Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal

John J. Slovinec, Sr. Už 30 rokov Američan, pôvodom Slovák

Na prvý pohľad jeho podobizeň nič zvláštne neprezrádza. Keď sa však rozhovorí, zistíte, že jeho život nebol taký jednoduchý. Preto aspoň v krátkosti o tom, kto vlastne John J. Slovinec, Sr. je. Narodil sa v Bratislave, ale detstvo prežil v Oravskom Veselom. Dedina na Horehroní - Heľpa mala obrovský vplyv v jeho živote, nakoľko tam prežil posledné detské roky a ukončil základnú školu. Menil sa aj v mladého muža a formoval si aj svoj charakter, ktorý ho sprevádza celým životom až doteraz. Vyučil sa za obuvníka zákazkovej výroby. Určité obdobie pracoval aj ako obuvník, ale potom v ZDA Partizánske pracoval na pásovej výrobe. Po základnej vojenskej službe zmenil svoje pôsobisko a presťahoval sa do Trnavy. Tu sa jeho život začal veľmi rýchlo meniť z dobrého na peklo. Príčinou boli aj nezhody so "súdruhmi" funkcionármi. Napriek tomu, že študoval na večernej strojníckej priemyslovke, zažil časté príkoria. Zo závozníka sa síce stal vedúcim aj šéfom skladu, ale všetko malo iba krátke trvanie. Nakoniec skončil ako pomocník v sklade a z platu 15 korún na hodinu zrazu začal zarábať iba 5.50 a celý svet sa začal pred ním rúcať a všetky plány žiť spokojne sa mu veľmi rýchlo začali vytrácať. Preto po dlhom premýšľaní sa rozhodol emigrovať do USA, čo sa mu nakoniec aj podarilo. Asi po 3 rokoch bol schopný zvládnuť anglický jazyk na slušnej úrovni a nastala pre neho možnosť oprášiť svoj dávny sen - stať sa učiteľom. Robil všetko preto, aby sa mu to podarilo. Bolo však potrebné mnohé prekážky preklenúť, ale túžba ho hnala tvrdo a neľútostne za touto možnosťou - dokázať samému sebe, že môže svoj kurz zmeniť a navigovať loď života vlastnou vôľou. Všetko sa podarilo a tak sa zo šustra stal učiteľ. Dnes však k týmto svojim profesiám môžeme pripísať i to, že sa stal invalidným dôchodcom a život po zdravotnej stránke nemá ani teraz ľahký. Ako to v skutočnosti všetko bolo, sa dozviete z jeho spomínania, ktoré sa bude postupne v niekoľkých častiach odvíjať iba na tejto webovej stránke.

XXIV. časť - Nový život na Mount Airy Lodge

Rudo znovu odskočil na tri dni do Washingtonu D. C. na československú ambasádu, kde si podal žiadosť na návrat domov. Veľmi sa na túto cestu tešil a odtiaľ aj novinu pre neho milšiu si doniesol, že do pol roka by mu mal byť umožnený bezpečný návrat. Naozaj veľmi trpel a vôbec sa netešil zo života, ktorý trávil tu, v Amerike...

Spoznal som jednu dievčinu v kuchyni, ktorá sedávala obďaleč pri stole, kde sme zvykli obedovávať v jedálni pre zamestnancov. Volala sa Carol. Vždy sa na mňa s jemným úsmevom pozerala, keď Rudo s ňou kul plány. Netrvalo to dlho a on sa stal naším tlmočníkom. Doteraz mu neverím, že to všetko preložil tak, ako to ona povedala. Tiež si šúchal dlane a snažil sa z celej tejto situácie čo najviac vyťažit. Ona až tak prosebne na mňa občas pozerala, len aby som si prišiel k nej prisadnúť, aby sama nesedela pri stole. Neodmietol som a môj prekladateľ a záletník v jednej osobe, a v tomto prípade aj najlepší priateľ, ktorému som úplne dôveroval, bol zároveň akýmsi tŕňom medzi dvomi ružami. Prekladal všetko, čo len mohol a ja som sa dozvedel toľko intímnych informácií, že som sa z toho až celý červenal. Niečo podobného som ešte nezažil. Občas som mal aj pocit, že si to vymýšľa, ale som sa utvrdil, že to bola skutočná pravda, lebo ona to tak presne hovorievala. Bral som to ako veľký kompliment a Rudko ešte viac závidel. Boli sme ruka v rukáve s Carol, dievčinou, ktorá nebola mimoriadne prekrásna ako hollywoodské hviezdy, ale postavu mala peknú a tie jej nekonečne dlhé nohy boli ako nohy lane z lesíka neďalekého, ako tá laň, ktorá sa občas do potôčka žblnkajúceho smäd zaháňať chodievala, hlavne v skoré rána a v podvečer. Rudo ju fotil ako hviezdu z každej pozície a dokonca ju popohnal ako nádhernú kobylku, aby radostne pobehovala po ihrisku. Ona len jemne pobehovala a jej hlasným nežným hlasom vydávala zvuky srdcu tie najmilejšie. Jej beh taký zvodný a krásny, že v človeku vždy len to najkrajšie vzbudzovala.

Rudo sa ešte nejakú dobu pri nás zdržiaval, ale ja som to už nemohol viac vydržať, a tak som sa začal vehementnejšie učiť angličtinu. Zistil som za krátku dobu, že som schopný sa naučiť, keď to tak veľmi chcem. Bolo to aj o životnej existencii, pretože donekonečna by som nechcel, aby som mal vždy niekoho vedľa seba, čo by mi vždy ruky pridržiaval a ukazoval na cestu, ako človeku, čo už zrak nemá, ktorý tú pomoc naozaj najviac potrebuje. Naviac som chcel robiť aj lepšiu prácu, ako len tie taniere celý život umývať a zapáchať od pomyjí, ktorými celkom napáchol môj odev a i do vlasov sa hlboko vtreli. Bol to naozaj presne taký pocit, ako keď som sa kedysi o svinky staral, tam dávno v Heľpe, keď som tam ešte pred 40 rokmi býval.

Trápil som sa ešte nejaký čas, ale nebolo to už nekonečno. I mne sa prisnili sny slnečné a plné šťastnej budúcnosti, len bolo treba pracovať na tom, ale hlavne vydržať a prehrýzť sa cez tú biedu, ktorá ma kvárila. Všetci sme tam museli začať, takže každý mal osud podobný, ak nie aj omnoho komplikovanejší, aby sa nakoniec dostal tam, kde chcel.

Vilko so mnou dlho nezotrval, pretože mal ponuku z New Mexica, a tak aj tam odišiel. Odvtedy som ho už viac nevidel. Údajne tam išiel pracovať do baní na zlato, do Gold Mines...

Holúbky moje, kdeže ste sa tu zase vzali? Čože tu ešte robíte, keď ste tu už dávno nemali byť, ale priateľa svojho oplakávať...

Jirka, môj priateľ z tábora v Rakúsku, sa po príchode sem do rezortu zoznámil s dievčinou, ktorá sa mu pozdávala, a tak sa vedno začali stretávať a bolo im naozaj veľmi dobre. Ona tu bola na návšteve a zamilovala sa do neho až príliš.

Baník, ktorého nič zlomiť nedokázalo, ktorý denne lámal balvany so zbíjačkou, kde to bolo zapotreby a nebál sa, že by ich nepokoril. Vždy víťazil nad prírodou, i keď v tomto prípade prírodou nemou, neschopnou sa až tak brániť, hoci občas dokázala zaskočiť ľudí a zem čierna uhoľná ich niekedy zasypala. Nie jeho, to len vždy jeho blízkych priateľov a známych, ktorí to šťastie ako on nemali. Jemu sa to vždy vyhýbalo a on víťaz, i keď poznačený smútkom pozostalých, vtedy trpieval. Podarilo sa mu dostať až sem ďaleko, do Ameriky, o ktorej vždy toľko sníval, že tu bude môcť začať život nový a bezúhonný. Ono ho aj taký mal a darilo sa mu vždy a všade. Pracovník bol veľmi dobrý, a tak sa mu vždy odmeny dostalo úmernej a zaslúženej.

Priateľka a jej rodičia začali tlačiť na neho, aby sa rozhodol a aby sa rozhodol čo najskôr a zachránil i jej česť, ktorú jej svojím blízkym vzťahom s ňou aj tak trochu narušil. Situácia sa začala vyostrovať a on strácal pevnú pôdu pod nohami a začal sa nejako poddávať. Vzťahy boli veľmi napäté a Jirkovi sa po prvýkrát v živote začalo všetko rúcať ako domček z karát. Nemohol a nebol schopný už dlhšiu dobu čeliť obrovskému tlaku a rúcal sa psychicky priamo pred jeho priateľmi, ktorí s ním prišli z domoviny, pretrpeli nekonečné čakanie v tábore a potom to neustále vyšetrovanie cudzineckej polície a americkej ambasády vo Viedni, kde bol veľmi často, aby si ho mohli dobre preveriť predtým než mu dajú konečne súhlas, že môže odísť do krajiny, ktorú si tak obľúbil a vysníval život v nej. Začínal byť aj z toho dosť nešťastný a ani si už neveril, že sa mu to niekedy podarí, ale ono sa mu to podarilo, lebo sa nikdy nevzdával a veril v to spravodlivé dobro, ktoré každého raz postretne. Mal veľké plány, že si tu založí rodinu a bude mať šťastný život.

Všetko sa mu rúcalo a on to už viac nedokázal zvládať. Bol vo veľkom strese a naozaj nevedel, čo mal so sebou robiť. V jedno krásne slnečné ráno sa vybral na cestu a šiel, šiel, až ta došiel, kde Holúbky poletovali. Boli nádherné biele a občas mu jeden na rameno prisadol, ako keby mu niečo chcel aj povedať. Jirka tomu jazyku vtáčiemu nerozumel a nevšímal si to až tak veľmi. Zrazu holúbok jeden padol na rameno jeho a on ho prebudiť už nemohol. Zo sklenených očí už len slzy mu vyhŕkli, keď jeho tuhé telo padlo ešte na rosou zaliatu trávu. Posledný jeho dych teplý zrazil kvapôčky rosy zo stebielok trávy na zem studenú, ktorá sa ešte len prebúdzala z predlhej chladnej noci.

Zrazu svetská žiara na oblohe objavila sa, keď dušička jeho sa do nebies dvíhala, ďaleko tam do neznáma, kde ho už len pokoj čakal a kde starosti už neexistovali...

Omeškal som sa o dva týždne a už som mu nemohol nič povedať, ani len to posledné zbohom. Iba som sa dozvedel tú neuveriteľnú správu, že Jirka už opustil tento raj, na ktorý sa vždy tak tešil a prestúpil do raja iného, kde sa už obávať nemusel ničoho, kde ho i ja raz navštívim a znovu budeme môcť byť kamarátmi. Smrť si zobral dosť neúprosne, na strelnici, keď si namieril pušku proti sebe a stlačil spúšť. Guľky mu vleteli priamo do srdca a už mu ani privolaná rýchla zdravotná služba pomôcť nemohla a ani prinavrátiť život...

V tom čase tu bol na návšteve náš veľmi dobrý a známy herec Ivanko Mistrík, dosiaľ ma to dosť mrzí, že som nemohol ani pozdraviť môjho obľúbeného herca a tobôž nie prehovoriť s ním slovíčko alebo dve. Chcel mať súkromie, a tak som to samozrejme rešpektoval. Žil tam u nás asi dva, alebo tri týždne. Bolo to v roku 1979. Neskoršie som sa dozvedel práve od tých známych, že si život zobral tiež spôsobom podobným...
12.2.2008

(POKRAČOVANIE 25.februára 2008)

Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA takmer 30 rokov

_____________________________________________________________________________________

PREDCHÁDZAJÚCE ČASTI:

I. časť II. časť III. časť IV. časť V. časť VI. časť VII. časť VIII. časť IX. časť X. časť XI. časť XII. časť XIII. časť XIV. časť XV. časť XVI. časť XVII. časť XVIII. časť XIX. časť XX. časť XXI. časť XXII. časť XXIII. časť

_____________________________________________________________________________________

Môj príspevok k článku: Ako sa zo šustra učiteľ stal

Pridajte svoj názor k článku, alebo odkaz a podpíšte sa. Keď uvediete svoju e-mailovú adresu, budeme Vám odpovedať. Názory, ktoré prípadne nebudú spĺňať kritériá slušnosti, budú zmazané!