Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal

John J. Slovinec, Sr. Už 30 rokov Američan, pôvodom Slovák

Na prvý pohľad jeho podobizeň nič zvláštne neprezrádza. Keď sa však rozhovorí, zistíte, že jeho život nebol taký jednoduchý. Preto aspoň v krátkosti o tom, kto vlastne John J. Slovinec, Sr. je. Narodil sa v Bratislave, ale detstvo prežil v Oravskom Veselom. Dedina na Horehroní - Heľpa mala obrovský vplyv v jeho živote, nakoľko tam prežil posledné detské roky a ukončil základnú školu. Menil sa aj v mladého muža a formoval si aj svoj charakter, ktorý ho sprevádza celým životom až doteraz. Vyučil sa za obuvníka zákazkovej výroby. Určité obdobie pracoval aj ako obuvník, ale potom v ZDA Partizánske pracoval na pásovej výrobe. Po základnej vojenskej službe zmenil svoje pôsobisko a presťahoval sa do Trnavy. Tu sa jeho život začal veľmi rýchlo meniť z dobrého na peklo. Príčinou boli aj nezhody so "súdruhmi" funkcionármi. Napriek tomu, že študoval na večernej strojníckej priemyslovke, zažil časté príkoria. Zo závozníka sa síce stal vedúcim aj šéfom skladu, ale všetko malo iba krátke trvanie. Nakoniec skončil ako pomocník v sklade a z platu 15 korún na hodinu zrazu začal zarábať iba 5.50 a celý svet sa začal pred ním rúcať a všetky plány žiť spokojne sa mu veľmi rýchlo začali vytrácať. Preto po dlhom premýšľaní sa rozhodol emigrovať do USA, čo sa mu nakoniec aj podarilo. Asi po 3 rokoch bol schopný zvládnuť anglický jazyk na slušnej úrovni a nastala pre neho možnosť oprášiť svoj dávny sen - stať sa učiteľom. Robil všetko preto, aby sa mu to podarilo. Bolo však potrebné mnohé prekážky preklenúť, ale túžba ho hnala tvrdo a neľútostne za touto možnosťou - dokázať samému sebe, že môže svoj kurz zmeniť a navigovať loď života vlastnou vôľou. Všetko sa podarilo a tak sa zo šustra stal učiteľ. Dnes však k týmto svojim profesiám môžeme pripísať i to, že sa stal invalidným dôchodcom a život po zdravotnej stránke nemá ani teraz ľahký. Ako to v skutočnosti všetko bolo, sa dozviete z jeho spomínania, ktoré sa bude postupne v niekoľkých častiach odvíjať iba na tejto webovej stránke.

49. časť: Cesta do Hollywoodu

John Slovinec. Foto: archív JS Situácia bola taká, že som chcel rozhodiť siete aj do iných končín Ameriky. Jednou z nich bol aj samotný veľký Hollywood, do ktorého som sa veľmi tešil. Bol trošku na sever od Santa Monica, tak som sa najprv zastavil v Beverly Hills, kde bol aj hotel pomenovaný podľa regiónu - Beverly Hills Hilton na Wilshire Boulevard. Kúsok odtiaľ bola aj univerzita UCLA, ktorá sa stala mojím tradičným miestom návštev. UCLA (University of California, Los Angeles) mala svetoznáme centrum ľahkej atletiky, a tak som sa nemohol tomuto miestu v žiadnom prípade vyhnúť, nakoľko tu pobehovali najrýchlejší atléti planéty a výborní vrhači, a jednou z mojich túžob bolo niekoho z nich postretnúť. Mal som šťastie, lebo som ich zopár stretol, a tak som s veľkým záujmom sledoval ich tréningy. I keď to bola moja najobľúbenejšia skupina atlétov, nevyhol som sa ani skupine šprintérov, ktorí sa prehanali po nádhernom červenom tartane ako gazely. Bola to skrátka pastva pre oči, a tak som denne meral tieto úseky cesty zo Santa Monica, aby som nič nevynechal. Pravidelne trénovali o pätnástej hodine. Niekedy aj v inom čase, ale to som si vždy zistil kedy to bude, aby mi nič neuniklo. Naviac som sa tam spoznal s jednou atlétkou - diskárkou a jej trénerom, mená som už zabudol. Ale je pravdou, že tie americké diskárky boli o dve triedy horšie ako tie európske, hlavne v období, keď ešte Faina Melniková a po nej aj Nemky dominovali v svetovom ženskom disku. Nesmiem zabudnúť ani na našu diskárku Zdenku Šilhavú, ktorá určitú dobu vlastnila svetový rekord, 74,56 m, ktorý držala štyri roky. Napriek tomuto všetkému som sa rád ukazoval na štadióne a sledoval dianie.
Tiež musím podotknúť, že práve v mojom Santa Monica bola koncentrovaná svetová šprintérska špička, ktorú viedol Tommie Smith, ktorý bol hrdinom olympijských hier v roku 1968 v Mexico City. Vyhral zlatú medailu v behu na 200 m. Tu som tiež mal možnosť stretávať sa s niektorými atlétmi, hoci ich tu až toľko nebolo ako na UCLA. Potom už prišiel na rad Hollywood, ktorý bol neďaleko, a tak som si ho tiež šiel pozrieť. Cesta môjho prvého dňa viedla na hlavnú ulicu Holywood Blvd., kde bolo aj slávne čínske divadlo, popri ktorom sú chodníky vystlané mramorovými hviezdami slávnych ľudí. Hviezd bolo donekonečna, a tak som mal čo robiť, aby som si všetky mohol pozrieť. Bolo tam aj veľmi veľa neznámych ľudí, o ktorých som nikdy nepočul, hlavne ľudí z rokov dvatsiatych až štyridsiatych. Tak ako hocikto iný, kto po prvýkrat príde do tohto centra umenia, hlavne hudby a filmu, tak som sa samozrejme aj ja veľmi obzeral a sledoval, či niekoho slávneho neuvidím. Hollywood BoulevardAle fakt bol taký, že sa tam nikto nepredviedol a ja som nikoho nezočil. Je to aj pochopiteľné, nakoľko oni vychádzajú von hlavne v noci a potom ešte naviac sú v uzatvorených limuzínach s tmavými sklami na oknách, takže ich nevidieť. Potom rýchlo vbehnú dovnútra hotelov a reštaurácií a tam zase do uzatvorenych salónikov, aby ich verejnosť nevyrušovala v ich súkromí. Vždy sa však tomu nevyhnú, pretože občas sa k nim predsa len niekto dostane. Ja som to štastie nikdy nemal, ale mi to akosi nevadí a ani nikdy nevadilo.
Ale i tak celkom prvé miesto, ktoré som si šiel prezrieť v Hollywoode bola reštaurácia Praha, o ktorej mi povedal Rudo, ktorý tam nablízku aj kedysi býval. Bol som zvedavý ako to tam vyzerá. Reštaurácia bola prázdna, a tak som tam bol sám dobré dve hodinky. Majitelia poznali veľmi dobre aj môjho priateľa Ruda, tak sme na neho spomínali, hoci on už bol doma niečo vyše roka. Samozrejme som si objednal moju obľúbenú slepačiu polievku s rezancami a k tomu vyprážaný rezeň a šalát. Za tým som si dal jedného Prazdroja, aby mi lepšie trávilo. Neskoršie sa tam začali zbiehať aj ďalší Slováci a Česi, a tak sa postupne miestnosť zapĺňala. Aj som sa s niektorými pozhováral, ale som mal taký nejaký pocit, že nie sú veľmi šťastní a viac-menej boli akísi nahnevaní. Určite k dobrej nálade nenapomáhalo ani horúce podnebie a i mňa to zmáhalo a mal som všelijaké pocity a myšlienky ako odtiaľto zdupkať. Stále som veril, že si zvyknem na tento smog, ktorý pokrýval takmer celý horizont a k tomu ešte aj v tých nepríjemných a nepekných horúčavách. Človek to vydrží určitú dobu, ale potom mu to začne vadiť, čo bol aj môj prípad. Napriek tomuto všetkému som veril v šťastnejšiu budúcnosť, a tak som sa snažil, aby som to nejako preklenul.
Dovolenkoval som už dosť dlho, tak som si začal hľadať prácu, ale nebolo to jednoduché, lebo ja som hľadal niečo iné ako prácu umývača tanierov a poskakujúceho obsluhovača. Chcel som využiť moje šoférske schopnosti a radšej niekde jazdiť, aby to nebola nuda a nebolo to až také stresujúce, ako byť niekde celý deň zatvorený a ustavične počítať každú minútu. Nakoniec človek celkom ukonaný zistí, že to bola nekonečnosť a s obrovskou únavou sa vracia domov, len na to, aby sa zotavil a bol schopný na druhý deň znovu sa zodvihnúť a pokračovať v tom celodennom kolotoči. Horúčavy naviac ukrajovali z mojej mysle, a tak som začal postupne ustupovať.
Už som býval v Hollywoode v malej garsónke za 350 dolárov na mesiac a pracoval som ako vodič nákladného vozidla, tiráka, s ktorým som sa vydával na cesty Amerikou. Ako som sa k tejto práci dostal? Bolo to veľmi zaujímavé, pretože to bola naozaj obrovská náhoda. Pri mojej prvej návšteve v Slovenskom katolíckom spolku v Los Angeles, kde som sa bol ukázať, aby som si urobil aj nejaké iné kontakty a tiež aby som zistil aká je situácia na pracovnom trhu medzi krajanmi, som sa zoznámil s milou staršou paňou, ktorá ma hneď postupne predstavovala majiteľom rôznych firiem. Nakoniec sme prišli práve k majiteľovi, ktorý už nejaký ten rôčik vlastnil menšiu firmičku s tirákmi a darilo sa mu. Dohodli sme sa a ja som nastúpil ako učeň, nakoľko som s takými kolosmi nikdy predtým nejazdil.
Hollywood´s StarsBolo to vyborné a práca ma veľmi bavila už počas tréningu. Pri cúvaní to bolo najťažšie, lebo sa cúvalo protismerne, aby sa ten príves dostal tým smerom, kde som to chcel. Bolo to trošku proti zdravému rozumu, ale netrvalo dlho a zvládol som to. Vodičský preukaz som už mal predtým, ešte zo Salt Lake City, a tak neboli ďalšie finančné výdavky, nakoľko to stálo v Los Angeles omnoho viac ako v Utahu.
Ešte predtým sa mi núkalo šťastie, lebo som v lokálnych hollywoodskych novinách objavil inzerát na miesto vodiča známemu hercovi Robertovi Wagnerovi. Samozrejme som tam hneď zavolal a spojil sa s jeho asistentom, ktorý ma však s miernym nemeckým prízvukom informoval, že už asi pred týždňom niekoho na túto pozíciu našli. Bola to smola, potom som už som už nikdy nemal takúto možnosť. Inzerát nebol stiahnutý, a tak určite ešte veľa uchádzačov aj po mne vyvolávalo na to magické číslo...
Moja prvá pracovná cesta Amerikou začínala na pokraji Los Angeles a odtiaľ s prázdnym náklaďákom sme to aj s kolegom ťahali smerom na sever do Bakersfieldu, kde boli nekonečné sklady ovocia so zeleninou, niečo podobné som už potom nikdy nevidel, takže bol to naozaj mimoriadny zážitok. Boli sme vyzdvihnúť asi štyridsať ton hrozna, ktoré bolo na paletách. Náš náklaďák mal v prívese nainštalované chladiace zariadenie a našou úlohou, mimo iného, bolo tiež pravidelne sledovať teplotu, ktorá mala byť okolo 40 - 42 stupňov Fahrenheita, čiže asi štyri až päť stupňov Celzia, aby ovocie vydržalo čo najdlhšie čerstvé a hlavne v dobrej kondícii po troch až štyroch dňoch jazdy na úseku okolo päť tisíciek kilometrov. Denne sme mohli legálne najazdiť okolo 800 kilometrov, takže sme sa každé tri - štyri hodiny za volantom striedali, podľa toho, ako sa kto cítil. Potom sme si obaja šli odpočinúť do priľahlých motelov, ktoré boli hneď pri výjazdoch z diaľnice. Nielen jeden, ale naraz aj štyri motely tam boli a k tomu naviac aj Truck Stop, čo znamená Tirácke centrum, kde človek mohol aj natankovať naftu za lepšiu cenu. Bývali tam zároveň aj ubytovne, ktoré boli lacnejšie ako motely a zároveň aj s väčšími reštauráciami, ktoré využívali hlavne vodiči tirákov.
Prežíval som veľmi veľa času v týchto zariadeniech a nejako som si na ne aj zvykal a vždy som sa tešil, keď sme uvideli práve ten náš, kde sme plánovali stráviť príjemnú noc, aby sme znovu nabrali energiu a mohli bezpečne, ale hlavne s chuťou vyrážať na nekonečné túry krajinou, ktorá je tak rôznorodá, malebná a plná všelijakých prekvapení...
6. decembra 2009

(POKRAČOVANIE)

Text a foto(1): Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA 30 rokov

_____________________________________________________________________________________

PREDCHÁDZAJÚCE ČASTI:

I. časť II. časť III. časť IV. časť V. časť VI. časť VII. časť VIII. časť IX. časť X. časť XI. časť XII. časť XIII. časť XIV. časť XV. časť XVI. časť XVII. časť XVIII. časť XIX. časť XX. časť XXI. časť XXII. časť XXIII. časť XXIV. časť XXV. časť XXVI. časť XXVII. časť XXVIII. časť XXIX. časť XXX. časť XXXI. časť XXXII. časť XXXIII. časť XXXIV. časť XXXV. časť XXXVI. časť XXXVII. časť XXXVIII. časť XXXIX. časť XL. časť XLI. časť XLII. časť XLIII. časť XLIV. časť XLV. časť XLVI. časť XLVII. časť XLVIII. časť

_____________________________________________________________________________________

Môj príspevok k článku: Ako sa zo šustra učiteľ stal
Pridajte svoj názor k článku, alebo odkaz a podpíšte sa. Keď uvediete svoju e-mailovú adresu, budeme Vám odpovedať. Názory, ktoré prípadne nebudú spĺňať kritériá slušnosti, budú zmazané!