Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal

John J. Slovinec, Sr. Už 30 rokov Američan, pôvodom Slovák

Na prvý pohľad jeho podobizeň nič zvláštne neprezrádza. Keď sa však rozhovorí, zistíte, že jeho život nebol taký jednoduchý. Preto aspoň v krátkosti o tom, kto vlastne John J. Slovinec, Sr. je. Narodil sa v Bratislave, ale detstvo prežil v Oravskom Veselom. Dedina na Horehroní - Heľpa mala obrovský vplyv v jeho živote, nakoľko tam prežil posledné detské roky a ukončil základnú školu. Menil sa aj v mladého muža a formoval si aj svoj charakter, ktorý ho sprevádza celým životom až doteraz. Vyučil sa za obuvníka zákazkovej výroby. Určité obdobie pracoval aj ako obuvník, ale potom v ZDA Partizánske pracoval na pásovej výrobe. Po základnej vojenskej službe zmenil svoje pôsobisko a presťahoval sa do Trnavy. Tu sa jeho život začal veľmi rýchlo meniť z dobrého na peklo. Príčinou boli aj nezhody so "súdruhmi" funkcionármi. Napriek tomu, že študoval na večernej strojníckej priemyslovke, zažil časté príkoria. Zo závozníka sa síce stal vedúcim aj šéfom skladu, ale všetko malo iba krátke trvanie. Nakoniec skončil ako pomocník v sklade a z platu 15 korún na hodinu zrazu začal zarábať iba 5.50 a celý svet sa začal pred ním rúcať a všetky plány žiť spokojne sa mu veľmi rýchlo začali vytrácať. Preto po dlhom premýšľaní sa rozhodol emigrovať do USA, čo sa mu nakoniec aj podarilo. Asi po 3 rokoch bol schopný zvládnuť anglický jazyk na slušnej úrovni a nastala pre neho možnosť oprášiť svoj dávny sen - stať sa učiteľom. Robil všetko preto, aby sa mu to podarilo. Bolo však potrebné mnohé prekážky preklenúť, ale túžba ho hnala tvrdo a neľútostne za touto možnosťou - dokázať samému sebe, že môže svoj kurz zmeniť a navigovať loď života vlastnou vôľou. Všetko sa podarilo a tak sa zo šustra stal učiteľ. Dnes však k týmto svojim profesiám môžeme pripísať i to, že sa stal invalidným dôchodcom a život po zdravotnej stránke nemá ani teraz ľahký. Ako to v skutočnosti všetko bolo, sa dozviete z jeho spomínania, ktoré sa bude postupne v niekoľkých častiach odvíjať iba na tejto webovej stránke.

XXV. časť - Nový život na Mount Airy Lodge

Ešte stále mi v ušiach zaznievali burácajúce výstrely, ktoré sa rozprestierali dolinou. Potom nastalo už len veľké ticho. Vtáčiky tiež stíchli, akoby vzdávali posledný hold na počesť stratenému synovi. I potom ešte dlho pretrvávalo veľké hrobové ticho, usadzujúce sa po celej doline. Smútok veľký nastal, keď niekto naveky odišiel niekam do neznáma, odkiaľ návratu už nieto. Niekde, kde sa už všetci dobre poznajú sediac za bielym prestretým stolom, ako svojho ho vítajú...

Šichta bola ako vždy plná všelijakých prekvapení a zábavnych príhod. Scotty to akosi celé dirigoval. Však bodaj by aj nie, keď mal prstom najbližšie na tú zázračnú gombičku, ktorá nás alebo nechá vydýchnuť, alebo hnať sa ako bez duše z jednej hodiny do druhej. On bol skutočný nezmar.

Scotty bol veľmi jednoduchý človiečik, drobnej postavičky, syn lekára, lenže on toho veľmi veľa po nom nezdedil a ani nemohol. Mal mentálny deficit, skoro do arey retardácie, a tak sme ho aj tak museli brať, hoci sme to my cudzinci, zo začiatku nevedeli a ani sme nemali odkiaľ. Považovali sme ho za seberovného, dokonca bol pre nás niečo viac. On vedel anglicky a my ani ceknúť.

V kuchyni bolo veľmi sparno, nakoľko sa tam stále vyváralo a my sme mali toho dosť. Hlavne večera bývala veľmi veľká a tých tanierov bolo na tisíce a my sme sa snažili ich vždy načas poumývať, aby mohli do nich bez prerušenia podávať tie najlepšie jedlá. Voňalo tam fantasticky. Občas niečo aj nám nechali, aby sme si zajedli. Väčšinou to bolo niečo ako maškrta, zmrzlina alebo kusy torty. Niekedy zase pohár ovocia čerstvo pripravený a studený, alebo melón poliaty troškou citrónu, to mi veľmi chutilo. Malo to veľmi osviežujúcu chuť a človek sa cítil naozaj príjemne. Tu som sa aj naučil jesť po prvýkrát žltý melón, ktorý som doma nenávidel. Vadila mi tá príchuť. Chutilo to vždy nejako čudne, tak som si ho už potom ani nikdy nedával. Naposledy som ho jedol asi koncom 50-tych rokov na Orave a celkom sa mi sprotivil, lebo mal chuť ako burgyňa, nezáživnú a doslova protivnú. Tu som to jedol po toľkých rokoch znovu a ten citrón urobil svoje. Odvtedy som sa už nedokázal zastaviť a melón sa stal mojím obľúbeným ovocím. Keď je dozretý, naviac je sladučký ako med a ešte radšej som ho mával, keď bol prezretý a mäkkučký ako vankúšik, ako ženské lono. Šľavnatý a neuveriteľne príjemný...

Scotty miloval zmrzlinu. Najviac jahodovú, poliatu čokoládou, až v nej plávala ako loďka. I ja som si ju veľmi obľúbil. Vanilková bola výborná tiež, najmä keď plávala v tekutej čokoláde. Človek sa naozaj cítil ako v raji. Zmrzlinu sme vždy dostali ako odmenu za to, že sme stíhali taniere včas poumývať a Scotty, náš šéf, to všetko lietajúcimi rukami ukladal pekne do kontajnerov.

Šéfkuchár, Arab, bol drsňák a nikto ho nemal veľmi rád. Prakticky nikto, lebo nemal s nikým súcitu a čašníkov prepúšťal ako na bežiacom páse. On bol tým najvyšším šéfom celej kuchyne a jedálne. Zákazníci si ho k stolom volali ako operného speváka, ktorý im potom aj pekne vždy zaspieval, vykúzliac vareškou pred nimi všakovaké jedlá na panvici z mosadze, sediacej na ohníku z liehu. Vyzeralo to krásne, občas sme aj nazreli do jedálne, keď kúzlil rukami a zákazníci sa len tak rozplývali. Vždy sa mu poďakovanie veľké ušlo a on, ako po odspievaní árie, sa dôstojne lúčil so svojím obecenstvom cez veľký zamatový záves, ktorý bol pri vchode do kuchyne. Popretieral si vždy spotené čelo červenou šatkou, ktorú mal okolo krku pekne ovitú.

V kuchyni bolo ešte horúcejšie, lebo vonku veľké teplá obliehali celý rekreačný rezort a naviac vlhkosť vzduchu bola neznesiteľná. I toto náročne počasie ma donútilo, aby som vymenil miesto a odsťahoval sa neskoršie na západ krajiny. Vadilo mi to vždy a nemohol som si na to vôbec zvyknúť. Možno aj iní mali podobné problémy so životom v saune východného pobrežia.

Zrazu preletelo niečo spoza mňa a zasiahlo to Scottyho. Ten sa pozrel namosúrene, vypol mašinku, načrel do kontajnerov a spustil ten najhroznejší koncert, ktorý nemal konca. Začal vo veľkých dávkach rozbíjať všetky taniere. Všetko aj z pásu vytiahol, i to, čo nebolo ešte vonku a usušené a nezastavil sa. Bolo to niečo hrozné a ja som váhal, čo robiť. I po nás začal hádzať taniere a mal som problémy, aby som sa im vyhol a nebol som zasiahnutý. Videl presne, kto to hodil. Bol presne za mnou a uškŕňal sa a my sme nevedeli, kde sme sa mali uhýnať. Bolo to ako salvy z kaťuše, jedna za druhou v plnej sile a taniere sa trieštili na stenách a stoloch. Trvalo to asi len chvíľku a ja som sa stihol pozviechať z toho šoku. Vybehol som mimo zásahu a hnal som sa rýchlo ku Scottymu. Chytil som ho okolo ramien a niečo som mu povedal i keď tomu nerozumel. Hneď prestal a pomaly šiel so mnou smerom ku chladničke. Otvoril som dvierka a spýtal sa, čo z nej chce. S radosťou ukázal na jahodovú zmrzlinu a nádobku s tekutou čokoládou. Vybral som obe nádoby a odniesol som ich k stolu, kde som Scottyho aj pekne usadil. S radosťou sa posadil, ruky si vyložil a pekne sa oprel, akoby sa tešil na hostinu. Vybral som takú najväčšiu misku, lyžicou som načrel hlboko do nádobky s jahodovou zmrzlinou, trochu som sa pohral a potom som pomaly dával jednu lyžicu za druhou do misky. Keď už myslel, že som mu dosť nabral, oči mu zaujúkali a ja som potom nalieval pomaličky čokoládovú polevu a pozeral mu rovno do očí, aby som postrehol jeho signál. Sirup sa pomaly usadzoval v miske a i zmrzlina sa začala už aj trošku roztápať, keď tu očkom mrkol. Bolo to znamenie, že už to je tak ako to má byť. Znovu sa tými jeho modrastými očami pozrel do mojich a začal pomaličky ujedať. Pohladil som ho po hlave a on akosi šťastne zahamkal a ja som ho len sledoval, aký bol šťastný. Bol v nebi a všetci s otvorenými ústami sledovali toto divadlo s tým najlepším koncom. Trvalo to asi 15 minút a zloba sa vytratila. Scotty bol pripravený a zodvihol sa ako veľký víťaz. Nozdry sa mu otvorili dokorán, spokojne si pretrel ústa servítkou, akosi dôležito zakašľal a pobrali sme sa v objatí k mašinke. Počkal na mňa a bez akéhokoľvek verbálneho prejavu sa ma hlavou spýtal, či som už pripravený. Ja som sa usadil v mojom priestore, kde som stál za pásom z druhej strany a kývol som akosi slávnostne hlavou vpred a on pomaličky a víťazoslávne uviedol pás do pohybu. Bolo to nádherné zažiť, ako málo človek potrebuje na to, aby bol šťastným...

Ten večer nám bolo všetkým veľmi dobre. I Američania, ktorí tam robili aj niečo kladného určite poznamenali, ale ja som im nerozumel. Mal som však pocit, že tam bola výborná atmosféra, veď nás tam bolo asi desať, čo sme sa jeden na druhého spoliehali.

Potom som zistil aj hriešnika, ktorý to hodil po Scottym. Bol to jeden mládenec, asi 15 ročný študent, ktorý to však až tak zle nemyslel. Darmo je, človek sa vždy učí v živote nové veci a z nich si buď to dobro vyberie alebo nie. On si vybral a dlho ho to ešte mrzelo, že Scottymu takto ublížil, netušiac aké to bude mať nedozierne následky. Určite nevedel čo táto jeho nevinná hra prinesie.

Tak toto bola taká jedna z príhod, ktorú som tam hneď na úvod zažil. Bolo ich dosť, ale nie zase až toľko, aby som musel spomínať na všetky. Určite ďalšia bude práve o tom chlapcovi, ktorý hodil ten kúsok chleba po Scottym.

Víkend bol na dosah a ja som si na každý pravidelne plánoval nejaký výlet. Často sme si vybehli do New Yorku a strávili tam krásne chvíle. Popozerali sme staré dobré miesta a strávili noc v našom starom dobrom hoteli Lathame, ktorý bol na 28. ulici a Piatej Avenue. Kúsok iba od Empire State Buildingu, ktorý sa týčil v strede Manhattanu. Potom zase pekný kúsok odtiaľ boli známe Dvojičky, ktoré už ani jeden deň po 11. septembri 2001 neprežili...
4.3.2008

(POKRAČOVANIE 18.marca 2008)

Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA 30 rokov

_____________________________________________________________________________________

PREDCHÁDZAJÚCE ČASTI:

I. časť II. časť III. časť IV. časť V. časť VI. časť VII. časť VIII. časť IX. časť X. časť XI. časť XII. časť XIII. časť XIV. časť XV. časť XVI. časť XVII. časť XVIII. časť XIX. časť XX. časť XXI. časť XXII. časť XXIII. časť XXIV. časť

_____________________________________________________________________________________

Môj príspevok k článku: Ako sa zo šustra učiteľ stal

Pridajte svoj názor k článku, alebo odkaz a podpíšte sa. Keď uvediete svoju e-mailovú adresu, budeme Vám odpovedať. Názory, ktoré prípadne nebudú spĺňať kritériá slušnosti, budú zmazané!