Ján Slovinec, st.: Ako sa zo šustra učiteľ stal

John J. Slovinec, Sr. Už 30 rokov Američan, pôvodom Slovák

Na prvý pohľad jeho podobizeň nič zvláštne neprezrádza. Keď sa však rozhovorí, zistíte, že jeho život nebol taký jednoduchý. Preto aspoň v krátkosti o tom, kto vlastne John J. Slovinec, Sr. je. Narodil sa v Bratislave, ale detstvo prežil v Oravskom Veselom. Vyučil sa za obuvníka zákazkovej výroby. Určité obdobie pracoval aj ako obuvník, ale potom v ZDA Partizánske pracoval na pásovej výrobe. Po základnej vojenskej službe zmenil svoje pôsobisko a presťahoval sa do Trnavy. Tu sa jeho život začal veľmi rýchlo meniť z dobrého na peklo. Príčinou boli aj nezhody so "súdruhmi" funkcionármi. Napriek tomu, že študoval na večernej strojníckej priemyslovke, zažil časté príkoria. Zo závozníka sa síce stal vedúcim aj šéfom skladu, ale všetko malo iba krátke trvanie. Nakoniec skončil ako pomocník v sklade a z platu 15 korún na hodinu zrazu začal zarábať iba 5.50 a celý svet sa začal pred ním rúcať a všetky plány žiť spokojne sa mu veľmi rýchlo začali vytrácať. Preto po dlhom premýšľaní sa rozhodol emigrovať do USA, čo sa mu nakoniec aj podarilo. Asi po 3 rokoch bol schopný zvládnuť anglický jazyk na slušnej úrovni a nastala pre neho možnosť oprášiť svoj dávny sen - stať sa učiteľom. Robil všetko preto, aby sa mu to podarilo. Bolo však potrebné mnohé prekážky preklenúť, ale túžba ho hnala tvrdo a neľútostne za touto možnosťou - dokázať samému sebe, že môže svoj kurz zmeniť a navigovať loď života vlastnou vôľou. Všetko sa podarilo a tak sa zo šustra stal učiteľ. Dnes však k týmto svojim profesiám môžeme pripísať i to, že sa stal invalidným dôchodcom a život po zdravotnej stránke nemá ani teraz ľahký. Ako to v skutočnosti všetko bolo, sa dozviete z jeho spomínania, ktoré sa bude postupne v niekoľkých častiach odvíjať iba na tejto webovej stránke.

IV. časť - Odchod z domoviny

Konečne som bol vo Frei lágri a odišiel som v sprievode policajta na izbu, kde som prehodil zopár slov na uvítanie so svojimi krajanmi a rýchlo som si odložil svoje veci do mne určenej skrine a zamkol som ju.

Musel som sa poponáhľať, pretože policajt netrpezlivo prestupoval pri dverách a niečo si pohundrával. Už sa nemohol dočkať, aby ma mohol odviesť na ďalšie pokračovanie registrácie a formalít, ktorým sa v tábore nedá vyhnúť. Sú však potrebné aj pre samotného budúceho "člena" tábora, aby sa mohol legalizovať a bez problémov sa pohybovať po krajine, ktorá mu podaním pomocnej ruky a starostlivým dohľadom pomáhala na ceste k vytúženému cieľu.

Samozrejme som si nervozitu policajta všimol, tak som len v rýchlosti a „telegraficky“ všetkých pozdravil, a vzápätí ma už viedol dolu z druhého poschodia, kde sme boli ubytovaní. Nemohol som si nevšimnúť mramorové schody a dlažby na každom poschodí a vnímal som aj tú klasiku starej generácie architektov, ktorí túto stavbu s hrdosťou projektovali. Bola to nádherná budova, ktorá už aj niečo prežila. Bola majestátna a vzbudzovala rešpekt. I ďalšie okolité budovy mali v sebe kus histórie, či už dobrej alebo zlej. Vedeli veľmi zaujímavo rozprávať a ja som len načúval ich spomienkam, ktoré vo mne vzbudzovali príjemné pocity. Tiež som sa s nimi rozprával a oni ma viedli svojimi schodmi a chodbami k miestam, na ktoré boli veľmi hrdé.

Zaviedli ma aj do parčíku plného zelených stromov, k priľahlej lúčke so sviežou trávičkou a prvými kvietkami tlačiacimi sa na povrch. Už nemohli vydržať, jar bola tu a i vtáci si veselo začali pospevovať. Vítali ma náručím obrovským. A ja som akúsi energiu pocítil, už asi aj tým, že to bol prvý deň mojej skutočnej slobody. Nadýchol som sa zhlboka a nechcel som tomu všetkému ani uveriť, že sa to konečne stalo a život sa mi zmenil v tú samú sekundu na deň slnečný, hoci obloha ešte bola zatiahnutá a chmúrna. Nejako som to nevnímal a cítil som sa fantasticky, znovuzrodený...

Prišli sme do budovy, kde sa vybavovali všetky doklady a zároveň poskytovali informácie, ktoré som potreboval. Postavili ma k bielej plachte a fotografiou zvečnili tento okamih, mimoriadny deň. Vystavili mi oranžový doklad so všetkými potrebnými informáciami. Potom som dostal ešte aj darček akýsi od nich a to bola čierna plastická malá taštička, iba na taký jednoduchý zips. Vyfasoval som aj akúsi vojenskú deku a vankúš a posteľnú bielizeň a dva uteráky, jeden menší a druhý väčší. Potom som sa odobral na izbu, kde ma už čakali moji budúci spolubývajúci. Bolo ich asi 10. Porozprávali sme sa o všeličom, ale hlavne o tom, ako sa mi podarilo prejsť cez hranice. Stretol som tam ľudí, ktorých som nikdy nevidel. Krásne na tom bolo, keď sa spomenulo určité miesto, či dedinka alebo mestečko, vždy som sa snažil zaspomínať, či niekoho odtiaľ nepoznám. Viacej bolo takých, s ktorými som mal spoločných priateľov a tak sme si hneď boli bližší.

Nerád som na poschodovej posteli ležal hore, ostalo mi to ešte z čias vojenčiny, keď som mával tvrdé sny a tak som sa občas aj skotúľal... Bez nejakej zdravotnej ujmy to nikdy neskončilo. Nechcel som už toho času hore spávať a tak som robil všetko preto, aby som sa dostal dole. Boli tam aj asi 4 obyčajné postele, postavené medzi skriňami. Boli sme tam, naviac, aj chránení pred hlukom, ktorý tam občas jemne podgurážení kolegovia vytvárali.

Otvoril som tú čiernu malú taštičku a objavil som v nej hygienické potreby. Zubnú kefku, zubnú pastu, mydlo, šampón na vlasy, nejaké žiletky a vodu po holení. Volala sa Aqua Blue. Neskoršie, keď som bol už v Amerike, mi tie časy vždy pripomenula. I teraz ešte, hoci som už vymenil značku, veľmi rád si k nej privoniam a prenesiem sa do rokov dozadu, do čias, ktoré som prežil na púti do Ameriky. Všetko sa mi znovu pred očami otvorilo a spomienky jedna za druhou sa len tak chrlili, ako neďaleká sopka Mt. Saint Helens, na ktorú mám výhľad každý deň. Nech robím čo robím, vždy ju mám pred sebou na obzore, väčšinou pekne zasneženú...

Pomaly som sa udomácňoval na izbe a zvykal si na mojich hlučných spoločníkov. Zoznámil som sa aj s jedným Čechom, ale bol dosť ostýchavý. S nikým sa nebavil. Dozvedel som sa aj prečo, hoci on to nechcel nikdy o sebe povedať. Bolo s ním dosť ťažké komunikovať, takže sme nejakú veľkú konverzáciu nikdy nenačali. Potom som sa ešte dozvedel, že už aj bol v Amerike a vrátili ho, ale doteraz som sa nedozvedel prečo. Všimol som si na ňom aj to, že keď si bol už istý, zrazu sa rozhovoril a bol veľmi šťastný. Dokonca v tej pominutosti svojej aj po anglicky prehovoril...

Mali sme tu možnosť učiť sa aj anglicky, ale mne sa akosi vôbec nechcelo, tak som nešiel na žiadny kurz. Neskoršie som sa osmelil, ale hneď som to nechal tak, že načo mi to vlastne bude, keď zostanem v Rakúsku. Veľmi som dúfal v politický azyl, aby som mohol naďalej zotrvať v tejto krajine, ktorá mi bola omnoho bližšia, ako tá vzdialená Amerika. Chodieval som každý deň na vrátnicu, kde každé ráno vyvesili zoznam tých, čo mali šťastie a Rakúsko si ich mienilo ponechať a pomôcť im. Malo aj tzv. percentuálnu povinnosť, že muselo z nás prijať určitý počet, pretože bolo dotované OSN a ďalšími organizáciami solidárnymi s utečencami. Bolo to veľmi dobré obdobie.

Angličtina mi predsa len trošku vŕtala v hlave a tak som sa konečne rozhodol absolvovať jeden kurz, ale som toho nechal. Bolo to pre mňa veľmi náročné a nejakú nechuť som prejavoval k tomuto jazyku. Zdal sa mi ťažký, hoci neskoršie som zistil, ale až v USA, že má výhodu oproti iným germánskym jazykom, že sa slovíčka neskloňujú, takže jeden tvar pretrváva počas celej konverzácie. Videl som tam rodiny aj s deťmi ako sa starostlivo pripravovali, aby mohli toho čo najviac do seba dostať.

Pozeral som z okna na trávnik, ktorý oddeľoval plot a budovu, v ktorej som býval. Autá tam občas prebehli, ale nie až tak často. Bola to akási vedľajšia cesta. V spomienkach som sa rýchlo premiestnil na nedávno strávený čas v nemocnici, kde už trochu zotavený som sa pozerával z okna. Bolo to ešte v studených a zasnežených februárových dňoch, keď všade bolo plno snehu a zima poriadna. I vietor si zafúkal a na oknách zanôtil nejednu pesničku. Sniežik jemne poletoval, svetlá už boli v plnom prúde a ulica akosi ožila z tej ponurej dennej atmosféry. Autá pomaly premávali a sneh si chrupkal pod ich pneumatikami s reťazami, ktoré si do rytmu veselo vyhrávali. Bol to nádherný zvuk i keď niekedy dosť smutný, lebo som bol zatvorený a nemohol som ešte ísť von. Musel som si ešte istý čas počkať.

Dedka som stratil a ja som potom ešte niečo vyše týždňa pobudol v nemocnici. Spomínal som na neho dosť, hoci som sa ho už nemohol viac dotknúť. Už bol naveky preč, niekde ďaleko, kde som sa ja ponáhľať nemienil...

(POKRAČOVANIE)

Ján Slovinec, st.,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA takmer 30 rokov

_____________________________________________________________________________________

PREDCHÁDZAJÚCE ČASTI:

I. časť II. časť III. časť

_____________________________________________________________________________________

Môj príspevok k článku: Ako sa zo šustra učiteľ stal

Pridajte svoj názor k článku, alebo odkaz a podpíšte sa. Keď uvediete svoju e-mailovú adresu, budeme Vám odpovedať. Názory, ktoré prípadne nebudú spĺňať kritériá slušnosti, budú zmazané!