Spominame si aj na Laca Doboša Miesto trvalého odpočinku Ladislava Doboša na cintoríne v Rožňavskom Bystrom. Foto: Ervín Čapo

Ladislav Doboš. Môj menovec, rodák, sused, veselý mládenec. Vždy upravený, bez ktorého sa nezaobišla v kultúrnom dome ani jedna zábava. Už ako maturant zaujal svojou eleganciou, vystupovaním i tancom nie jedno mladé dievča. Túžil po slobode, chcel poznať nové a nepoznané. Tak, ako aj jeho predchodcovia. Aj on, ako mnoho jemu podobných, využil prvú príležitosť a koncom roka 1968 odišiel do Francúzska - v tom čase musel ilegálne. Mal niečo cez 21 rokov. Nebolo to jednoduché ani pre jeho najbližších, spolužiakov i rodákov. Odišiel v tichosti z rodiska, aby sa ešte tichšie do neho vrátil. Jeho trvalé miesto je však dnes už len na bystränskom cintoríne... Ako si na svojho brata, po rokoch, spomína jeho sestra Jarmila:

A čo spomienky na Laca? Keď od nás odišiel mala som 16 rokov. Nevideli sme sa 22 rokov a keď nás prišiel pozrieť v júli 1990 nebol to už ten veselý chlapec, ale muž zocelený ťažkými skúškami v živote a podlomeným zdravím. Stretnutie sa nedá opísať slovami - bolo ťažké aj nádherné. Po mojom boku vtedy už boli: 16 ročný Marcel a 13 ročný Miroslav.

Laco odišiel do Francúzska v roku 1968 z Prešova z FF UK, kde študoval. Vianoce pri našom stole toho roku i tých ďalších 22 boli poznačené smútkom.

A potom prišiel rok 1989. Zmenila sa vnútropolitická situácia a o rok nato sme ho mali v Rožňavskom Bystrom. Prišiel už legálne. Bol šťastný, pretože si myslel, že už nikdy neuvidí "Dolinku". To boli jeho slová. Snažil sa vychutnať všetky stretnutia s rodinou, spolužiakmi a tešil sa na ďalšie stretnutia, ktoré sa však už neuskutočnili pretože, zomrel 6.4.1993 ako 47 ročný.

Aký bol Laco človek? Fantastický. Mal rád spoločnosť dobrých ľudí, kvety, zvieratká. Keď sa dostal do Francúzska prežil veľa ťažkých dní a preplakal hodne nocí, kým sa nedostal do kruhu maliarov, ktorí ho podchytili a pomohli. Študoval aj pracoval, aby niečo dokázal. Pracoval v Comedi Caen ako fotograf a myslím, že ho všetci mali radi pre jeho dobrosrdečnosť a pracovitosť, o tom som sa presvedčila pri našej návšteve v roku 1992. Laco bol veľmi citlivý. Boli sme sa spolu pozrieť, napríklad, v pamätníku Memoriál v Caene pri príležitosti výročia oslobodenia Caenu a premietali nám filmy o utrpení vojakov. Vtedy Lacovi stekali po lícach slzy a nikdy nezabudnem ako mi povedal: "Vidíš, my ľudia sme horší ako zvery, tie zaútočia iba keď sa bránia". Bol šikovný v kuchyni - hovoril, že základy mal od mamy.

Myslím, že bol šťastný aj nešťastný, pretože jeho srdce malo dve lásky: Slovensko a Francúzsko. Asi to bolo na neho veľa a preto tak rýchlo prestalo biť.

Mali sme Laca veľmi radi a s láskou na neho spomíname.

Jarmila Gajdošová,sestra