Nad fotografiou, ktorá udržala detské tváre až 80 rokov

Len pred pár týždňami mi poslala moja sestra Božena starú fotografiu žiakov z Rožňavského Bystrého, ktorú som odhadol, že je asi z roku 1929-30. Písal som o nej na tejto stránke v článku: "Koho poznáte ... ". Ako mi povedala, o fotografii z toho obdobia jej povedala naša mama ešte pred vyše 25 rokmi. Sestra ju na fotografii spoznala podľa môjho detského výzoru a mama jej to vtedy potvrdila. Vlastnila ju rodina Ujháziová na Porvaze. Na fotografiu si sestra spomenula iba prednedávnom. Chodí v sobotu a nedeľu vypomáhať tetke Ujháziovej s prípravou obeda. A pri tej príležitosti oslovila tetku Zuzanu Ujháziovú, či ešte spomínanú fotku opatruje. Sestra bola veľmi prekvapená, keď ju vyberala uloženú z rodinného albumu. Aj keď bola poznačená rokmi, už vyblednutá, poprosila ju, aby jej fotku požičala, aby som ju mohol upraviť a potom zväčšiť, aby bolo každého zreteľne vidieť. Lenže teta si nevedela spomenúť na nikoho z fotografovaných detí, ani sa jej nedivím, veď prešlo 80 rokov a mnohí odvtedy nielen zmenili výzor, ale už aj umreli, alebo sa presťahovali s rodičmi mimo našu obec, alebo dokonca i do iného štátu.
Sestra Božena ako dôchodkyňa sa podujala, že sa bude snažiť vypátrať, kto je na fotografii z toho obdobia. Poslal som jej zväčšenú fotografiu, s ktorou potom oslovovala niektorých zo starších spoluobčanov, že sa snáď rozpamätajú na zvečnené mladé tváre svojich rovesníkov. Veľmi sa jej snažila pomôcť tetka Zuzana Dávidová u Bandúrä. Spolu pátrali, ale málokoho rozpoznali. Zo žijúcich účastníkov veru jej málokto pomohol tak, ako očakávala. Už ani báči Jano Doboš u Markušä si netrúfol, lebo nespoznal ani sám seba na fotke. Tak to bolo i pri našom ujovi Ondrejovi Dorkinovi. Vek i zdravotný stav boli proti tomu, aby nejako, hoci len radou pomohli. Vedel som si živo predstaviť, ako sa moja sestra pohybuje z dom do domu a pýta sa, kto si na koho spomenie. A názory jednotlivých opýtaných: „Jaj, Boženka, jä sa ani sám nepamätám na to, ktorý som na fotke, ne ešte spoznávať aj druhých.“ Väčšinou teda bola sestra odkázaná na seba samú. Keďže si každý z nás nesie so sebou aj trochu z obrazu svojich rodičov, využila i túto metódu, rozpoznávať tváre podľa súčasných potomkov tých, ktorí v tom čase ani nesnívali, koho splodia. Hodne ľudí takto rozpoznávala. Asi má zvláštny zmysel podľa znakov na tvári zaraďovať kto ku komu patril, alebo patrí. „Na niektorú tvár som pozerala veru aj 15 minút, kým som prišla na to, komu patrí.“ Rady dedinčanov sa ale v mnohých prípadoch rozchádzali. Jednému sa pozdávalo, že na fotke je Mara, iný na tom mieste videl Zuzu, alebo Julu, Marču, ale aj Jana zaraďovali do Sklepe, do Gajdošä, alebo za Järkom. Raz sa sestra rozhodla, že veru zájde i na cintorín. Tam jej síce neodpovie na otázku už nikto, ale nápisy a fotografie na pomníkoch predsa trošku pootvorili dvere k rozlúšteniu tvárí na fotografii.
Keďže som fotografiu umiestnil i na internetovú stránku Maj Gemer, veľa ľudí spoločne pátralo po postavách detí na fotke. Napríklad pani Mária Lengovia tiež skúmala, či na fotke nájde podobizeň svojho už nebohého otca. Fotka putovala po celej dedine, ale stále to nebolo všetko a stopercentne isté. Sestra s manželom sa preto pobrala aj k ujovi Jánovi Gajdošovi, ktorý je z mužov v Rožňavskom Bystrom spoločne s Jánom Dobošom u Markušä najstarší v dedine. Obidvaja pracovali aj na miestnej bani ako baníci. A práca na bani veru každého poznačila aj zdravotne. Ich rovesníci veru ukončili svoju púť dávno a čakajú na rovesníkov na cintoríne. 85 rokov sa zvykne zaraďovať medzi bývalými baníkmi ako málokedy dostihnuteľná hranica života. Im sa túto hranicu podarilo prekonať. Iste aj preto, že okrem práci v bani pracovali aj na poli, alebo inde, dýchajúc okrem toho banského aj čerstvý vzduch. Veru, spomínam si, ako sme ako deti raz zašli až na dobývacie pracovisko uja Gajdoša na bani Mier. Bolo to tajne, keď nás nik zo zodpovedných nezbadal, že vchádzame do bane opatrení baterkami. Vtedy sme prvýkrát videli, ako sa v bani pracuje. Vŕta, ručne nakladá ruda do vozíkov, pripravuje ďalšie pracovisko. Úzky priestor v tvrdej skale im bolo miesto, kde strávili pol dňa. Po odpracovaní tvrdej „šichty“ hybaj na pole, či lúku, záhradu, do lesa, alebo inde, kde rodine bolo treba vždy čosi spraviť. Bolo toho na niektorých ľudí veru dosť. Mnohí na prach v bani, spôsobovaný vtedajšími vrtnými súpravami, doplatili. Vŕtalo sa na sucho. Prach z toho im zahltil pľúca a nebolo ďaleko na choroby ním zapríčinené. Baníci patrili medzi skupiny, ktoré sa v mnohých prípadoch nedožívali dôchodku.
Ale nie o tom som chcel písať. Chcel som iba pripomenúť, že mladí si často teraz ani neuvedomujú, koho zo spoluobčanov stretávajú ešte aj teraz. Čo v mladosti robil, ako a čo má dnes z toho. Úcta k starším sa akosi vytráca zo spoločenského života.
Keď ale dvojica pátrajúca po deťoch z fotografie prišla k domu, kde pán Ján Gajdoš býva, už im jeho dcéra Marta dávala do rúk zoznam všetkých nachádzajúcich sa na fotke. Marta niekoľkokrát spomínala, že jej otec, keď sa pozrel na fotografiu, tak sa rozradostnene zdôveril: „Ktože mal tú fotografiu odloženú? Tak dávno po nej pátram!“ Jeden z vnukov už predtým stiahol fotku z internetu a keď ju pán Gajdoš videl, až mu úsmev na tvári poskočil. Čo je podstatné, nebol pre neho ani po 80 rokoch problém spoznávať, kto je na fotke. Rad radom sa rozpomínal a hovoril jednotlivé mená. Potom už bolo jednoduché dcére Marte zapísať mená tak, ako deti stáli na fotke. Odkaz od nej pre mňa znel: „Už môžeš poslať zoznam Ondrejovi. Sú tam všetky mená. Otec spoznal všetkých.“ Nemožné sa tak stalo zázrakom.
Pri čítaní jednotliých mien som s úžasom zisťoval, že sa medzi nimi objavovali mená, ktoré som nikdy v našej dedine nepočul. Napríklad Regecová, Žofka Fabíniová, či Ján Solkový. Poniektorí veru našli svoju druhú krajinu v Poľsku, ale aj vo Francúzsku. Nájde sa niekto, kto mi o nich napíše?
Tak sa pomaly končí moje rozprávanie o získavaní údajov o žiakoch vtedajšej Národnej školy v Rožňavskom Bystrom. Ďakujem najprv tetke Zuzane Ujháziovej, že doteraz opatrovala túto vzácnu fotografiu pre celú dedinu, hoci na nej osobne nie je. Súčasníci sa môžu zblízka pozrieť do tvárí svojich predchodcov a žijúci účastníci fotografovania môžu porovnať, čo sa na nich po rokoch zmenilo. Ďakujem tiež tetke Dávidovej u Bandúrä, ktorá sa všemožne snažila sestre pomôcť s identifikáciou jednotlivých osôb. Najväčšia vďaka však patrí ujovi Jánovi Gajdošovi u Gajdošä, ktorý veľmi ochotne pomohol pri rozpoznávaní svojich spolužiakov spred 80 rokov. Musel to byť aj pre neho neobvyklý zážitok, na ktorý tak dlho čakal. Oceňujem i podiel jeho dcéry Marty, ktorá prejavila veľký záujem o pomoc pri rozlúštení neznámeho. Len škoda, že tak málo súčasníkov na fotke je k nám k dispozícii, aby sa vyrozprávalo, ako sa vtedy chodilo do školy. Našli sme sedem žijúcich z fotografie: Ján Dávid u Grendu býva v Poprade, Zuzana Dávidová u Bandúrä, Ján Doboš u Markušä, Žófia Dorkinová z Tornale, Ján Gajdoš u Gajdošä, Mária Molnárová u Tomka a Ján Tomko u Milky. Čas beží a ľudia sa vytrácajú. Zachytiť tento pohyb by sme mali lepšie, aby sa naši nasledovníci dozvedeli čo najviac z nášho terajšieho života a sami si vytvorili čo najvernejší obraz o tom, ako sa voľakedy na dedine žilo.
V neposlednom rade sa chcem poďakovať aj mojej sestre Božene Čapovej, že sa podujala na takú službu, ktorá na začiatku neveštila nič jednoduché. Vďaka všetkým spomínaným, ale aj nespomínaným, Vám teraz môžem predložiť k fotografii zoznam s jej účastníkmi.

Zoznam žiakov Národnej školy v Rožňavskom Bystrom z roku 1929 zobrazených na priloženej fotograii:

Spodný rad zľava do prava: Mária Dávidová (u Grendu) , Ján Dorkin (u Behúnä), Ondrej Gallo (u Džidžišky), Ján Macák, Ján Tomko (u Milky), Ján Galata, Ondrej Galata, Mária Uhrinová (bývala potom v Gočove), Ján Tomko (Majärík na Záhumnu), Ondrej Molnár (Skalina), Ján Vester, Ján Dávid (u Šervené), Peter Uhrin (býval potom v Gočove), Žófia Strelková.

2. rad zľava: Helena Dobošová (na Porvaze), Ján Gallo (major), Ondrej Molnár (technik), Ján Gallo (u Ďžidžišky), Štefan Molnár (u Peštové), Ján Doboš (u Markušä), Peter Račko, Pavol Nagy, Peter Molnár (u Doline), Ondrej Doboš (býval potom vo Francúzsku), Ján Gajdoš, Ján Stremeň (žil potom na Morave), za nimi rómsky chlapci Ján Šimko a Rusňák, pri nich sedí Mária Dávidová (u Šervené).

3. rad zľava: Ján Padlák, Ondrej Tomko (býval potom v Spišskej N. Vsi), Ernest Šimko, Zuzana Ujháziová (u Jänšä), Helena Tomková (u Kušeru), Zuzana Dorkinová (na Kolese), Regecová (zo Mlýna), pán farár Ján Solkoví, jeho syn Tibor, pán učiteľ Ján Švirián, Margita Buvalová, pred ňou jej sestra Zuzika Danková, Mária Babičová (býva v Tornale), Mária Laciaková, Zuzana Tomková (Majärä), Ján Gabonaj.

4. rad zľava: Zuzana Tomková (u Majärä), Mária Fojtíková (u Galatu), Julka u Šelmové (bývala potom v Dovalove), Mária Dorkinová (u Ratišku), spoza hlavy pána farára vykúka Žófia Fabíniová, Zuzana Dávidová (u Bandúrä), za pánom učiteľom je schovaná Helena Stremeňová, Mária Padláková (u Hélu), Žófia Huňáková, Žófia Dorkinová (bývala potom v Tornale), Mária Dobošová (moja mať), Ondrej Tomko (u Jankové), Peter Ujházi (za Järkom).

5. rad zľava: Žófia Mešťanová (u Galatu), Ema Tomková (bývala potom v Markuške), pred ňou stojí Zuzana Molnárová (u Doline), rómske dievča Rusňáková, Mária Babičová (u Janulu), Mária Urbanová (u Babärky), Mária Kartalová (u Kovášä), Zuzana Ujháziová (na Lúke), Žófia Dovcová, Magita Uhrinová (Uhrinška), Zuzana Tomková (u Jankové), Žófia Dorkinová (u Barnáka).

6. rad zľava: Vedľa Emy Tomkovej (bývala potom v Markuške) stojí Zuzana Dobošová (u Dobošky pod baňou), Mária Lišuchová, Mária Behúňová, Mária Dorkinová (na Záhumnu), Zuzana Flaková – Dobošová (žila potom aj v Poľsku), Mária Tomková (u Šašové), Margita Gallová, Mária Ujháziová.

7. rad zľava: Peter Ujházi (na Lúke), za ním stojí Ján Tomko (u Sklepe, býval potom v Markuške) , Ondrej Dávid (u Hélu), Ján Doboš (u Dovcové), Peter Gallo, Ondrej Tomko (Majärík), Juraj Doboš (maj otec), Peter Dorkin (u Kolesárky – býval potom v Tornali), Juraj Molnár (u Filó – býval potom v Ružomberku), Jozef Stremeň, Ján Dávid (u Grendu), Ondrej Ďurský, Peter Dávid (u Bandúrä).

Dr. Ondrej Doboš, 20.marca 2009