Konečne nadišiel deň, na ktorý som sa tak tešil. Poštou mi do Bratislavy prišla pozvánka, ktorou ma obecné zastupiteľstvo v Rožňavskom Bystrom pozývalo na Deň obce, v rámci ktorého inštalujú jej erb. Sobota 28. júna 2003. Rodná obec Rožňavské Bystré ma vždy fascinovala. Moje pocity boli tentoraz umocnené i tým, že z Bratislavy so mnou cestoval i syn Mirko so svojimi dvomi chlapcami Lukášom a Patrikom. Chcel byť aj on pri tom, keď v dedine, kde prežil svoje detské roky, odhaľovali erb obce. Chcel sa pokochať s deťmi z prekrásnej prírody a vďačných ľudí, akých hocikde nenájdete. Otvorená náruč vytvorená z krásneho venca hôr nad dedinou nás privítala veľmi srdečne. Netrpezlivo sme čakali, kto okrem nás sa na dvore pred obecným úradom zvíta s nami. Slnečné ráno prispelo k tomu, že sme si podávali ruky aj s dojatím najmä so staršími rodákmi. S prekvapením som však zistil, že málo nás prišlo z "cudziny". Aj tí, ktorí sa mi sľubovali, že sa stretneme v Bystrom, neprišli. Škoda. Aj tak ma hrialo pri srdci to, že všetci, s ktorými som sa stretol, mi podávali svoje ruky veľmi srdečne a úprimne sa so mnou zvítavali. Čím starší, tým úprimnejšie stískali moju pravicu. Mnohí z nich už boli poznačení rokmi, ale všetci slávnostne naladení. Veď naša obec sa nikdy doteraz nehrdila erbom, ani vlastnou zástavou. Mladšiu generáciu som spoznával iba pomocou rodičov. Tak to býva, keď do rodného kraja vkročí človek iba zriedkakedy... Na dvore obecného úradu veselo vyhrávala reprodukovaná hudba. Pri hlavnom vchode do úradu sa trepotala biela látka prikrývajúca erb a vedľa neho slávnostne vlali tak štátna vlajka, ako aj novučičká nová vlajka obce. Modrá, zelená, biela, žltá tvorili farebné pruhy vlajky. Keď na terasu pred obecný úrad vyšiel starosta Ján Babič a ženský spevácky zbor, všetko na okolí stíchlo. Tóny štátnej hymny dali tejto udalosti vážny tón a prítomní to aj tak brali. Lahodné tóny ľudovej piesne zaspievané ženským zborom prítomným pripomenuli rodný kraj a dedinku, ktorá pre mnohých prítomných i neprítomných toľko znamenala a stále ešte znamená. Aj báseň, ktorú predniesol poslanec obecného zastupiteľstva a zástupca riaditeľky základnej školy Ján Dávid v bystränskom nárečí vhodne zapadla do slávnostnej udalosti. Potom sa ujal slova starosta obce J. Babič. V slávnostnom príhovore pripomenul históriu obce, o ktorej písomné pamiatky hovoria, že existovala už v roku 1291. "Obdobie od jej vzniku až po 16. storočie nepoznáme," - pokračoval starosta, "je zatiaľ zahalené závojom minulosti, ale z mien na začiatku 16. storočia je zrejmé, že v stredoveku tu pobývali Nemci, Maďari, Česi, Taliani, Rusi, Balkánci a iní. Medzi nimi dominovali slovenské mená, ktorých potomkovia dodnes žijú v našej obci. Medzi najstaršie obyvateľské meno a to z roku 1582 patrí Filo, z roku 1602 poznáme Demiana, v r. 1603 pribudol Kožár, r. 1605 Molnár, r. 1611 Kartal, 1614 Čapo a Dávid, 1630 Pástor, 1674 Jano Ďuro, 1687 Gajdoš, 1697 Tomko, 1720 Babič, 1753 Behúň, Grenda, Marci a v r. 1773 Belák, Dorkin, Ďurský a Markuš. Títo a mnoho ďalších tvoria históriu našej obce s jej slávou a úpadkom. Tento azda najväčší sme prežili v roku 1566, kedy po zničujúcom vpáde Turkov až do roku 1580 bola obec vyľudnená, neobývaná. Odvtedy sme zažili druhé spopolavstátie, kedy v roku 1598 evidujeme 13 domov. Takto sme živorili ešte aj v roku 1720, kedy na našom území žilo len 9 sedliakov. Potom sa nám darilo lepšie a v dobe súpisu za cisára Jozefa II. je už zaznamenaný veľký nárast, kedy je zapísaných 64 rodín, 313 osôb a 59 domov. Zrejme rozhodujúci vplyv mala na tento rozvoj ťažba železnej rudy, ktorú evidujeme už v roku 1699. Počet obyvateľov stále rástol a v roku 1828 mala obec už 415 obyvateľov. Druhý nárast počtu obyvateľov nastal po II. svetovej vojne, kedy v r. 1950 tu žilo 502 obyvateľov a strop sme dosiahli v roku 1969 pri počte 730 obyvateľov. Potom nastal pokles až na 520, aby sme k dnešnému dňu mohli konštatovať, že je nás 600. Vhodná poloha obce v rámci štítnickej doliny (správne by bolo Rožňavskej kotliny, pozn.O.D.) vyústila do toho, že v r. 1740 sa Bystré stáva strediskom správneho celku - notáriátu. Tento bol s prestávkami až do r. 1939. Sídlil zhruba na tomto mieste a jeho posledným úradníkom bol notár Čech. Nositeľkou duchovného života v obci bola a je cirkev. Rok výstavby prvého kostolíka - modlitebne nie je známy. Podľa Pavla Dobšinského stál na mieste dnešného kostola. Bol stavaný v slohu gotickom na spôsob husitských chrámov. Tento kostol bol v r. 1844 rozbúraný a z jeho kamenia boli postavené základy dnešného evanjelického kostola. Ďalšou dôležitou ustanovizňou je naša škola s jej predchodkyňami. Zo starých zápisov sa dozvedáme, že prvou školou v obci bola evanjelická cirkevná škola, ktorá v roku 1774 mala 6 žiakov, ale za sebou 34 ročné pôsobenie. V roku 1855 sa mesto Brezno lúči s kazateľom P. E. Dobšinským, aby ho privítali veriaci u nás na Bystrom. Hoci pobudol tu len 4 roky, jeho brázda bola vyoraná hlboko. Okrem života našich predkov zachytených v jeho rozprávkach nám zanechal aj hmotné statky v podobe školy. Vyburcoval našich predkov, a tí za cenu odtrhnutia si od úst, postavili vlastnú školu. Hoci v zime sa v nej tiesnilo 70 až 100 detí, tak Dobšinský ako aj naši predkovia si uvedomili význam vzdelania. Aký to rozdiel v myslení prostých ľudí a tých dnešných, ktorí vedú na tomto poli náš národ, keď z ich úst počujeme len o platenom školstve a zatváraní škôl. Poznajú oni vôbec dejiny svojho národa? Pravdaže, aj v dávnoveku nebolo len jasno, ba práve naopak, viac bolo biedy, hladu, sociálneho ale aj národnostného útlaku. Všetko sme zvládli so cťou, odolali sme všetkým prekážkam a nástrahám, som pevne presvedčený, že takto zvládneme aj tieto nie ľahké roky. Pre úplnosť ešte poznamenávam, že v roku 1958 sa začalo učiť v novej škole, z ktorých vyšli stovky žiakov, na ktorých sme dnes právom hrdí. Hrdí sme už na predtým spomínaného Pavla Dobšinského. Hrdíme sa s hercom Ctiborom Filčíkom, ktorý tu pôsobil ako financ, blízky nám je aj doktor Ján Stacho, lekár, básnik. Najväčšiu radosť pociťujeme ale hlavne z našich ľudí, ktorí niečo dokázali buď vo svete, ale aj tu u nás doma. A toto je snáď najťažšie hodnotenie a ja sa už vopred ospravedlňujem tým, ktorí tu nebudú spomínaní, ale tento rad by bol veľmi dlhý a naopak, pripomenúť si niekoho je treba. Snáď v prvom rade hlboko sa skláňame pred tými, ktorým život bol násilne pretrhnutý vo všetkých vojnách, ale hlavne v tej poslednej. Nedáme nikdy zabudnúť na mená Ján a Pavol Belákovci, Ondrej Gallo Krajný, Štefan Ladislav Kalický. Položili svoje mladé životy aj za to, aby táto obec mohla žiť aj dnešným sviatočným dňom. Pred nami v práci s ľuďmi a pre ľudí sa zhostili na poli Miestneho národného výboru mnohí vynikajúci ľudia, ako: Juraj Sedlák st., Juraj Doboš, Peter Doboš, Ján Galata, najdlhšie predsedajúci Ján Dorkin, Ondrej Leng, Helena Nagyová. Hlavne ich zásluhou, pod ich vedením obec Rožňavské Bystré je tam, kde je, v dobrom je známa široko ďaleko, o čom svedčia aj návštevy, akými sa môže pýšiť máloktorá obec. Oni boli v čele, ale bez svojich najbližších spolupracovníkov by svoju prácu neboli mohli robiť tak, ako ju robili. Medzi takých patrili: Peter Gajdoš, Ondrej Tomko Sklepár, Ján Gonos, Ondrej Dorkin Kolesár, Július Buvala, Peter Tomko, Ján Uhrin, Ján Pástor, Ondrej Lišuch Štigala, Peter Ujházy Na lúke, Zuzana Daňková, Mária Ďurská, Zuzana Kravecová, Mária Maliňáková. Boli to ľudia, za ktorými je vidieť výsledky práce v rôznych oblastiach našej obce, či už na poli jej zveľaďovania, kultúry, športu, záujmových a spoločenských organizáciách. MNV sa radil a robil s členmi KSS na čele ktorej stáli: Juraj Ujházy, Peter Gallo, Ján Doboš a Ján Letanovský. Duchovné hodnoty medzi inými rozvíjali a rozvíjajú páni farári: Belo Mihalides, Slavomír Gallo a Daniela Kiššová. Na občianskom poli o túto oblasť majú zásluhu Slávka Dorkinová, Mária Rudnayová, Zuzana Jančušeková, Mária Lengová, Zuzana Ujházyová a Helena Šoltésová. V tejto oblasti sa hrdíme aj v súčasnosti ženami nášho speváckeho súboru, ktorý robí nezastupiteľnú prácu pri rozlúčkach s mŕtvymi a oslavách živých. Prácu a obživu naši občania našli v baniach, z vedenia ktorých najviac urobili pre obec Jaroslav Makovíny, ale hlavne Juraj Sedlák. Koncom päťdesiatych rokov sme sa museli učiť žiť a pracovať na spoločnom na našom jednotnom roľníckom družstve. Skvele sme to zvládli pod vedením prvého predsedu Petra Gonosa, potom Petra Tomku, Ing. Júliusa Dávida, ale hlavne na tomto poli najväčší kus roboty vykonal Ondrej Tomko Janko. U týchto, ale aj u nemenovaných musel niekto odhaliť ich schopnosti. Najväčšiu zásluhu na tom majú riaditelia našich škôl, hlavne Július Duda, Ján Krišťák a Imrich Kurian. V osobách Jely Hencelovej, Jána Jungera, Mariky Uhrinovej, či terajšej riaditeľky Marty Gadušovej našli dobrých nasledovníkov. Naše deti v kolektíve učiteľov materskej a základnej školy sú v dobrých rukách a o svojich nasledovníkov máme dobre postarané. Vážení spoluobčianky a spoluobčania! Sme tu svoji a nie je nám potreba vymenúvať o čom všetkom sa ten ktorý z nás zaslúžil, na čom má kto aký podiel, a takto sa to ani povedať nedá. Nikto si nemôže a verím, že ani nechce privlastňovať zásluhy. Všetko čo tu máme je naše, naše spoločné. Zásluhy majú tie nespočetné generácie našich predkov, ale aj súčasníkov. Nenájdeme snáď v dlhej histórii našej obce jedného človeka, ktorý by nebol priložil ruku k spoločnému dielu, všetko to podľa schopností, možností, zhode okolností, sily a umu. Aj tých predtým menovaných neberme ako nejakých vyvýšených. Oni len v správnom čase boli na správnom mieste. Poďakovanie jednak moje, ale hlavne poďakovanie tejto obce Rožňavské Bystré, patrí všetkým rovnako, všetkým zo srdca, srdečne, tu, teraz, v tejto chvíli. Aby sme si uvedomili našu spätosť s týmto pre nás tak drahým kúskom zeme aj na to sú dobré takéto chvíle, okamžiky, kde si snáď uvedomíme odkiaľ sme vzišli, kde sa môžeme vracať, kde nám je najlepšie, odkiaľ čerpáme silu a kde hádam budeme aj odpočívať tak, ako tí pred nami. Buďme hrdí na svoju obec, buďme nápomocni si v nej navzájom, chráňme si jej históriu, rozvíjajme súčasnosť a rozmýšľajme nad jej budúcnosťou. Verím v našu obec, verím v jej hrdých obyvateľov. Vážení prítomní! Okrem tohto pripomenutia sa, dnes sme sa zišli, aby sme inštalovali erb našej obce. Tak ako ľudia majú svoju identitu potvrdenú rôznymi skutočnosťami, jedným z poznávacích znamení obce jej aj erb a zástava. Ten náš pochádza z roku 1712 a je odvodený z pečate, ktorú v tých časoch používala naša obec. Odteraz nás bude sprevádzať na všetkých oficiálnych dokumentoch a pečiatke. Tak ako si vieme vážiť meno našej obce, nech nám je odteraz vážený aj tento starodávny erb, ktorý si dovolím teraz odhaliť." Najkrajší zážitok som mal na dvore základnej školy, ktorá tohto roku oslávila 45 rok existencie. Pamätám sa ako sme sa školopovinné deti dovtedy tiesnili v priestoroch jednotriednej školy, ale aj v priestoroch, ktoré predtým i potom slúžili kultúrnemu domu i notárskemu úradu. Nová škola aj napriek nie veľkej histórii však vychovala veľa veľmi dobrých žiakov, ktorí robia dobré meno nielen škole, ale aj okolitým obciam. Aj ona je však poznačená tým, že nastal veľmi veľký pokles žiakov a niektoré ročníky pre nízky počet nemali otvorené triedy. A pri tom do školy prichádzajú žiaci z dvoch ďalších obcí: Rakovnice a Honiec! Kultúrny program začali najmladšie deti. Ich prvé kroky boli síce nesmelé, ako to už v živote býva, ale všetky k vystúpeniu pristupovali veľmi zodpovedne. Zlatým klincom bolo vystúpenie ženského súboru. Dvanásť krojovaných žien upútalo prítomných krásnymi melódiami bystränských piesní. Až mi po tele zimomriavky prechádzali a do očí sa tisli slzy šťastia. Svoj program orientovali krstinám na dedine. Keďže som chcel nasnímať videokamerou celé ich vystúpenie, nemal som čas premýšľať o súvislostiach piesní. Možno to bolo aj dobre, pretože ináč by som si musel stále utierať slzy šťastia z prekrásnych dojmoch, ktoré nielen mne, ale i ostatným prítomným ženy predvádzali. Pripomenulo mi to veľkú udalosť, ktorá sa odohrala v týchto dňoch pred 46 rokmi, keď sme s našim dedinským súborom vystupovali na folklórnych slávnostiach vo Východnej. Škoda, že súbor nemá mužskú časť, pretože mužské hlasy pekne podfarbovali vysoké tóny ženských. Ale to sa hádam samo vykryštalizuje. Je však dobre, že ľudové zvyky s piesňami tejto dediny nezanikajú, ale sa zapisujú do pamäti mladých aj takýmto spôsobom. Odmenou pre týchto dvanásť žien bol vrelý potlesk svojich spoluobčanov, ako aj rodákov prítomných na tejto nevšednej udalosti. Šťastím ovplýval aj starosta obce, ktorý tieto ženy od šťastia nevedel ako ich má po ich vystúpení vynachváliť. Tvrdil síce, že o našu budúcnosť máme postarané, ale bude záležať aj od vedenia obce ako súbor bude ďalej prosperovať a šíriť dobré meno Rožňavského Bystrého. Po kultúrnom programe pozval prítomných do priestorov školy, kde bola malá, ale vkusná výstavka ručných prác doplnená výstavkou starých dobových fotografií. Mnohí si na nich našli svojich predkov, ktorí boli zachytení pri rôznych udalostiach. Našiel som si tam aj ja svojich rodičov pred domov maminých rodičov, kde dnes stojí nová budova pošty, ktorú opatrovala moja spolužiačka Marika Lengová a jej starí rodičia. Potešilo ma, že časť vystavených fotografií tvorili i moje zábery, ktoré som v obci vyhotovil v rokoch, keď som bol vedúcim osvetovej besedy a redaktorom okresných novín. Oslavy pokračovali pri školskej jedálni, kde obecné zastupiteľstvo podávalo svojim hosťom výborný guláš. Tak to na dedinách bývalo. Rozchádzali sme sa po krátkej debate s rodákmi, s rodinou, aby sme aj my, ktorí žijeme ďaleko, či bližšie od svojich najbližších prejavili záujem o dianie, s ktorým žijú v našej rodnej obci jej súčasníci. Oceňujem preto aj ja myšlienku podobných podujatí, aj keď nie všetko prebehlo tak, ako som si predstavoval. Aj tak som bol vďačný za pozvanie. Veď som bol po toľkých rokoch znovu medzi svojimi ...


Členky ženského súboru z Rožňavského Bystrého: Vzadu z ľava stojí: Mária Dovcová, Jarmila Tomková, Mária Uhrinová, Mária Padláková,
Helena Kerekesová, v strede z ľava: Helena Šoltésová, Magda Štefanová, Mária Lengová, Marta Lajčáková, Mária Maliňáková,
vpredu: harmonikár súboru Igor Adler, Zuzana Urbanová, starosta obce Ján Babič a Mária Molnárová.Lukáš, Jurko a Patrik sa po prvýkrát navzájom videli iba tohto roku počas letných prázdnin, ktoré strávili pár dní v Rožňavskom Bystrom a hneď sa skamarátili. V obci, kde sa narodil ich dedko a babka. Teda ja - autor tejto stránky a moja sestra.