Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal

John J. Slovinec, Sr. Už 30 rokov Američan, pôvodom Slovák

Na prvý pohľad jeho podobizeň nič zvláštne neprezrádza. Keď sa však rozhovorí, zistíte, že jeho život nebol taký jednoduchý. Preto aspoň v krátkosti o tom, kto vlastne John J. Slovinec, Sr. je. Narodil sa v Bratislave, ale detstvo prežil v Oravskom Veselom. Vyučil sa za obuvníka zákazkovej výroby. Určité obdobie pracoval aj ako obuvník, ale potom v ZDA Partizánske pracoval na pásovej výrobe. Po základnej vojenskej službe zmenil svoje pôsobisko a presťahoval sa do Trnavy. Tu sa jeho život začal veľmi rýchlo meniť z dobrého na peklo. Príčinou boli aj nezhody so "súdruhmi" funkcionármi. Napriek tomu, že študoval na večernej strojníckej priemyslovke, zažil časté príkoria. Zo závozníka sa síce stal vedúcim aj šéfom skladu, ale všetko malo iba krátke trvanie. Nakoniec skončil ako pomocník v sklade a z platu 15 korún na hodinu zrazu začal zarábať iba 5.50 a celý svet sa začal pred ním rúcať a všetky plány žiť spokojne sa mu veľmi rýchlo začali vytrácať. Preto po dlhom premýšľaní sa rozhodol emigrovať do USA, čo sa mu nakoniec aj podarilo. Asi po 3 rokoch bol schopný zvládnuť anglický jazyk na slušnej úrovni a nastala pre neho možnosť oprášiť svoj dávny sen - stať sa učiteľom. Robil všetko preto, aby sa mu to podarilo. Bolo však potrebné mnohé prekážky preklenúť, ale túžba ho hnala tvrdo a neľútostne za touto možnosťou - dokázať samému sebe, že môže svoj kurz zmeniť a navigovať loď života vlastnou vôľou. Všetko sa podarilo a tak sa zo šustra stal učiteľ. Dnes však k týmto svojim profesiám môžeme pripísať i to, že sa stal invalidným dôchodcom a život po zdravotnej stránke nemá ani teraz ľahký. Ako to v skutočnosti všetko bolo, sa dozviete z jeho spomínania, ktoré sa bude postupne v niekoľkých častiach odvíjať iba na tejto webovej stránke.

XVII. časť - New York City - mesto neobmedzených možností

Prebudili sme sa neskoršie, niečo po 10 hodine ráno, ale všimol som si zaujímavý fakt, nakoľko sme bývali východ - západ, že je dosť šero a slnko sa k nám nejako ešte nedostalo. Ono ani nemohlo, pretože ten zaujímavý prírodný jav bol ľahko vysvetliteľný. Budovy sú príliš vysoké, všade tam stáli dookola samé mrakodrapy a tak sa slnko dosť ťažko prediera. Až trošku neskoršie, keď deň pokročí, tak až potom sa tam znovu objaví viac svetla. Samozrejme aj sa to tak stalo. Ale keď som okno dokorán otvoril smerom do 28-ej ulice, zistil som, že nejaké nepríjemné zápachy sa k nám až do 7. poschodia vyštverali a doslova zamorili celú našu izbu hrozným nedýchateľným vzduchom. Plno odpadu tam bolo len tak nahádzaného a v rozklade. Cestička bola veľmi tichá a jemne namoknutá od tej vlhkosti, ktorú vytvorili automatické pouličné postrekovače. Jemne sa blyšťala slabými pokusmi lúčov, ktoré sa snažili predrať pomedzi tieto obrovské budovy od Hudsonovho zálivu.

Rýchlo som zavrel okno, lebo som sa hneď aj dosť prudšie prebral, hoci som bol ešte stále taký nejaký otupený z celej tej dlhej cesty a mal som pocit, že ešte stále letíme. Aj v spánku som stále letel a snažil sa veľmi silno tlačiť na brzdy, lebo sme sa rútili z tej veľkej výšky do záhuby. Prudko som nohami zatlačil a zrazu sme pristáli. Studený pot sa mi na čelo jemne vyplavil ako ranná rosa, keď ju slniečko svojimi lúčmi obnaží. Konečne sme boli v bezpečí a i keď tie nepokojné sny ešte nejaké dva dni pokračovali, bol som vždy veľmi rád, keď sa tie lety ukončili...

Vilko sa tiež hneď prebral a zaliezol sa osprchovať, nakoľko bolo už pomerne teplo a vlhkosť nevyspytateľná. Niečo, čo som ešte nezažil a ešte aj pri tých vysokých teplotách vyše 36° C. Stále som mal pocit, že som v trnavských kúpeľoch na Kollárovej ulici, kde som chodieval rehabilitovať do pary a potom sme vždy skočili do ľadovej vody, ale iba na sekundu-dve a upaľovali znovu preč. Bol to vždy taký príjemný šok pre telo, ale hlavne srdiečko sme zase pocítili, že ho máme, lebo sa vždy rozbúšilo ako ten motor lietadlový, ktorý rachotil ako hromy blesky nad Tatrou a my sme sa veru aj zastavili, pousmiali sa a aj naša ruka cítila ten zvuk príjemný...

Pán z AFCR nás už čakal dole v hale, aby nás pozval na raňajky a tak sme potom spoločne odišli. Raňajky boli nezvyklé na naše pomery, lebo som tu objavil jedlá, ktoré som doma nikdy nevidel. Hlavne ten pancake, čo je obdoba palacinky, lenže sa nerobí na oleji, ale iba na rozpálenej platničke, ale v reštauráciách majú celý taký ponk o rozmere asi ako väčší jedálenský stôl a ten je pekne rozpálený. Na ňom kôpka vajíčok, spomenutého pancaku, alebo za hrsť na jemno pokrájaných zemiakov na rezance a všetko sa to vyprážalo. Ponúkali aj také niečo ako tenké karbonátky dobre ochutené, ktoré sa volali Italian sausages, čiže talianske klobásky a raňajky sa pomaly a isto chystali. K tomu pancaku sa podával javorový sirup, ktorý bol mimoriadne sladký a taký som aj mal rád a do neho som si tieto palacinky pekne ponoril a plávali ako lodičky, s ktorými sa modelári pohrávavali v Centrálnom parku. Ešte, aby som nezabudol, európsky chlieb som tu nezažil, aspoň nie v tento prvý deň, ale iba niečo veľmi mäkké a jemné chuťovo, skoro ako naše vianočky, medom a cukrom ochutené, ktoré sa dali opražiť ako naše hrianky. Na to som si väčšinou malinový džem dával a zapíjal to dobrým ohriatym mliekom, plnotučným.

Dobre sme sa všetci najedli a naša cesta viedla na Úrad sociálnych kartičiek, ktoré nám tam mali vystaviť. Tým sme mali možnosť získať prácu, založiť si konto, vodičský preukaz a ďalšie veci, ktoré túto kartičku vyžadovali. Samozrejme, že sme museli mať právoplatné dokumenty s doložkou, so štatútom, že sme emigranti-cudzinci a že sme v Amerike legálne. Ináč by mohli nastať aj problémy. Jeden fakt som si všimol, čo ma dosť príjemne prekvapilo, že som nikdy za celých tých 29 rokov nezažil, aby ma niekto na ulici, tobôž nie policajt, pristavil a legitimoval. To bolo niečo nové a nechyrované. Bol som z toho tak trochu v šoku, lebo z domu som bol na to zvyknutý. No ale toto nechcem tvrdiť, že to je nejaký veľký pozitívny jav. Myslím si, že je to len tu, pretože v Rakúsku si ma podali niekoľkokrát a bol som na to zvyknutý, takže mi to nerobilo problémy. Dokonca som bol až tak vytrénovaný, že som im to už aj bez vyzvania sám z peňaženky vyťahoval a ušetril ich tej námahy, aby ma museli vôbec o to požiadať.

Kartičky sme napokon dostali a potom nám náš pán zaželal príjemný víkend a rozlúčili sme sa. Ďalšie stretnutie bolo dohodnuté na pondelok. Ešte nám dal aj zopár grošíkov, aby sme to nejako cez ten víkend vydržali.

Ten sme už mali celý rozplánovaný dopredu, ale je jasné, že sme nemali nejaké komplikované požiadavky. Celý deň sme sa potulovali po meste a pozerali všetky výklady, hlavne tie, kde boli samé veľké tranzistorové rádiá, ktoré bolo počuť všade po uliciach. Boli sme doslova v ošiali, keď sme videli tie nekonečné druhy rôznych rádií a všetkého možného, ako aj fotoaparáty a ďalšie jemné elektronické zariadenia. Nás však v prvom rade zaujímali tie tranzistoráky, aby sme mali čo počúvať, keď sme mimo hotela.

Veľa času sme strávili hlavne na 42nd Street, hneď vedľa Broadwaya a prešli celú šírku New Yorku, ono to zase až také široké nebolo a hravo sme to zvládli. Po potulkách práve po okolí tej našej obľúbenej ulice sme sa pristavili pri dome, kde schody viedli hore na prvé poschodie a číslo domu bolo práve Trinásť. Dobre sme my vedeli náš dôvod, prečo sme sa tam vybrali. Bol to hárem a tak sme to chceli vidieť aj na vlastné oči. Hravo sme vybehli na prvé poschodie a dvere boli dokorán otvorené. Veľmi ostýchavo sme nazreli do haly a tam na vkusnom gauči sedelo asi 5 nádherných dievčeniec vo veku asi 20 - 30 rokov. Po bokoch boli ešte akési pohodlné kreslá, na ktorých spôsobne sedelo ešte zopár ďalších. Boli pekne vymaľované, vlasy upravené, v nádherných šatách a veľmi zvodne sa usmievali. Človek si to nemohol nepovšimnúť a tak som sa dosť ťažko zdržiaval nadšenia. Vilko, na druhej strane, bol celý červený, lebo sa ešte nestihol opáliť a tak ten rumenec jeho údivu sa mu hneď na tvári prejavil a i trošku koktal. Však čo iné mu zostávalo, keď sme nevedeli ceknúť ani mäkké f a len sme "zírali" od vzrušenia. Ony si to tie dievčence aj hneď všimli a jemne sa uškŕňali. Dokonca mali z nás aj zábavu. My sme nič nerozumeli, ale usmievali sme sa zároveň s nimi. Vilko zahorel ako fakľa a hovorí mi: "Honzo, Ty pitomče, já to snad ani nezvládnu. Já bych nejraději něco hned teď udělal, ale nemůžu, protože by mne snad policajti zavřeli za nespolečenské chování!!!"

Museli sme sa pobrať preč, lebo Vilko bol z toho všetkého celý nanič. Ja som tiež bol veľmi zvedavý, ale mal som akýsi pud v sebe, že asi by som to nedokázal, keď to nie je skutočné, ale len čiste akési z vypočítavosti. Cena nie že by bola vysoká, dokonca aj prijateľná, ale nemal som tú odvahu sa takto nechať zmanipulovať a ani nikdy v živote som to neurobil, hoci možností bolo veľmi veľa a ešte k tomu som bol slobodný a bez záväzkov. Skrátka, nebola to súčasť môjho ja.

Riadne z celého dňa unavení sme sa konečne pobrali domov. Mohlo byť už dobrých 22 hodín a tak som sa aj tešil, že si oddýchnem a dám sa trochu do poriadku po tej dlhej ceste, ktorá nám vyrazila dych. Myslím si, že nám to trvalo dobré tri dni pokiaľ sme sa zaklimatizovali. Vilko bol akýsi nesvoj a že on len predsa pôjde do toho salónu aj sám, keď ja nechcem ísť. I tak sa aj pobral. Mohlo byť asi 5 hodín ráno, keď som sa celý vyľakaný zobudil na obrovské rany do dverí a výkriky: "Honzo, otevři, já tu potvoru asi zabiju!!! "
18.12.2007

(POKRAČOVANIE v utorok)

Text a foto: Ján Slovinec,
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA takmer 30 rokov

_____________________________________________________________________________________

PREDCHÁDZAJÚCE ČASTI:

I. časť II. časť III. časť IV. časť V. časť VI. časť VII. časť VIII. časť IX. časť X. časť XI. časť XII. časť XIII. časť XIV. časť XV. časť XVI. časť

_____________________________________________________________________________________

Môj príspevok k článku: Ako sa zo šustra učiteľ stal

Pridajte svoj názor k článku, alebo odkaz a podpíšte sa. Keď uvediete svoju e-mailovú adresu, budeme Vám odpovedať. Názory, ktoré prípadne nebudú spĺňať kritériá slušnosti, budú zmazané!