Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal

John J. Slovinec, Sr. Už 30 rokov Američan, pôvodom Slovák

Na prvý pohľad jeho podobizeň nič zvláštne neprezrádza. Keď sa však rozhovorí, zistíte, že jeho život nebol taký jednoduchý. Preto aspoň v krátkosti o tom, kto vlastne John J. Slovinec, Sr. je. Narodil sa v Bratislave, ale detstvo prežil v Oravskom Veselom. Dedina na Horehroní - Heľpa mala obrovský vplyv v jeho živote, nakoľko tam prežil posledné detské roky a ukončil základnú školu. Menil sa aj v mladého muža a formoval si aj svoj charakter, ktorý ho sprevádza celým životom až doteraz. Vyučil sa za obuvníka zákazkovej výroby. Určité obdobie pracoval aj ako obuvník, ale potom v ZDA Partizánske pracoval na pásovej výrobe. Po základnej vojenskej službe zmenil svoje pôsobisko a presťahoval sa do Trnavy. Tu sa jeho život začal veľmi rýchlo meniť z dobrého na peklo. Príčinou boli aj nezhody so "súdruhmi" funkcionármi. Napriek tomu, že študoval na večernej strojníckej priemyslovke, zažil časté príkoria. Zo závozníka sa síce stal vedúcim aj šéfom skladu, ale všetko malo iba krátke trvanie. Nakoniec skončil ako pomocník v sklade a z platu 15 korún na hodinu zrazu začal zarábať iba 5.50 a celý svet sa začal pred ním rúcať a všetky plány žiť spokojne sa mu veľmi rýchlo začali vytrácať. Preto po dlhom premýšľaní sa rozhodol emigrovať do USA, čo sa mu nakoniec aj podarilo. Asi po 3 rokoch bol schopný zvládnuť anglický jazyk na slušnej úrovni a nastala pre neho možnosť oprášiť svoj dávny sen - stať sa učiteľom. Robil všetko preto, aby sa mu to podarilo. Bolo však potrebné mnohé prekážky preklenúť, ale túžba ho hnala tvrdo a neľútostne za touto možnosťou - dokázať samému sebe, že môže svoj kurz zmeniť a navigovať loď života vlastnou vôľou. Všetko sa podarilo a tak sa zo šustra stal učiteľ. Dnes však k týmto svojim profesiám môžeme pripísať i to, že sa stal invalidným dôchodcom a život po zdravotnej stránke nemá ani teraz ľahký. Ako to v skutočnosti všetko bolo, sa dozviete z jeho spomínania, ktoré sa bude postupne v niekoľkých častiach odvíjať iba na tejto webovej stránke.

XXXVI. časť - Rozlúčka s Východným pobrežím I.

Blížilo sa už k môjmu zvečerievaniu na tejto strane Ameriky, a tak bol čas rozhodnúť sa, čo bude ďalej, lebo tu som postupne a isto strácal zem pod nohami a i moje zdravie malo k tomu čo povedať. Prekonanie dvoch zápalov pľúc v priebehu dvoch rokov bolo varovaním, že moje telo až tak dobre neznáša kombináciu horúčav a obrovskej vlhkosti vzduchu. Bol to skrátka pobyt v parných kúpeľoch, pretože taký je celý Východ a jeho podnebie až do stredu Ameriky. Je to údajne ovplyvnené teplým Golfským prúdom zo severu až na juh na Floridy.
Mával som časté problémy už aj tak s dosť oslabenými pľúcami a návštevy lekára mi len dali odpoveď na to, aby som sa pobral ta, na Divoký západ, kde kedysi len dobrodruhovia a kovboji s Indiánmi bojovali o i ten posledný kúsok zeme, ktorá po tisícročia patrila pôvodným Američanom.
Začali veľké prípravy, ktorých sa zúčastnil aj Mike. Ten sa veľmi tešil, že bude bližšie k svojim známym, ktorí bývali v Californii, v meste Bay City, známom ako San Francisco. Toto nám všetko ešte uľahčila aj ponuka zo sesterskej kancelárie dobročinnej spoločnosti pre emigrantov AFCR, ktorá bola v štáte Utah, v meste Salt Lake City, ktoré bolo v obrovskej nekonečnej doline, hneď vedľa Salt Lake, Slaného jazera, a tak mesto dostalo podľa neho aj názov. V polovici 19. storočia sa tam nasťahovali prenasledovaní vyznávači mormonskej viery s ich hlavným vtedajším kňazom a zakladateľom Josephom Smithom...
I teraz, ešte po 30 rokoch, mám odložený anglicko-slovenský slovník, ktorý nám pán z AFCR pri výstupe z lietadla na pamiatku venoval ako hlavnú bibliu, ktorá nám potom pomohla otvoriť náručie tunajšieho obyvateľstva. Pekne nás privítal v svojej pracovni a bez problémov navrhol, že má pre nás pekné miesto, kde sa nam bude určite veľmi páčiť a budeme môct začať znovu, i keď po zbabranom začiatku. Ale takýchto začiatkov človek za život zažije niekoľko a čím ich je viac, tým sa z nich lepšie poučí a využije tú znalosť vo svoj prospech. My sme stále nevedeli, čo nás čaká v novom meste, a tak sme mali aj dosť veľké predstavy, čo a ako sa tam zariadime...
Zatiaľ som ale v mojej práci ešte nejaký čas pokračoval. A tak som upratoval stoly, zametal a vynášal smeti, ale aj obsluhoval zákazníkov, ktorí si prišli cez víkendy užívať. V ten môj posledný víkend, keď som tam ešte pracoval, tak ten môj starý známy zákazník, čo som mu večere až do izby nosieval, tam nebol, takže som sa s ním nemohol rozlúčiť a povedať mu všetko, čo som chcel, keď sa už asi tak skoro, alebo aj nikdy neuvidíme. Ono ani sme sa už viac neuvideli, pretože ja som odvtedy na Východ nešiel. Neskoršie ale spomeniem, ako som jedného môjho kolegu z práce na Mount Airy Lodge náhodne stretol za stolom v Rene v Casine, keď sme tam hrali očko alebo dvatsaťjednotku, po anglicky Black Jack. Bol to pre mňa poriadny šok, ale veľmi príjemný, že po toľkých rokoch sme sa tam náhodou stretli, čo by ani na um nebolo zišlo. Vtedy, keď som ešte s ním robil, nevedel som ani slovíčko po anglicky.
Bol to môj čašník, ktorému som pomáhal, aby jeho zákazníci mali všetko po ruke, čerstvú vodu s ľadom, horúcu kávu a príbor s taniermi a hlavne servítky, ktoré si potom veľmi vkusne okolo krkov ovili ako chomúty alebo podbradníky, aby si krásne oblečenie nepoškvrnili jedlom alebo nápojom. S čašníkom sme boli veľmi dobrí priatelia, lebo sme sa chápali, najmä ako cudzinci, ktorí išli za šťastím do novej krajiny. I keď to trvalo iba krátku dobu, čo som tam s ním spoločne strávil. Volal sa Vincente a pochádzal z Mexica a nehanbil sa za svoj latinský prízvuk. Dokonca, ako keby sa v tom prízvuku občas aj vyžíval, lebo sa až tak veľmi nesnažil americké "r" prehltnúť, ale práve naopak, zvýrazňoval ho takým vrčaním ako podráždený pes, ktorý majiteľa upozorňuje, že je tam nablízku neznámy a nepozvaný návštevník. Vždy hovorieval, že keby len konečne zarobil veľa "dinerov" na konských dostihoch, že by si otvoril svoju vlastnú reštauráciu a pracoval by tam až do smrti. Dinery boli peniaze po španielsky, alebo ich tak on pomenoval, ale asi to bolo tak všeobecne zaužívané, lebo aj teraz to počúvam, keď rodáci z Mexika hovoria: "Mučo dinerov", čo v preklade znamená veľa peňazí. Ale dinner v angličtine taktiež znamená aj večera, tak som mu nerozumel, prečo stále hovorí o veľa večeriach. Myslel som si, že to hovorí obrazne ako o jedle, pretože jedlo je súčasťou každého živého tvora a bez neho sa naozaj nedá existovať. Však aj u nás sa nenadarmo hovorieva: "Až si zarobíš na vlastný chlebík, potom môžeš, synu môj, vyskakovať!!!" Čiže zase je to len o jedle a o istote, že budeš mať čo dať do úst a ten dinner ako večera je tiež celkom dobrý názor...
Po prvýkrát, keď ma Vincente poslal na konské dostihy, aby som mu vsadil na koňa, ktorý by mu eventuálne zaistil šťastnejší život, tak som ten konský stánok nenašiel. Potom mi to ale Dušan lepšie vysvetlil, a tak sa mi to podarilo a podal som asi sto dolárov, čo by mu určite prinieslo nejaký dolárik naviac, pretože vsádzal na nejakého najnevýraznejšieho koníka a ak by bol vyhral, tak by naozaj mal niekoľko večier naviac a mohol by si tú reštauráciu aj otvoriť. Takú malú mexickú, kde by mu jeho krajania chodievali na Fiesty a špeciálne jedlá, ktoré nikto nedokáže pripraviť tak dobre ako oni samotní. Tiež to isté platí aj o čínskom jedle, pretože to vie predsa len najlepšie pripraviť rodený Číňan, ktorý vie o všemožných trikoch a spôsobe úpravy zeleniny, ktorá nikdy nevyzerá varená, ale stále sviežo a chrumkavo a hlavne príjemne chutí, ochutená rôznymi prírodnými šťavami. Preto som nikdy inde nechodieval jedávať čínske jedlá, ako len do tej pravej a vychýrenej čínskej reštaurácie. A tých je tu naozaj nekonečné množstvo.


Dokončil som poslednú večeru a bolo rozhodnuté, že sa už do tejto reštaurácie viac nevrátim. Nepamätám sa, či to Vincentovi vyšlo alebo nie, ale naďalej pokračoval pracovať v tej reštaurácii, kde som sa potom aj ja občas zastavil, teraz však už len ako hosť.
Teraz som už býval s Mikom, ktorý mal tiež auto a obaja sme sa ich potrebovali zbaviť. Ja som mal veľmi veľké šťastie, pretože Vincente ho odo mňa odkúpil za celkom peknú sumu, za vyše tisícku, takže som bol nadmieru spokojný. Vtedy to boli veľmi pekné peniažky a moja osobná zásoba sa o to zvýšila. Viem, že som ich zopár natlačil do ponožky, takže som nezačínal v úzkostiach o prežitie. Mikovi sa tiež na poslednú chvíľku podarilo predať auto, ktoré si ale ešte ponechal na posledný rozlúčkový týždeň. Mali sme nádhernú dovolenku a využívali sme ju do posledného dúška. Nemuseli sme sa trápiť, že treba skoro zrána vstávať, hoci ja som bol večerný vták a chodieval som spávať až nad ránom, čo bol dôsledok tých našich denno-denných výletov do Atlantic City. I teraz si na ne občas spomeniem, ale nie až tak často ako na iné príhody, ktoré som zažil na Východnom pobreží. New York City nás pozýval na poslednú návštevu pred odchodom, ktorý bol naplánovaný na jeden z augustových dní. Presný dátum si už ani nepamätám, ale určite si naň spomeniem, keď si pozriem moje záznamy, kde mám aj fotografie. Ale zatiaľ sa nechám sám seba prekvapiť, pretože ešte máme pred sebou posledné dni v našom meste, ktoré sa mi vždy veľmi páčilo a raz tam asi znovu pôjdem poprechádzať sa mojimi známymi ulicami, Centrálnym parkom, k Dvojičkám, i keď tam už nie sú, aspoň pohľadom pohladkám aj moju Sochu Slobody - The Statue of Liberty ...
Veľa sme toho nemali čo baliť, ale i tak sme obaja mali svoje kufre pekne naplnené. Ja som mal pekný bledomodrý, ktorý perfektne ladil s farbou môjho Fordu, ale myslím si, že obaja sme mali kufre rovnakej farby, lebo sme si ich spoločne kupovali vo veľkom nákupnom stredisku Woodbridge Shopping Center, kde sme často chodievali. Bol to pre mňa zážitok vidieť ho, bolo to niečo nového a prevratného. Ten pri Viedni sa mu nijako nemohol rovnať, pretože ten už bol dosť zničený a tento bol ako menšia botanická záhrada, kde bolo plno zelene, kríčky, kvety a dokonca i menšie stromy vyrastali zo zeme na prízemí hlavnej haly. Všetko bolo zastrešené, takže vývrtky počasia tu nijako nemohli ovplyvniť zákazníkov, ktorých tam bolo denne na tisícky. Skrátka, mnohí tam žili aj svoje životy, hlavne dôchodcovia, ktorí tam pravidelne chodievali jedávať do jedálne, kde si mohol človek vybrať z nekonečného množstva jedál a toto volali Buffet. Rôzne stánky, ktoré prakticky vyzerali ako stánky, ale boli to veľmi vkusné oddelenia horúcich pultov, kde si mohol zákazník vybrať čo chcel a zjesť koľko len chcel, čiže koľko mu len hrdlo ráčilo, ale nesmel si nič so sebou vyniesť. Mohol len toľko, koľko sa do neho zmestilo!!! Ani nebudem môcť popísať všetky tie jedlá z každého druhu mäsa a príloh, ale môžem dodať, že tam boli aj rôzne nápoje, to všetko za veľmi výhodnú cenu a naviac dôchodcovia mali zľavu. Bolo tam aj nekonečné množstvo dobrôtiek, ako zákuskov, šľahačky, zmrzliny a tiež veľa zeleného šalátu a čerstvo nakrájaného ovocia, alebo aj celistvých banánov, jabĺk, pomarančov, hrozna alebo jahôd...
30.8.2008

(POKRAČOVANIE)

Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA 30 rokov

_____________________________________________________________________________________

PREDCHÁDZAJÚCE ČASTI:

I. časť II. časť III. časť IV. časť V. časť VI. časť VII. časť VIII. časť IX. časť X. časť XI. časť XII. časť XIII. časť XIV. časť XV. časť XVI. časť XVII. časť XVIII. časť XIX. časť XX. časť XXI. časť XXII. časť XXIII. časť XXIV. časť XXV. časť XXVI. časť XXVII. časť XXVIII. časť XXIX. časť XXX. časť XXXI. časť XXXII. časť XXXIII. časť XXXIV. časť XXXV. časť

_____________________________________________________________________________________

Môj príspevok k článku: Ako sa zo šustra učiteľ stal

Pridajte svoj názor k článku, alebo odkaz a podpíšte sa. Keď uvediete svoju e-mailovú adresu, budeme Vám odpovedať. Názory, ktoré prípadne nebudú spĺňať kritériá slušnosti, budú zmazané!