchvacovala. Tieto pekné mozaiky bývavali vždy iné, asi preto, že zmena robí aj úpravy v živote a človek chce začať od začiatku, aby zabudol na staré hriechy a trápenie. Niekde v strede visel nádherný krištáľový luster s mnohými elektrickými sviečkami, hoci občas sme zažili večery iba pri obyčajných sviečkach, lebo to tak bolo dobre, ale niekedy aj z dôvodov, že sme v ten-ktorý večer nemali elektriku. Babka ma potom vždy veľmi rada strašila a ja som nemohol zaspať a prebdel som celú noc, kým ona aj s dedkom si nádherne pochrapkávali.

Koberce ručne natkala babka, ktorá si sama robila všetko, čo len mohla zvládnuť. V posteli bola obrovská ružová perina oblečená do sviatočnej zeleno-červenej obliečky, veľké perinové vankúše tiež vysoké takmer po plafón a posteľ bola vždy zakrytá obrovskou dečkou, ktorú babka uplietla ihlicami. Bola nádherná biela. Keď už mala posteľ celkom zakrytú, do stredu vždy položila ružovú bábiku, ktorej ušila nádherné hodvábne šaty s čipkami a do vlasov je zamotala krásnu ružovú mašľu, aby jej to presne ladilo aj s tými roztrapatenými ozdobami, visiacimi na kľúčoch skríň. Bolo tam ešte aj zopár dečiek zavesených na stene. Hneď za dverami stál stolík, na ktorom bol košík plný umelého ovocia rôzneho druhu. Boli tam jabĺčka, hrušky, hrozno, červené aj zelené, a slivky. Aj som si občas chcel zajesť z nich, čo tak skutočne vyzerali, ale rýchlo som sa prebral zo sna a odtiahol ruku od košíka...

Záclonky tiež uštrikovala babka, ktorá si aj sama šila šaty a i pre dedka dokázala ušiť košele a nohavice. Kabáty, tie už kupovala. I mne ušila občas košieľku a krátke nohavice. Aj matrózky, tmavomodré s nádherným pozláteným lemovaním pri krku a taktiež na rukávoch, aby som vyzeral ako námorný admirál. Potom mi trošku namočila vlasy a načesala kohúta takého vlnovitého. Volávala to aj trubička, ale tá nikdy dlho nevydržala, lebo som ju po chvíľke roztrapatil a bolo po babkinej námahe. Po čase prišla na to, že keď som doma, je to naozaj len strata jej času. Ale keď sme išli do mesta, medzi ľudí, vždy ma vyfešákovala a s radosťou hlásila: "To je môj vnúčik!" A ľudia okolo prechádzajúci, všetko jej známi, len hlavou prikývli na uznanie a súhlas. Niektorí sa aj pristavili a porozprávali sa s ňou.

Pomaly sa už schyľovalo k slávnostnej večeri, však vianočná večera je vždy tá najslávnostnejšia zo všetkých v roku. Babka naďalej odbiehala do svojej izbietky a ja som už nemohol vydržať a tak som ju tam prekvapil, keď niečo robila akosi tajnostkársky. Ako ma zočila, mykla sa a dosť prekvapená na mňa zagánila, aby som len už išiel do kuchyne. Lenže ja som bol neodbytný, tak sa babka podvolila a nakoniec ma nechala nahliadnuť pod perinu. Oči mi takmer vyskočili z jamôk a srdiečko sa mi rozbúchalo ako kostolný zvon, keď som uvidel môjho medvedíka krásneho, voňavého, nového a hnedého s blýskajúcimi sa sklenenými očičkami, mierne ponorenými v plyše. Babka len nado mnou stála a vedľa obraz Ježiša Krista akoby ju v tom momente rozjasnil. Stála tam ako prikutá, milo sa na mňa zhora pozerala a nič nepovedala, iba sa nahla a poprehŕňala sa v mojej štici. Oči sa jej tiež akosi zaleskli a slzy radosti sa začali kotúľať po jej zvráskavených lícach. Nič nepovedala, len ma za ruku viedla k slávnostnému vianočnému stolu a nechala ma aj s mojím medvedíkom vedľa na stoličke sedieť...

Býval som v nádhernej oblasti Pennsylvánie, Mt. Pocono a pracoval som vtedy v Mout Airy Lodge, kde nás bolo dosť veľa Čechoslovákov. Všade bola vianočná nálada, ľudia sa objímali a navštevovali. Skoro všetci mali rodiny, a tak sa navštevovali. Ja som býval na ubytovni už sám, lebo Vilko odišiel niekde do Arizony pracovať do baní, buď na zlato alebo na striebro. Izbu som mal len tak skromne vyzdobenú malým vianočným stromčekom. Na ubytovni nás bolo naozaj len zopár, jeden Slovák a pár Američanov, ktorí tiež nikoho nemali a boli už trošku vo veku. Mali sme strechu nad hlavou a trikrát za deň zaistené jedlo v našej robotníckej jedálni. Boli tam jednoduché jedlá, ale tá naša ryba tam nebola. Tu sa konzumujú moriaky ako hlavné jedlo, takže i ja som si zajedol to, čo bolo. Jedáleň bola prázdna. Bol som tam sám, akurát kuchár zachmúrený postával, ale občas si aj zanôtil nejakú vianočnú koledu. Bolo to celkom príjemné, keď mu doprovodom bola hudba z reproduktorov, ktoré boli v celom rekreačnom zariadení. Bolo to obrovské zariadenie s niekoľkými tisíckami návštevníkov. Malo aj vlastný lyžiarsky vlek, aj snowmobilmi sa dalo preháňať po cestičkách golfového ihriska, ktoré bolo teraz celé zakryté tvrdým zamrznutým snehom. I navečer sa svetielka len tak mihali po okolí, keď sa hostia zabávali nočnou jazdou. Ja som len okolo chodil a pozeral ako im je dobre a sú všetci šťastní, čo dávali najavo ich tradičným ujúkaním, keď v rýchlosti na snehový hrbolček nabehli a zotrvali na okamih vo vzduchu. Po dopade vždy z celého hrdla zakričali, a už ich nebolo vidieť. Večerné lyžovanie bolo v plnej premávke. Celý kopec bol vysvietený lampami a akoby sa reťaz s fakľami dole kopcom uberala pohybmi vľavo a vpravo, akýmisi vlnovkami. Radostne pokrikovali asi už potúžení dobrým vínkom, alebo aj šampanským, však Nový rok už bol iba za pár a tak ho už možno aj oslavovali. Postupne som sa dostával ku chatkám, kde boli celé rodinky a mali svoje súkromie. Už z diaľky bolo vidieť farebné svetielka vianočných stromčekov. Pekne vystupovali z teplej kuchyne až na okolitý sneh, ktorý tie chalúpky objímal. Vkusne vysvietená bola naviac aj cestička od jednej chatky k druhej, po ktorej som sa vybral na moju prechádzku osamelú. Bolo mi veľmi clivo, ako keby ani neboli Vianoce, ale moja posledná cesta do neznáma...

Dlhá, nekonečná túra sa ukončila v mojej teplej izbietke v ubytovni, kde som bol zase len sám a o svoju radosť podeliť som sa nemal s kým. Najhoršie na všetkom bolo, že ani z domoviny som nedostal žiadne pozdravy a želania k Vianociam, pretože to nemohli poslať. Nebolo im to dovolené, i keď sa snažili. Vždy im to vrátili s pohrozeným prstom i zvýšeným hlasovým tónom. Prvé Vianoce mimo domoviny boli tou najťažšou skúškou v živote, akej som sa musel podrobiť, aby som sa celkom nerozsypal. Samota ma veľmi ubíjala a chcel som, aby jej už bol koniec, kým sa z toho všetkého nezbláznim.

Zhasol som si svetlo v izbe, ľahol do postele a pozeral iba na svetielka môjho vianočného stromčeka. Vôňa ihličia ma akosi omámila a mysľou som bol zrazu niekde ďaleko, preč od tejto skutočnej reality a pocítil som teplo domova...
Ján Slovinec