Ako sa niekedy chodilo „na oriašky“

Opis zvyku z Rožňavského Bystrého podľa rozprávaní, ktoré zapísal Mgr. Štefan Lipták

Na druhý sviatok vianočný, teda na Štefana, sa už na dedine nedodržiavali všetky tie prísne obmedzenia ako počas predchádzajúcich dní. Atmosféra už bola uvoľnenejšia a veselšia. No stále platilo, že z domu sa nepožičiavalo. Na sviatočnom stole bol položený celý chlieb, koláče a iné poľnohospodárske plodiny ako: jablká, orechy, cesnak. V kúte nad stolom visel vianočný stromček, ktorý bol ozdobený doma napečenými medovníkmi, orechmi zabalenými v pozlátku, jabĺčkami a slamenými či papierovými ozdobami. Pod bielym obrusom, ktorý zakrýval sviatočný stôl, boli položené peniaze, alebo „puliar“ s peniazmi na zabezpečenie hojnosti a bohatstva aj na budúci rok. Počas vianočných sviatkov sa v izbe nezametalo a nemohlo sa ani nič šiť, či prišívať. Takéto práce museli vydržať do skončenia Vianoc. Pozametané smetie sa zvyčajne spálilo a popol sa vysypal pod ovocné stromy v záhrade, aby dobre zarodili.

Na Štefana sa po dlhom čase od Kataríny usporadúvali aj tanečné zábavy, chlapci a mládenci chodili vinšovať po domoch. Bolo zaužívané, že ako prvý pre zabezpečenie šťastia a zdravia mal do domu zavinšovať a na návštevu prísť chlapec alebo muž. Vianočný čas bol vhodný na stretávanie sa príbuzných, mládeže a obdarovávanie sa. Vianočný čas bol obdobím, keď sa ľudia mohli výdatnejšie najesť, pripraviť si viacero druhov jedál, poukazovať si nové oblečenie.

V podvečer, keď si už doma mládenci porobili svoju robotu, stretli sa a dohodli kam pôjdu, ku ktorej dievke „na oriašky“. Poznali už rodičov dievčat, ktorí sú akí a pri ktorých im bude najlepšie. Kde im dajú aj niečo na zahryznutie, aj doložia pálenku na stôl. Starší mládenci chodili už ku dievčaťu, ktorú mal jeden z nich za frajerku. Dopredu poslali jedného sa opýtať, či môžu dôjsť večer „na oriašky“. Dohodli sa s harmonikárom a vybrali sa spevom k domu dievčaťa. So sebou si priniesli aj fľašu pálenky.

Pri príchode do domu najskôr zavinšovali vianočno-novoročné vinše a tak vošli do izby. Ako posledný zvyčajne vchádzal mládenec, ktorý mal v tom dome frajerku. Ten doniesol svojej milej aj nejaký „podarúnok“ k Vianociam a aj od radosti, že môže byť s ňou. Ako pohostenie im domáca gazdiná pripravila rôzne domáce koláče a zabíjačkové špeciality. Gazda priložil k fľaši pálenky, ktorú doniesli mládenci aj fľašu svojej pálenky. Tak ochutnávali a chválili gazdinú za jedlo a gazdu za výbornú pálenku. Popritom sa zabávali hraním rôznych hier, spevom a tancovaním. Mládenec sa krútil okolo svojej frajerky, veď už dlhší čas neboli spolu. Navarili si aj „ hrätia“, aby im nebola zima. Pri rozhovoroch, žartoch, speve a tancovaní sa zabávali až do ranných hodín nasledujúceho dňa. Pred odchodom gazdiná s dievčaťom obdarovali mládencov koláčmi a lieskovými orechmi. Tie nasypali do tanistry a spevom sa rozlúčili s gazdinou, gazdom a dievčaťom. Keď sa najbližšie stretli, mládenec, ktorý mal vyzbierané orechy, ich podelil medzi všetkých účastníkov rovnakým dielom.

Lieskové orechy rastú vo veľkom množstve na jednom strome a vydržia po celú zimu. Patria medzi veľmi vzácne plodiny v domácnosti. Preto aj obdarovanie mládencov lieskovcami im malo zabezpečiť zdravie, vitalitu, hojnosť a šťastie. „Na oriašky“ sa chodilo na Štefana. V dedine chodilo viac partií chlapcov. No každá skupina šla iba k jednému dievčaťu, u ktorého pobudla takmer po celú noc.

V mladších časoch, po druhej svetovej vojne, už chodili mládenci „na oriašky“ aj na Nový Rok a dievčatá obdarovali čokoládou, ktorú kúpili v obchode. Stalo sa aj, že mládenci šli „na oriašky“ k dievčaťu, ktoré malo jeden rok. Tento zaujímavý zvyk dodržiavali aj mládenci v susednej Rakovnici.