Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal

John J. Slovinec, Sr. Už 30 rokov Američan, pôvodom Slovák

Na prvý pohľad jeho podobizeň nič zvláštne neprezrádza. Keď sa však rozhovorí, zistíte, že jeho život nebol taký jednoduchý. Preto aspoň v krátkosti o tom, kto vlastne John J. Slovinec, Sr. je. Narodil sa v Bratislave, ale detstvo prežil v Oravskom Veselom. Dedina na Horehroní - Heľpa mala obrovský vplyv v jeho živote, nakoľko tam prežil posledné detské roky a ukončil základnú školu. Menil sa aj v mladého muža a formoval si aj svoj charakter, ktorý ho sprevádza celým životom až doteraz. Vyučil sa za obuvníka zákazkovej výroby. Určité obdobie pracoval aj ako obuvník, ale potom v ZDA Partizánske pracoval na pásovej výrobe. Po základnej vojenskej službe zmenil svoje pôsobisko a presťahoval sa do Trnavy. Tu sa jeho život začal veľmi rýchlo meniť z dobrého na peklo. Príčinou boli aj nezhody so "súdruhmi" funkcionármi. Napriek tomu, že študoval na večernej strojníckej priemyslovke, zažil časté príkoria. Zo závozníka sa síce stal vedúcim aj šéfom skladu, ale všetko malo iba krátke trvanie. Nakoniec skončil ako pomocník v sklade a z platu 15 korún na hodinu zrazu začal zarábať iba 5.50 a celý svet sa začal pred ním rúcať a všetky plány žiť spokojne sa mu veľmi rýchlo začali vytrácať. Preto po dlhom premýšľaní sa rozhodol emigrovať do USA, čo sa mu nakoniec aj podarilo. Asi po 3 rokoch bol schopný zvládnuť anglický jazyk na slušnej úrovni a nastala pre neho možnosť oprášiť svoj dávny sen - stať sa učiteľom. Robil všetko preto, aby sa mu to podarilo. Bolo však potrebné mnohé prekážky preklenúť, ale túžba ho hnala tvrdo a neľútostne za touto možnosťou - dokázať samému sebe, že môže svoj kurz zmeniť a navigovať loď života vlastnou vôľou. Všetko sa podarilo a tak sa zo šustra stal učiteľ. Dnes však k týmto svojim profesiám môžeme pripísať i to, že sa stal invalidným dôchodcom a život po zdravotnej stránke nemá ani teraz ľahký. Ako to v skutočnosti všetko bolo, sa dozviete z jeho spomínania, ktoré sa bude postupne v niekoľkých častiach odvíjať iba na tejto webovej stránke.

XLV. časť - Salt Lake City

Teraz s odstupom spomínam na tie nádherné časy spred 29 rokov, keď som robil šoféra v Salt Lake City, v spoločnosti Fruit and Produce (Ovocie a Zelenina). Naučil som sa všelijaké veci, ktoré som dovtedy nepoznal. Každé ráno sme okrem iného aj premiestňovali ovocie z jednej miestnosti do druhej. Boli to prakticky miestnosti s rôznou teplotou, aby ovocie vydržalo čo najdlhšie, ale hlavne aby dozrelo a vyzeralo perfektne. Jedna vec mi na tom vadila, že nič nedozrelo na slnku, ale umelo, pri rôznych postupných teplotách. Nikdy som si na to celkom nezvykol, pretože všetko bolo veľmi plané, nemalo to prírodnú chuť a naviac dosť mi tam chýbal ten cukor, ktorý sa vytvára na slnku fotosyntézou. Bez toho je ovocie veľmi chabé a bez chuti. Teraz je tu organické ovocie, ktoré je u nás na Slovensku a takmer v celej Európe samozrejmosťou. Dopočul som sa, že aj u nás sa to začína meniť a ovocie "sa vyrába", čiže používa sa veľa chemikálií, aby to bolo čo najväčšie a najťažšie, aby to pekne vážilo, pretože potom sa aj peniažky lepšie sypú do vrecák. Ale to už asi nikto nezmení, a tak za samozrejmú kvalitu si musí človek doplácať a až potom má pocit, že má to, čo chcel.
Vždy sme sa napchávali jahodami, pretože tie boli ešte celkom solídne a ja som si naozaj prišiel na svoje. Jedol som všetko, čo mi oči videli, všetko ovocie a zeleninu a zapíjal som to citrusovými džúsmi, ktoré sme tam tiež mali. Samozrejme za zníženú cenu, čo mi tiež veľmi vyhovovalo.
Cítil som sa veľmi dobre a pomaly som aj začal zabúdať na zápal, ktorý som mal predtým, než som prišiel do Utahu, do mesta Salt Lake City, na ktoré mám stále pekné spomienky aj teraz, po toľkých rokoch. Zanechal som tam primerane hlboké korene a tie treba obrábať a pekne oživovať, čo aj občas robievam a určite neskoršie sa k tomuto mestu znovu vrátim, pretože som sa v ňom pravidelne ukazoval a udržiaval kontakt s mojimi priateľmi, ktorí tam doteraz žijú a prosperujú.
Výjazdy s nákladiakom sme robievali prevažne po Utahu, hlavne po blízkom okolí, ale pravidelne sme jazdievali aj do Idaha, kde sme mali veľa malých i stredných obchodíkov, ktoré veľké firmy nechceli zásobovať s ovocím a zeleninou. Nezdalo sa im to veľmi výnosné, ale niekto to musel robiť, aby to bolo pre obe strany výhodné. Moja firma mala svojich zákazníkov už niekoľko desaťročí, presne si už nepamätám koľko rokov to bolo. V každom prípade mali výbornú reputáciu vďaka dobrým cenám, včasným dodávkam, ale do určitej miery aj vďaka ochotným vodičom, ktorí tieto služby ponúkali. Niekedy som sa ešte aj v ten istý deň vracal, hlavne, keď to nebolo príliš ďaleko a doviezol som im to, čo najviac potrebovali. Stávalo sa občas, možno aj z našej viny, firemnej, že to niekde zaškrípalo, ale hneď sa to napravilo. Samozrejme, že aj zákazníci urobili niekedy chybu, zabudli si to skontrolovať a nemali potom prehľad, čo si objednali. Problém však nikdy nebol, najmä vďaka akejsi trpezlivosti a ohľaduplnosti v nedokonalosti človečenstva tejto planéty.
Trasa, ktorú som robieval pravidelne, šla cez veľmi veľa zaujímavých historických miest a pamiatok, ako aj okolo prírodných javov a krás. Také jedno nádherné miesto, okolo ktorého som pravidelne jazdieval práve do štátu Idaho, bolo Bear Lake - Medvedie jazero. Je položené na vrchu za kaňonom, na ktorý som vystúpal do pekného prostredia až do výšky 1806 metrov, kde sa rozprestiera na ploche 280 km štvorcových. Jeho maximálna dĺžka je tridsať kilometrov a šírka niečo vyše jedenásť. Obvod okolo jazera je asi 77 kilometrov. Priemerná hĺbka je 29 metrov a maximálna nameraná je zatiaľ 63 metrov, takže celkom pekne hlboké. Bear Lake malo zaujímavé sfarbenie, pretože voda bola akejsi tyrkysovej farby a na dne ako keby boli obrovské plochy ílu... Určite je ľadovcového pôvodu, pretože voda bývala dosť nepríjemne studená, oproti Slanému jazeru, kde bola zase veľmi slaná, ale teplučká a dalo sa v nej vydržať dosť dlho. I napriek týmto prednostiam som ju nevyhľadával, pretože najradšej som chodieval do bazénu, ktorý sme mali v ubytovacích priestoroch, zároveň aj s činkárňou, saunou a jacuzzi, čo je prakticky po našom veľká vírivá vaňa s tryskami, kde prúdiaca voda zároveň pekne vymasíruje aj pokožku a aj unavené údy po celodennej práci. Hlavne ja som také niečo dosť často využíval, lebo telo sa často ozývalo, tak som mu veľmi rád vyhovel. Potom ma za odmenu na druhý deň lepšie poslúchalo, keď som ho najviac potreboval, aby zabralo v práci.
Pravidelne som jazdieval cez Brigham Young City, ktoré bolo pomenované po slávnom Mormonovi, ktorý mal veľké zásluhy na upevňovaní mormonskej viery, ako aj na raste ekonomiky a školstva. Bol kolonistom a prezidentom mormonskej cirkvi a zároveň aj slávnym guvernérom Utahu v polovici 19. storočia, presne od roku 1851, kedy bol zvolený na túto vzácnu pozíciu. Neskoršie po ňom pomenovali aj univerzitu, ktorá doteraz nesie jeho meno - Brigham Young University. Je vo vedľajšom mestečku Provo a je to jedna z najslávnejších a najznámejších univerzít v Amerike, uznávaná nielen pre svoje akademické výsledky, ale aj pre športové. I niektorí slovenskí atléti tam študovali a aj v terajšej dobe tam máme niekoho...
Občas som sa zastavil v obchodíku, kde široko-ďaleko nebolo nič, iba nekonečne rozmerná farma, kde občas pobehovali kravy a koníky. Niečo podobné našim kysuckým lazom, alebo i v okolí Brezovej pod Bradlom smerom do Starej Turej, kam som kedysi ako závozník Pozemných stavieb, n. p. Trnava často zavítal. Dokonca i slávnu Chiranu sme rozširovali vtedy v oných rokoch ranných sedemdesiatych. Doteraz mi v pamäti zostala osada U Minárčiných. Rozmýšľal som, či tam ešte stojí, alebo už nebodaj aj zanikla? Ale kto by tomu uveril?! Hľadal som ju na mape Google Earth, a zistil som, že tam stále existuje. U Minárčiných! Našiel som to tesne za Brezovou pod Bradlom, v kopcoch...
Do Idaha som jazdieval do mesta Pocatella, ktoré je po celej Amerike preslávené hlavne zemiakmi. Je tam veľa Európanov, usadených tu po vyše desiatky rokov, ešte z čias osídľovania tejto nekonečnej doliny pri Slanom Jazere, starom dobrom Salt Lake.
Ale aj tu v Oregone máme slávne zázemie tejto vzácnej potraviny-zeleniny, ktorá je aj u nás na Slovensku výsadou severoslovenských dediniek oravských a kysuckých. Majú tu taktiež veľmi slávny výskumný ústav a dosahujú pekné výsledky už po mnohé desaťročia.
Neskoršie sa znovu pristavím taktiež v tomto nenapádnom slávnom mestečku, v ktorom som sa pravidelne zastavil na cestách do Salt Lake City severnou trasou z môjho terajšieho pôsobiska, Portlandu, Oregon.
Často som jazdieval aj do slávneho Park City, odkiaľ mám nezabudnuteľné spomienky, ako i do môjho obľúbeného miesta Snowbird a Alta, rekreačných rezortov najmä bieleho zimného športu - lyžovania, kde ale i v iných ročných obdobiach sa žil život pestrý, vďaka nekonečne nádhernej prírode, osadenej pod vysokými skalami Wasatchského pohoria. Robieval som tam výlety aj mimo pracovnej doby, tam som sa ukrýval pred horúcim mestským slnkom v tieňoch ihličnatých stromov a pri potôčku, pretekajúcom dolinkou. Bol to pre mňa obrovský balzam, keď som nechcel len v umelo chladenej miestnosti tráviť nádherné popoludnia.
Taktiež bazény, ako u mňa, tak aj u Hanky a Zdenka som často navštevoval a bolo vždy veľa dobrej zábavy, pretože aspoň takto sme nejako udržiavali dobré kontakty. U Hanky a u Zdenka mi bolo vždy ako doma, spomenul som to tu už predtým niekoľkokrát, pretože sme sa ako krajania u nich stretávali vďaka ich veľkej pohostinnosti a schopnosti vytvárať dobrú atmosféru. Teraz už mali aj svoj vlastný domček, pri ktorom si postavili svoj bazén a mali to tam krásne, ale hlavne veľmi príjemné, a tak som sa tam k nim vždy rád vracal aj po odchode z tohto mesta. Stretol som tam aj nových prisťahovalcov z bývalého Československa, s ktorými sme sa spoznávali práve na ich teritóriu. Teraz ich tam už toľko nie je, ako ich bolo pred takmer tridsiatimi rokmi. Mnohí odišli inde šťastie skúšať, tak ako aj ja som šiel tiež a skončil som tu ďaleko na západnom pobreží v nekonečne nádhernom zelenom štáte Oregon, ktorý má tiež púštnaté miesta, podobné tým v Utahu, ale od tých som nejaké tie míle vzdialený. Vždy, keď idem tade, pripomeniem si tým Utah, pretože sú to presné kópie tej krajiny na východ od nás, z Oregonu...

(POKRAČOVANIE)

Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA 30 rokov

_____________________________________________________________________________________

PREDCHÁDZAJÚCE ČASTI:

I. časť II. časť III. časť IV. časť V. časť VI. časť VII. časť VIII. časť IX. časť X. časť XI. časť XII. časť XIII. časť XIV. časť XV. časť XVI. časť XVII. časť XVIII. časť XIX. časť XX. časť XXI. časť XXII. časť XXIII. časť XXIV. časť XXV. časť XXVI. časť XXVII. časť XXVIII. časť XXIX. časť XXX. časť XXXI. časť XXXII. časť XXXIII. časť XXXIV. časť XXXV. časť XXXVI. časť XXXVII. časť XXXVIII. časť XXXIX. časť XL. časť XLI. časť XLII. časť XLIII. časť XLIV. časť

_____________________________________________________________________________________

Môj príspevok k článku: Ako sa zo šustra učiteľ stal
Pridajte svoj názor k článku, alebo odkaz a podpíšte sa. Keď uvediete svoju e-mailovú adresu, budeme Vám odpovedať. Názory, ktoré prípadne nebudú spĺňať kritériá slušnosti, budú zmazané!