Po vyše polstoročí "prázdnin" zacnelo sa nám školy...

Prichádzam v Rožňavskom Bystrom na dvor, kde v rokoch 1953 až 1958 v bývalých priestoroch notariátu boli tri triedy Osemročnej strednej školy. Do tzv. starej školy, ktorú dokončili v rokoch pôsobenia farára Pavla Dobšinského a bola v nej iba jedna trieda, som chodil od prvého do piateho ročníka. Keďže v tom čase bolo Rožňavské Bystré strediskovou obcou a v dedine existovala iba spomínaná škola a nová sa postupne iba začala stavať, tak z časti budovy bývalého notárskeho úradu – potom už z kancelárie miestneho národného výboru - spravili zborovňu s riaditeľňou, jednu notársku miestnosť upravili na triedu a do sály kultúrneho domu sa pomestili dve triedy. Najmenšia bola ôsma trieda, najväčšia šiesta.
Keďže po ďalších rokoch rôznych rekonštrukčných prác z tamojšej budovy bývalého notárskeho úradu (kde už bola kinosála) a bytu notára úplne zrekonštruovali úradovňu Obecného úradu s kultúrnym domom a ďalšími miestnosťami, my, ktorí sme sa v roku 1956 rozišli po iných školách i zamestnaniach už nemali kde zísť, pripomenuli sme si svoje školské roky v priestoroch zasadačky Obecného úradu, ktoré nám s vďačnosťou uvoľnil.
Bola sobota 5. apríla 2008 krátko pred 15-ou hodinou, keď na bývalý školský dvor prichádzali tí, ktorí na ňom strávili svoje školské roky. Niektorí peši, niektorých priviezli v autách ich najbližší. Roztrúsení po Slovensku od Bratislavy po Košice, alebo okolo obce, pri podávaní rúk veru aj rozmýšľali, komu patrí práve stískajúca ruka. Zmenili sme sa veru všetci. Veď vyše 50 rokov odvtedy, čo nám triedny učiteľ Ondrej Macák a riaditeľ školy Július Duda podávali do mladých, ešte detských rúk vysvedčenia o absolvovaní OSŠ, poniektorých zmenilo na nepoznanie. Všetci sme dosiahli vek nad 60 rokov. Preto vzájomné postátie i pozdravenie pri spolužiakovi, či spolužiačke trvalo trošku dlhšie. Ale spomienky na školu spoznali každého z nás.
„Týždenníčka“ Mária Rudnayová – Tomková otvorila „po 52 ročných prázdninách“ toto posedenie a privítala namiesto školského inšpektora starostu obce Jana Babiča a Igora Dudu v zastúpení riaditeľa školy, svojho už nebohého otca. Mnohým sa zaleskli aj slzy v očiach. Veď po absolvovaní školy sme sa takto stretli po prvýkrát a časy najkrajšej mladosti sa už nikdy nevrátia. Iba spomienky večne pripomínajú, čo všetko sme museli „preskákať“, kým sme sa znova dostali na dvor, z ktorého nás naši učitelia posielali ďalej do neznámeho sveta. Marda Tomková čítala zoznam účastníkov, spomenula všetkých rovesníkov, spolužiakov, ktorí aspoň rok s nami chodili do školy, alebo boli s nosným ročníkom na konfirmácii. Čítala ich podľa abecedy: Zuzana Barnáková – Hlaváčová, Ján Dávid, Ondrej Doboš st., Ondrej Doboš ml., Zuzana Dorkinová - Ďuríčeková, Mária Gallová – Lengová, Žofia Gajdošová – Kissová, Zuzana Gajdošová – Benková, Ondrej Kožár, Mária Kravecová – Šromovská, Zuzana Koltášová – Kováčová, Martin Polomský, Milan Popálený, Ružena Padláková – Lindáková, Zuzana Šofranková – Kučerová, Ján Tomko, Mária Tomková – Rudnayová, Zuzana Ujháziová – Urbanová, Július Vápeník.
Z rôznych príčin neboli prítomní: Ondrej Babič, Ondrej Gallo, Štefan Kravec, Ladislav Lindák, Ľudovít Popálený a Adela Račková – Baffyová. Minútou ticha sme si uctili týchto spolužiakov:
Ján Benko, Ján Dávid – Grenda, Ján Dovec, Milan Gallo – Kubo, Ján Kožár, Milan Padlák, Ladislav Rudnay a Ján Strmeň.
Ťažkú úlohu po tejto citlivej spomienke mal starosta obce Ján Babič, ktorý dostal slovo, lebo veď naši zosnulí spolužiaci nám boli aj dobrými kamarátmi a Lacko Rudnay navyše aj manželom našej spolužiačky Márie Tomkovej, ale zvládol to:
„Dovoľte, aby som sa najprv poďakoval organizátorom za toto pozvanie. Je mi nesmiernou cťou a radosťou, že sa môžem zúčastniť tohoto stretnutia. Myslím, že ono založí aj v našej obci a v škole krásnu tradíciu stretávania sa. Sme tu iba krátku chvíľu, ale tie dojmy sú už také veľké, že už pre nič iné sa oplatilo prísť. A môžem Vám povedať, že dali aj mne podnet niečo podobné zorganizovať. Odvtedy, ako ste opustili brány školy sa u nás veľa zmenilo. Ako školákov vás iste zaujíma, že tohto roku by sme mali oslavovať 50. výročie novej školy, ktorej učiteľov a žiakov vy ste nezažili, hoci jej učiteľov je medzi vami dosť hodne. Na mieste vašej bývalej školy sídli Obecný úrad, samozrejme v úplne iných podmienkach, na ktoré ste boli ako žiaci zvyknutí. Hospodárime s 9 miliónmi ročného rozpočtu, takže si viete predstaviť aj našu činnosť. Obec, ako taká, sa oproti 50. rokom taktiež zmenila. Najväčší rozkvet zažila v 70. rokoch minulého storočia, kedy v nej žilo 730 obyvateľov. Také niečo sa udialo aj v našich susediacich obciach v Rakovnici a v Honciach, kde zažili rovnaký prírastok obyvateľov i nových domov. Odvtedy to išlo s nami dosť dole. Nepriaznivé údaje sa zastavili až v roku 1992, kedy sme mali iba 555 obyvateľov. V súčasnosti máme 600 obyvateľov. Bystré je jednou z mála obcí, ktoré s počtom obyvateľov ide hore, hoci za posledné dva roky badať v populácii menšiu stagnáciu. Tak je to i s novou školou, keď po 70. – 90. rokoch, kedy sme mali maximálny stav 175 žiakov, teraz horko-ťažko napĺňame sto žiakov. Je to celospoločenský problém. Snažíme sa, aby sa škola v Bystrom naďalej udržala. Žiaľ, ostatné susedné obce nám k tomu slabšie prispievajú, čoho výsledkom je aj to, že v Rakovnici i v Honciach už nemajú ani materskú školu. Potom odkiaľ tých žiakov máme dopĺňať? V Bystrom sa nám ročne rodilo doteraz od 8 do 12 detí, žiaľbohu posledné dva roky nastal ohromný pokles, kedy sa nám, podobne ako v susedných obciach, narodia ročne 2 - 3 deti. Mladých ľudí v našich troch obciach je dosť, len vydajachtivosť a rodenie detí nám ochablo. V roku 2003 sa nám podarilo plynofikovať obec. Zápasíme ale s vodou. Nezainteresovaní ani neuveria, že rozostavaný vodovod máme v obciach už vyše 15 rokov, čo je celoslovenský rekord. V ňom máme zakopaných 50 miliónov korún. Nik nám nedá teraz peniaze ani na miestne komunikácie, lebo vravia: nemáte vodovod a o chvíľu, keď ho budete stavať, rozkopete nám všetko. Ale kedy bude ten vodovod? Prísľubov bolo veľa, ale nechcem ich radšej ani spomínať...“ Starosta priblížil dianie v obci po športovej i kultúrno-spoločenskej stránke a poprial všetkým účastníkom stretnutia v osobnom i rodinnom živote veľa úspechov.
Stretnutie pokračovalo premietaním fotografií z čias školských lavíc i novších záberov. Mnohí sa nimi veľmi potešili. Zaujalo i video z Dňa obce Rožňavské Bystré spred 5 rokov, najmä dedinská folklórna skupina Bystränky, v ktorej účinkujú i naše spolužiačky. Pochválili sa vystupovaním i mimo okresu. Dokonca boli s folklórnym súborom Haviar z Rožňavy vystupovať i v Maďarsku a v Poľsku.
Keď Igor Duda hovoril o svojich rodičoch a súrodencoch, ktorí žili v Rožňavskom Bystrom až do roku 1958, spravili sme si pomerne verný obraz o tom, ako náš bývalý riaditeľ školy i s manželkou dožívali posledné roky života už v Košiciach, kde sa celá rodina presťahovala po pôsobení v Roštári. Pán Július Duda žil do roku 1989 a jeho manželka sa dožila pekného veku – takmer 96 rokov a zomrela v roku 2005. Stále na Bystré spomínali v dobrom, hoci tu tiež museli prežiť tiež niekoľko neradostných chvíľ. Najbolestivejšou z nich bolo preloženie riaditeľa Júliusa Dudu v roku 1958 na málotriedku do Roštára pre náboženské problémy.
Keď medzi nás prišli Zuzka a Samko Rudnayovci s Evičkou Dovcovou, aby nás pozdravili svojím vystúpením, prostredníctvom nich sme si spomenuli na našich spolužiakov, ktorí už nemohli byť medzi nami. Zuzka nás pozdravila básničkou k starým rodičom. Samko s husličkami v rukách zahral známe bystränské i gemerské pesničky a Evička zanôtila krásnym hlasom známu bystränskú ľudovú pesničku „Húkala, húkala za stodolou sova“. Bolo to milé i dojímavé vystúpenie. V ženských očiach sa zaleskli slzy a my ostatní sme im nakoniec ledva povedali aspoň ďakujeme za toto krásne vystúpenie. Veď aj takto prejavili svoj vzťah k nám, ktorí sme za iných, oveľa horších podmienok, ako dnes majú oni, zbierali v školských laviciach prvé vedomosti, aby sme ich neskoršie pretavili do svojho budúceho povolania, či zamestnania. Mnohí sa pozeráme na svoje začiatky i koniec v laviciach vtedajšej Osemročnej strednej školy s dobrým pocitom. Mnohí zase tak aj preto, že v tom čase sme spravili všetko, čo bolo v našich silách. Mnohí by sme sa zrejme nad vtedajšími školskými povinnosťami i výsledkami boli zamýšľali z dnešného pohľadu už ináč. O tom všetkom, čo sa nám po vyše 50 rokoch podarilo a čo nie, sme si povedali v bezprostrednom rozhovore už vo voľnej debate, pred i po oficialitách, pri pozeraní fotiek, albumov a videa.
Veru, čas nezastavíš a ten poznačil každého z nás bez rozdielu. Všetci sme už prišli s liekmi vo vrecku, lebo u mnohých neľahká životná situácia si to vyžiadala, u niektorých povolanie, u niekoho aj vek. Tešilo ma, že sa nikto z nás sa na to nesťažoval, ale to ani neobišiel. Možno aj preto, že sme splnili to, čo sme si na začiatku cesty k dospelosti zaumienili. Pokoj v duši však nemáme všetci rovnaký. Aj preto, že sme nemali rovnakú cestu životom. Ale tá nie je, ani nebola nikdy pre každého rovnaká. Podstatné je, ako sme sa vedeli s nepriazňou v živote popasovať.
Dávno sme veru skončili povinnú školskú dochádzku. Všetci však, ktorí sme na stretnutie prišli, nezabudli sme z nej na nič. Chceli sme sa iba stretnúť s tými, čo mali rovnaké úmysly stretnúť sa s tými, s ktorými nielen drali lavice, ale aj naberali nové vedomosti do otvorených, i keď neskúsených hláv. Jednoducho povedané: zacnelo sa nám po toľkých rokoch zvonu zasadnúť do školských lavíc a zaspomínať....

Ondrej Doboš