Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal

John J. Slovinec, Sr. Už 30 rokov Američan, pôvodom Slovák

Na prvý pohľad jeho podobizeň nič zvláštne neprezrádza. Keď sa však rozhovorí, zistíte, že jeho život nebol taký jednoduchý. Preto aspoň v krátkosti o tom, kto vlastne John J. Slovinec, Sr. je. Narodil sa v Bratislave, ale detstvo prežil v Oravskom Veselom. Dedina na Horehroní - Heľpa mala obrovský vplyv v jeho živote, nakoľko tam prežil posledné detské roky a ukončil základnú školu. Menil sa aj v mladého muža a formoval si aj svoj charakter, ktorý ho sprevádza celým životom až doteraz. Vyučil sa za obuvníka zákazkovej výroby. Určité obdobie pracoval aj ako obuvník, ale potom v ZDA Partizánske pracoval na pásovej výrobe. Po základnej vojenskej službe zmenil svoje pôsobisko a presťahoval sa do Trnavy. Tu sa jeho život začal veľmi rýchlo meniť z dobrého na peklo. Príčinou boli aj nezhody so "súdruhmi" funkcionármi. Napriek tomu, že študoval na večernej strojníckej priemyslovke, zažil časté príkoria. Zo závozníka sa síce stal vedúcim aj šéfom skladu, ale všetko malo iba krátke trvanie. Nakoniec skončil ako pomocník v sklade a z platu 15 korún na hodinu zrazu začal zarábať iba 5.50 a celý svet sa začal pred ním rúcať a všetky plány žiť spokojne sa mu veľmi rýchlo začali vytrácať. Preto po dlhom premýšľaní sa rozhodol emigrovať do USA, čo sa mu nakoniec aj podarilo. Asi po 3 rokoch bol schopný zvládnuť anglický jazyk na slušnej úrovni a nastala pre neho možnosť oprášiť svoj dávny sen - stať sa učiteľom. Robil všetko preto, aby sa mu to podarilo. Bolo však potrebné mnohé prekážky preklenúť, ale túžba ho hnala tvrdo a neľútostne za touto možnosťou - dokázať samému sebe, že môže svoj kurz zmeniť a navigovať loď života vlastnou vôľou. Všetko sa podarilo a tak sa zo šustra stal učiteľ. Dnes však k týmto svojim profesiám môžeme pripísať i to, že sa stal invalidným dôchodcom a život po zdravotnej stránke nemá ani teraz ľahký. Ako to v skutočnosti všetko bolo, sa dozviete z jeho spomínania, ktoré sa bude postupne v niekoľkých častiach odvíjať iba na tejto webovej stránke.

50. časť: Krížom krážom Amerikou

V Bakersfielde sme mali už pripravený naložený nákladný príves plný hrozna na paletách a pred sebou nekonečnú túru naprieč celou Amerikou s plánom ukončiť v Bostone, v štáte Massachussetts na východnom pobreží.
Kolega bol rodený Američan, žijúci v Simmi Valley, odkiaľ dochádzal do garáže našej tiráckej firmy. Majiteľ, ktorý bol taký celkom príjemný pán, asi tak päťdesiatročný, hneď s nami dohodol detaily celej výpravy, pretože som mal pocit, že idem na cestu okolo sveta. Prakticky vzdialenosť to bola pekná, pretože to bolo takmer päť tisíciek kilometrov. Presnejšie „iba“ štyritisíc osemstošesťdesiat...
Mali sme dohodnuté všetky zastávky, oddychy a hlavne tirácke zastávky, kde ako som už predtým spomenul boli motely, reštaurácie a hlavne benzínové a naftové stanice, kde sme mali dohodnuté ceny a taktiež len tam sme mohli náš tirák natankovať. Vždy sme udržiavali s nimi kontakt, hlavne telefonický, nakoľko mobilné telefóny vtedy ešte neexistovali. Naviac sme mali zabudované vysielačkové rádio, ktorým sme sa dorozumievali s inými tirákmi. Hlavné informácie boli o doprave, aby sme sa vedeli včas vyhnúť haváriám, alebo sa informovať, kedy policajti naháňali rozpočet a dávali pokuty, hlavne za prekročenie rýchlosti. Bolo to normálne a robili sme to často, ale aj šikovne. Každý zbehlý vodič mal takzvané dva cestovné výkazy, na ktorých boli všetky informácie o pohybe vozidla, prestávky, kilometráž a samozrejme aj miesta jednotlivých zastáviek. Jeden denný výkaz bol podľa zákona a ten druhý bol ten skutočný, ale i tam to nesmel človek prehnať, pretože boli zbehlí a vedeli, čo sa deje. Taktiež sme sa museli vážiť
v každom štáte na váhach a mať potvrdenie o celkovej váhe vozidla s nákladom, ako aj bez neho. Všetko to muselo pasovať, aby sme sa vyhli pokutám, ktoré sme si museli platiť sami. Majiteľ nám to neodpúšťal, keď sme to preháňali. Nikdy som nemal problémy, hoci môj kolega to občas prestrelil s rýchlosťou na diaľnici, ale to je tiež normálne, že občas nám noha akosi oťažie. Tu to nazývajú "A lead foot", čiže olovené chodidlo, čím sa myslelo príliš ťažké a trošku bez citu a kontroly...
Taktiež sme mohli prejazdiť denne maximálne desať hodín, normálne iba osem hodín s priemernou hodinovou rýchlosťou 55 míľ, takže asi 700 km za deň. Za tých desať hodín sme mohli prejsť maximálne 550 míľ, čo je asi 880 kilometrov, ale v niektorých štátoch bola rýchlosť' aj 65 míľ za hodinu, a tak to vyšlo na 1040 kilometrov na desať hodinový deň, takže to záležalo v ktorom štáte sa jazdilo. Tento prvý úsek mal práve tú druhú variáciu a my sme mohli prejsť tých prvých 1700 kilometrov.
Vychádzali sme diaľnicou číslo 15 Východ a odtiaľ sme sa napojili na diaľnicu číslo 40, ktorou sme sa plánovali dostať do mesta Flagstaff v Arizone. Bolo vzdialené okolo 780 kilometrov. Práve tam sme plánovali zastávku na hodinu, aby sme si popreťahovali stuhnuté svaly a niečo si zajedli. Krajina bola prevažne vyschnutá od obrovských horúčav a len občas sa nejaký strom objavil, hoci poväčšine sme krížom červenou krajinou vídali kaktusy. Tie slávne obrovské skalné súsošia, ktoré sú vidieť vo filmoch o divokom západe, boli iba na kúsku v národnom parku.
Obaja sme si posedeli určitú dobu za volantom. Väčšinou sme sa striedali každé štyri hodiny a ten, čo nejazdil, buď odpočíval v oddelení za vodičom, alebo si obzeral nekonečnú krajinu. V tomto prípade som to bol ja, nakoľko som ešte touto časťou Ameriky nešiel. Iba tou hornou severnou. Môj kolega sa radšej zvalil do oddelenia na posteľ a odpočíval. Mne len tak oči behali po celom obzore, aby som to všetko mohol vidieť a o nič som neprišiel.
Konečne sme dorazili do mesta Flagstaff, ktoré bolo v objatí nekonečných ihličnanov, prevažne sosien a kosodreviny, nakoľko sme sa ocitli v nadmorskej výške 2100 m nad morom, pretože práve takto vysoko sa toto univerzitné mesto nachádza. Práve kvôli tejto výške je tu americké centrum pre trénovanie vo výšinách. Hlavné centrum športu je práve na tunajšej univerzite, ktorá má vybudovanú druhú najväčšiu halu z dreva na svete. Tá je položená vo výške 2097 m nad morom. Má kapacitu 16.230 miest a 9.000 metrov štvorcových. V hale je taktež čiarou označená výška 7000 stôp nad morom, čo je 2.133,6 m. Táto hala sa nazýva Skydome, pred ktorou sa týči vysoká socha drevorubača. Bol som si celú halu pozrieť, lebo som bol zvedavý ako to tam vyzerá. V hale v tom momente nikto nebol a dvere boli dokorán otvorené...
Samotné mesto Flagstaff má 60.222 obyvateľov podľa záznamov z roku 2008. Šestnásť kilometrov na sever je hora Humphrys Peak, ktorá je 3850 m vysoká. Potom som sa zastavil si aj niečo zajest' v známej reštaurácii Kentucky Fried Chicken - Kentucky vyprážané kurence, kde som si dal tri kúsky nožičiek a k tomu zemiakovú kašu, omáčku, kapustový šalát. Bolo to vcelku veľmi dobré. Za tým som si dal oranžádu. Potom som sa ešte zastavil v obchode so suvenírmi a kúpil nejaké predmety a pohľadnice, ktoré som poslal domov rodine, aby si aj oni so mnou zacestovali naprieč Amerikou. Tiež som si kúpil peknú porcelánovú šálku, ktorú mám doteraz odloženú, hoci to je už 29 rokov odvtedy. Občas si ju obzriem a prenesiem sa do tých časov a spomínam - ako keby to bolo iba včera...
Po slušnom odpočinku sme sa stretli pri nákladnom vozidle a bol zase rad na kolegovi Frankovi, aby sa ujal volantu a ja som mohol trošku odpočívať. Nakoniec po dobrom obede mi to aj padlo vhod a tak som si trošku odpočinul. Ale ani nie nadlho, aby mi nič neuniklo z nádhernej krajiny. Nasledujúce väčšie mesto bolo už v inom štáte, a to v štáte New Mexico, mesto Albuquerque, ktoré už bolo nesporne väčšie ako Flagstaff. Počet jeho obyvateľov bol 522 tisíc. Tesne za ním sme si volant vymenili na odpočívadle pre tirákov, kde sme mali menšiu prestávku, aby sme sa trošku osviežili po štyroch hodinách jazdy. Potom sme pokračovli smerom do ďalšieho štátu, známeho Texasu a mesta Amarillo, kde sme si taktiež urobili menšiu prestávku, ale nie dlhú. Amarillo má niečo okolo 175 tisíc obyvatel'ov.
Posledný úsek bol pred nami, a to 260 míľ, čo je niečo vyše 400 kilometrov a bolo to v štáte Oklahoma. Mesto malo rovnomenné meno Oklahoma City, ktorého počet obyvateľov bol tiež už pekný, vyše 550 tisíc. Tam sme plánovali zložiť sa na noc, a tak sme si vybrali pekný motel aj s bazénom, aby sme sa mohli na noc dobre vykúpať a odpočinúť si v príjemnej posteli. Nakoniec, však cesta bola pomerne dlhá a unavujúca. Strávili sme pri bazéne dobré dve hodinky a okolo dvadsiatej druhej hodiny sme sa pobrali spať. Frank bol ohromný kus chlapa, a tak chrápal ostošesť. Veľmi som sa nevyspal, preto som si naplánoval, že ďalšiu noc strávim vo vychladenom náklaďáku v našom obľúbenom oddelení na odpočinok. Nakoniec som to aj tak urobil, lebo som nemal ani na výber, ale nebudem predbiehať dopredu, pretože ono to tam príde samo pomaly a pekne.
Na raňajky sme sa prebúdzali asi okolo šiestej ráno, samozrejme už dobre odpočinutí, lepšie povedané Frank bol mimoriadne čerstvý, ale ja som sa už tešil, že si ešte trochu pospím počas štyroch hodín jeho povinného šoférovania, pretože sme si to tak vždy naplánovali a ono to aj celkom dobre vychádzalo. Naviac to bolo bezpečné a bez probémov. Teraz sme mali pred sebou ešte pekných pár kilometrov, niečo vyše tri tisícky.
Ako som už spomenul, mali sme vysielačky, ktoré sa tu nazývajú ABC rádio, na dorozumievanie sa s ostatnými spoluúčastníkmi premávky, pričom sme používali aj zopár kódov, ktorým sme všetci rozumeli. Určite aj policajti ich poznali, lebo si nás vždy odpočúvavali a vedeli aj to, že ich voláme Bears - Medvede. Tiež sme mali pomenovanie na nežné stvorenia, stopárky, ktoré využívali bezplatné prevážanie sa z jedného pobrežia na druhé. Volali sme ich Beavers – Bobríkmi. Teraz sme sa cez vysielačku dozvedeli, že aj my odvezieme bobríka z najbližšieho tiráckeho odpočívadla.
Po dorazení sme si ju šli pozrieť, nakoľko Frank víťazoslávne prijal ponuku, že on sa podujme a zavezie ju do Philadelphie, nakoľko sme mali tadiaľ cestu. Frank bol rozvedený a túžil po nejakom menšom dobrodružstve, hoci ja som sa tomu tiež veľmi nebránil. Nakoniec sme ju objavili pri pulte, kde na nás čakala v krátkych nohaviciach a vypasovanom bielom tričku a naviac bola fešanda, a tak ju Frank hneď po zoznámení pozval na pohárik dobrého džúsu - to aby mala myseľ čistú...
6. decembra 2009

(POKRAČOVANIE)

Text a foto(1): Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA 30 rokov

_____________________________________________________________________________________

PREDCHÁDZAJÚCE ČASTI:

I. časť II. časť III. časť IV. časť V. časť VI. časť VII. časť VIII. časť IX. časť X. časť XI. časť XII. časť XIII. časť XIV. časť XV. časť XVI. časť XVII. časť XVIII. časť XIX. časť XX. časť XXI. časť XXII. časť XXIII. časť XXIV. časť XXV. časť XXVI. časť XXVII. časť XXVIII. časť XXIX. časť XXX. časť XXXI. časť XXXII. časť XXXIII. časť XXXIV. časť XXXV. časť XXXVI. časť XXXVII. časť XXXVIII. časť XXXIX. časť XL. časť XLI. časť XLII. časť XLIII. časť XLIV. časť XLV. časť XLVI. časť XLVII. časť XLVIII. časť IL. časť

_____________________________________________________________________________________

Môj príspevok k článku: Ako sa zo šustra učiteľ stal
Pridajte svoj názor k článku, alebo odkaz a podpíšte sa. Keď uvediete svoju e-mailovú adresu, budeme Vám odpovedať. Názory, ktoré prípadne nebudú spĺňať kritériá slušnosti, budú zmazané!