Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal

John J. Slovinec, Sr. Už 30 rokov Američan, pôvodom Slovák

Na prvý pohľad jeho podobizeň nič zvláštne neprezrádza. Keď sa však rozhovorí, zistíte, že jeho život nebol taký jednoduchý. Preto aspoň v krátkosti o tom, kto vlastne John J. Slovinec, Sr. je. Narodil sa v Bratislave, ale detstvo prežil v Oravskom Veselom. Vyučil sa za obuvníka zákazkovej výroby. Určité obdobie pracoval aj ako obuvník, ale potom v ZDA Partizánske pracoval na pásovej výrobe. Po základnej vojenskej službe zmenil svoje pôsobisko a presťahoval sa do Trnavy. Tu sa jeho život začal veľmi rýchlo meniť z dobrého na peklo. Príčinou boli aj nezhody so "súdruhmi" funkcionármi. Napriek tomu, že študoval na večernej strojníckej priemyslovke, zažil časté príkoria. Zo závozníka sa síce stal vedúcim aj šéfom skladu, ale všetko malo iba krátke trvanie. Nakoniec skončil ako pomocník v sklade a z platu 15 korún na hodinu zrazu začal zarábať iba 5.50 a celý svet sa začal pred ním rúcať a všetky plány žiť spokojne sa mu veľmi rýchlo začali vytrácať. Preto po dlhom premýšľaní sa rozhodol emigrovať do USA, čo sa mu nakoniec aj podarilo. Asi po 3 rokoch bol schopný zvládnuť anglický jazyk na slušnej úrovni a nastala pre neho možnosť oprášiť svoj dávny sen - stať sa učiteľom. Robil všetko preto, aby sa mu to podarilo. Bolo však potrebné mnohé prekážky preklenúť, ale túžba ho hnala tvrdo a neľútostne za touto možnosťou - dokázať samému sebe, že môže svoj kurz zmeniť a navigovať loď života vlastnou vôľou. Všetko sa podarilo a tak sa zo šustra stal učiteľ. Dnes však k týmto svojim profesiám môžeme pripísať i to, že sa stal invalidným dôchodcom a život po zdravotnej stránke nemá ani teraz ľahký. Ako to v skutočnosti všetko bolo, sa dozviete z jeho spomínania, ktoré sa bude postupne v niekoľkých častiach odvíjať iba na tejto webovej stránke.

XVI. časť - Odlet do Ameriky (2)

Ani to dlho netrvalo a lietadlo začalo pomaly prisadať smerom dolu. Nevedel som, čo sa deje, ale rýchlo som sa dozvedel, že máme medzipristátie vo Frankfurte nad Mohanom, v Západnom Nemecku a budeme tam asi tri alebo štyri hodiny čakať na priamy prípoj do New Yorku. Po pristátí sme boli už v neutrálnej zóne a len tam sme sa mohli pohybovať.

Miesto, kde sme trávili tie hodiny, bolo nádherné, až som bol šokovaný. Plno obchodíkov všakovakých a nekonečné chodbičky letiska. Poprechádzal som všetky nástupištia a všimol som si aké je to letisko obrovské. Bolo to ako malé mestečko. Človek sa aj pekne unaví, keď všetky tie miesta ponavštevuje. Ja som neľutoval, nakoľko som aspoň čas zabil, zašportoval si trošku a naviac i niečo videl. Bolo to užitočnejšie, ako len postávať v zóne, kde niektorí to čakanie strávili.

Letisko bolo mimoriadne krásne a čisté. Všetko bolo moderné a mne len tak oči z jamiek od údivu vychádzali na povrch. Skrátka dojem to bol nádherný a nezabudnuteľný. Keď som to porovnal zo Schwechatom, tak to bol obrovský rozdiel.

Ešte stále som sa nenajedol, lebo som nevychádzal z akéhosi ošiaľu. Stále som myslel aj na ten let zo Schwechatu, aj ako som ho celkom dobre znášal, hlavne ten odlet. Horšie to už bolo s pristávaním vo Frankfurte, pretože tie pristávania sú vždy tvrdšie a niekedy aj človeka vystrašia, pretože sú dosť trhavé a človek má niekedy pocit, že lietadlo do niečoho vrazilo, tak sa celé zatrasie. Najhoršie prelety sú ponad vysoké končiare veľhôr, či už ponad Alpy alebo Rocky Mountains - Skalisté hory, kde lietadlá občas aj neočakávane klesnú a človek v tom momente nemá o vzrušenie núdzu. Niekedy aj hlasnejšie modlitby počuť v útrobách lietadla, keď zrazu klesne neočakávane o päťsto metrov. No ale to je už iný prípad a iné spomienky, ktoré ma ešte len čakajú, aby som ich vyrozprával...

Znovu ten istý pocit, prudký odpich od matičky zeme a žalúdok niekde v hrdle. Čakal som, kým sa vyštveráme hore, ako na bratislavský Manderlák, odkiaľ je už výhľad nádherný a bezpečný, kde nás znovu čakala tá nádherná cestička perinkami vystlaná. Mali sme pred sebou pekne dlhý let, okolo 8 alebo 9 hodín. Bola to večnosť. Únava už na všetkých doľahla a každý sa snažil nejako ten čas čo najlepšie využiť, niektorí driemkaním, niektorí to dokázali aj celkom prespať. Bodaj by aj nie, však sme pred odchodom celé noci prebdeli a i teraz sme už strávili nejaký ten čas na letiskách, čakajúc na odlety našich lietadiel.

Konečne som bol schopný najesť sa po dlhej, ale hlavne neočakávanej diéte, ktorú mi okolnosti nanútili, ale nič mi nechýbalo. Myslím si, že v lietadlách podávajú väčšinou len sendviče, však to bola americká spoločnost TWA a lietadlo Boeing 727, ktoré teraz už určite ani nelietajú. Veľmi pekne a pohodlne zariadené a hlavne všade čistota. Už tu všade bolo počuť aj angličtinu a ja som ničomu nerozumel, len som ústa otváral a tešil sa, že jedného dňa sa aj ja tak naučím...

Bola možnosť pozrieť si aj film, len bolo potrebné požičať si slúchatká, za ktoré som musel zaplatiť asi 3 doláre. Ale to neľutujem, pretože som si mohol pozrieť nádherný film, hoci to bolo všetko v angličtine a ja som ničomu nerozumel, iba Bye, Bye!, alebo Hello!, alebo one, two, three a bolo po mojich znalostiach angličtiny. Niečo som sa naučil vďaka piesňam, ktoré som počúvaval v podaní The Beatles, mojich obľúbencov! No ale tu som počul hlasy, aké som v živote nepočul. Zrazu som zistil, že Amerika je celkom iný svet a piesne a speváci, ktorých som doma nikdy predtým nepočul, sa tu len tak hmýrili. Jeden z nich mi utkvel najviac s fantastickým hlasom a nádhernou piesňou, ktorá sa doteraz stala mojou hymnou pri spomienkach na cestu do Ameriky. I naďalej ma v mojich amerických prvopočiatkoch stále sprevádzala ako niečo, čo mi bolo blízke, pri ktorej mi bolo príjemne. Bola to pieseň "H o n e s t y" v podaní speváka Billy Joel, ktorý ju tak nádherne spieval. Bol to jeho album "52nd Street"...

Chvíľami som aj nazrel z okienka takého malinkého a nezvyklého dole na Antlantic, na ktorom som občas zočil loďku ako malú hračku, ktorá sa obrovskými vlnami predierala za svojím cieľom. Obaja sme sme mali svoje ciele a ten môj bol o niečo rýchlejšie dosiahnuteľný. Leteli sme už skoro 9 hodín, keď nás kapitán lietadla upozornil, i keď už dávno bola tma, že o nejakých pár minút budeme pristávať na letisku Johna Fitzgeralda Kennedyho. Museli sme sa povinne pripútať, aby sme všetci mohli bezpečne pristáť. Ono aj to svetielko nad hlavou nás jasne upozorňovalo, že sa treba znovu zaistiť pásmi a čakať na pristátie. Ešte sme stále mali aspoň polhodinku a ja som sa začal aj trošku modliť, aby sme bezpečne pristáli. Moje želanie bolo vyslyšané a on nás všetkých uchránil od všetkých utrpení a nikomu sa ani vlások na hlave neskrivil.

Prvá fotka na letisku v USANakoniec sme pristáli a pomaly sme vychádzali z lietadla. Ja som chcel mať prvý dotyk na americkej zemi zvečnený a tak sme sa vyfotili spoločne s českým manželským párom a ich malými huncútmi. To je spomienka, na ktorú sa nikdy nezabúda. Mal som pocit ako Neil Armstrong, keď sa dotkol mesiaca v roku 1969 a začala sa história nekonečných výletov do vesmíru, keď posádky vyšli zo svojich korábov a pocítili vesmírny priestor našej slnečnej sústavy. Cítil som sa taký maličký ako určite aj oni, i keď ich čin mal historicky väčší význam, ale darmo je, aj ja som mal podobný pocit...

Po tom všetkom sme sa pobrali do oddelenia pasov a víz, kde si nás všetkých preverili a prekontrolovali a zistili, či sme všetci tí, ktorí tam máme byť. Trvalo to večnosť a ja som si medzitým stihol pozrieť vnútornú časť letiska. Mal som dosť skľúčený a smutný pocit, pretože som tú vľúdnosť, ale hlavne tú čistotu z Európy už nevidel. Všade bolo všetko dosť opotrebované a mal som pocit, že sme boli vo vyhnanstve. Ten dobrý chýr o Amerike sa hneď vytratil a šok jeden za druhým nasledoval. Trvalo mi to dlho, kým som sa s tým mohol konečne vysporiadať...

Ešte aj pri vychádzaní z letiska na autobus, ktorý išiel do mesta New York, som videl polihovať a vysedávať pri dverách veľa bezdomovcov, ktorí mali ruky vystrčené a prosili o pomoc. Bol to šok, na aký som nikdy v živote ani nepomyslel. Mal som nejaké drobné a tak som im dal.

Medzitým nás na letisku očakávali predstavitelia emigrantských organizácií. Na nás dvoch čakala naša AFCR, zástupca ktorej bol pôvodom Slovák, niekde z okolia Piešťan a hneď sa nás ujal. Dal nám nejaké vreckové a slovensko - anglické slovníky, keď tu som s miernym šokom zistil, že sú u nás vydané - slovenskym národným vydavateľstvom, ha-ha-ha!!! Ale na druhej strane je to spomienka, tak som si tento slovník odložil a mám ho až doteraz pekne odložený ako kus zlata i keď ho už toľko nepotrebujem, pretože si význam slovíčiek vyhľadám tak, že je tam vždy ďalšie slovíčko a potom ďalšie a niekedy si ich pozriem aj sedem, kým nakoniec zistím ten najbližší význam, ha-ha-ha...

Potom sme všetci odišli autobusom do nášho hotela Latham, ktorý bol na na 28. ulici a Piatej Avenue, kúsok od Empire State Building, dlho najvyššej budovy sveta, postavenej ešte v rokoch tridsiatych.

Vilko, môj kamoš, bol už celý bez seba a tešil sa, že si vybehne niekde do mesta na Broadway k Time Square, čo je kúsok pri 42nd Street, kde sme potom trávili veľa svojho času. Samozrejme sme vyrazili do nočného New Yorku a obdivovali jeho nočnú krásu s vysvietenými ulicami a s nekonečne vysokými budovami. Bol to iný zážitok ako ten z letiska. Potom sme sa šťastní a veľmi spokojní s naším rozhodnutím neskoro nad ránom vracali do hotela, kde na nás čakali už len naše osamelé postieľky, do ktorých sme po osprchovaní rýchlo vkĺzli a zavreli naše oči unavené, že asi ani do päť som nenarátal...
11.12.2007

(POKRAČOVANIE v utorok)

Text a foto: Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA takmer 30 rokov

_____________________________________________________________________________________

PREDCHÁDZAJÚCE ČASTI:

I. časť II. časť III. časť IV. časť V. časť VI. časť VII. časť VIII. časť IX. časť X. časť XI. časť XII. časť XIII. časť XIV. časť XV. časť

_____________________________________________________________________________________

Môj príspevok k článku: Ako sa zo šustra učiteľ stal

Pridajte svoj názor k článku, alebo odkaz a podpíšte sa. Keď uvediete svoju e-mailovú adresu, budeme Vám odpovedať. Názory, ktoré prípadne nebudú spĺňať kritériá slušnosti, budú zmazané!