Požehnané a Božieho milosrdenstva nad svetom plné a krásne Sviatky vám prajem

Mgr. Ján Gallo, zborový kaplán ECAV v Rožňavskom Bystrom Vážení čitatelia,
dostal som ponuku predstaviť sa vám, z čoho mám veľkú radosť, pretože to vnímam ako príležitosť priblížiť vám zároveň tajomstvo Vianoc, spôsobom akým ich vnímam ja a tiež vám niečo k týmto krásnym Sviatkom popriať.
Tieto tri veci sa preto aspoň čiastočne pokúsim spojiť do jedného rozprávania, ktoré verím, že vo vás aspoň trocha zarezonuje.
Keď som bol oslovený k napísaniu tohto článku, priznám sa, trocha som sa začal obávať. Tým hlavným dôvodom, kvôli ktorému som prežíval tento pocit bolo, že som si uvedomil, aké ťažké je dnes osloviť ľudí, „obyčajnou kresťanskou zvesťou“, ktorá, dovolím si povedať, pre mnohých zaujímavá nie je.
Navyše, mám často pocit akoby sme strácali - a tým myslím aj seba - akúsi schopnosť rozprávať a prenikať hlbšie k veciam, ktoré sú pre náš život najpodstatnejšie. Rozprávať o hodnotách... a hľadať tie cesty, ktoré k nim skutočne vedú. Byť pripravený kráčať hoc aj v pokore a trpezlivosti za vecami, ktoré možno len tušíme, alebo akosi cítime, že práve tadiaľto by sme mali ísť...

Philip Yancey (jeden z mojich obľúbených autorov) vo svojej knihe Ohlasy z jiného světa hovorí: „Viac svetla modernej vedy vytvára zároveň väčší tieň na neviditeľný svet.“
Nie je tzv. luddistom, teda človekom, ktorý by bol proti pokroku, len vidí určité nebezpečenstvo v tom, že naša doba akoby neponechávala žiaden priestor pre neviditeľný svet. Ľudia dnešného sveta vraj považujú za samozrejmé, že hmotný svet je konečným súhrnom existencie.
Žijeme častokrát v zmätku, pokiaľ ide o zásadné otázky - zmyslel života, účel, morálku, pretože sme sa zbavili posvätna, ktorému už vlastne ani nerozumieme. Mnoho ľudí dnes žije svoje životy bez viery, v osamotení a stratení.
Otázka, ktorú si preto môžeme položiť znie:
„Ako oddeliť to skutočné a pravdivé od vecí, ktoré v skutočnosti takými nie sú?“
Určité riešenie, lepšie je možno povedať smerovanie, ktoré je aj mne osobne blízke, veľmi dobre vo svojich knihách popisuje Tomáš Halík. Skvelým spôsobom totiž dokázal vyjadriť, že orientácia a nachádzanie toho skutočného zmyslu života nie je vôbec jednoduchá. Sú tu skutočne vážne otázky, na ktoré často v existenciálnych situáciách nenachádzame potrebné a dostatočné odpovede.
Zdá sa mi, akoby bol veľmi korektný v tom, že sa nebojí aj zo svetla svojej viery vyjadriť, že aj na neho často dolieha Božie mlčanie a tiaž Božej vzdialenosti.
V tomto vraj s ateistami dokáže spoluprežívať určitý ich pocit Božej neprítomnosti v tomto svete. Pocity ateistov, ktorí nedokážu prežiť Božiu prítomnosť.
No ihneď jedným dychom dodáva, že je potrebné naučiť sa byť trpezlivým a pokračovať v hľadaní odpovedí a riešení...
Ateizmu, ktorého pozitívom môže byť to, že sa kriticko-triezvymi očami dokáže pozerať na život, však vytýka to, ako rýchlo dokáže „byť hotový s tajomstvom, ktorému hovoríme Boh“.
Ako by tento autor svojimi slovami hovoril: “Určitý postoj kritičnosti je fajn, ale čo ďalej?“
Ja osobne nechcem ostať na pozícii nihilistu, ktorý by život považoval v zásade za akýsi nezmyselný a oddával sa len „povrchnostiam“. Je to podľa mňa dokonca prejav slabosti a zbabelosti.

Aj skutočná viera sa nerodí vo svetle neotrasiteľných istôt.
„Viera je tu práve pre chvíle šerosvitu, mnohoznačnosti života a sveta a tiež pre noc a zimu Božieho mlčania.“
K viere totiž patrí aj prijatie chvíľ, ktoré môžu niekedy trvať aj roky, kedy sa Boh zdá byť ďaleko, kedy zostáva skrytý...
„Keby znamenie Božej prítomnosti ležalo len tak banálne dosiahnuteľné na povrchu sveta..., viera by vôbec nebola potrebná.“

Veď o tom sú predovšetkým Vianoce.
O tajomstve.
Veď ako inak môžeme porozumieť tomu, že Ježiš Kristus bol zároveň Boh a človek.
Že vnáša do nášho sveta veci, ktorým naozaj niekedy poriadne nerozumieme, ale popri tom môžeme vnímať ich zmysluplnosť, hodnotu a krásu.

Boh tu nechce byť len na to, aby nám počas sviatkov dokázal spríjemniť niekoľko chvíľ, hoci nám naozaj všetkým prajem, aby to tak bolo. Aby Boh vstúpil do tých našich vianočných okamihov v kruhu našich najbližších.
No Boh, dovolím si povedať, tu chce byť prítomný v našom každodennom živote a naučiť nás tak opäť „žiť s tajomstvom“.
Dôležité je teda práve to tajomstvo, s ktorým by človek nemal byť nikdy hotový.

Skúsme si preto počas sviatkov nájsť priestor, aby sme mohli zostúpiť trocha hlbšie..., do miest, kde sa skrývajú skutočné poklady a dary (banícky Gemer by o tom mohol čosi vedieť). Nie je to síce jednoduchá ani jednoznačná cesta, ale dovolím si povedať, že pre tento svet jediná správna...

Prajem vám požehnané a Božieho milosrdenstva nad svetom plné a krásne Sviatky.
December 2009

Mgr. Ján Gallo,
zborový kaplán ECAV Rožňavské Bystré

Fotografie: Marta Lajčáková