Fotografie z archívov majú nielen pre nás obrovskú výpovednú hodnotu

Fotografie z priečinka, alebo ako sa zvykne hovoriť - z rodinného albumu, majú nesmiernu silu, najmä keď sa pozeráme na ne, aj keď nezainteresovaní, po pekných pár rokoch. Ako napríklad pani Alicka Simonová z Rožňavského Bystrého, keď na stránke Maj Gemer v rubrike Z archívov fotografií objavila nevšedný obrázok. Bola to fotografia vyhotovená na konci tanečnej školy, ktorú som objavil u môjho strýka Ondreja Dorkina. Bola na dnešné pomery veľmi maličká. Mala sotva 4,5 cm x 7,3 cm a identifikovať na nej postavy bolo veľmi obťažné. Vynímal sa na nej zvlášť v pozadí starý domček so šindľami na streche, ale aj maličké okienka vpredu, ktorý po II. svetovej vojne, zásluhou svojich majiteľov, dostal novšiu podobu. Bývala v ňom rodina mojej menovkyne - tetky Dobošovej, nazývanej tiež aj ako poštárka. Keď som fotografiu však oskenoval, zviditeľnil sa nielen starý domček, ale pekné rysy tvárí dostali všetci, ktorí sa v ten deň dali neznámemu fotografovi takto zvečniť. Vtedy ešte nevedeli, že táto fotka bude mať o vyše 40 rokov takú silu, či hodnotu. Tak sa objavila na nej i tvár Alickinej mamičky, ešte ako ani nie 15 ročného dievčaťa v bystränskom kroji, sediaca so svojimi rovesníčkami, či kamarátkami. Alicka si mamu objavila na fotografii pomerne jednoducho. Veď hlavné znaky všetkých odfotografovaných sa zachovali, hoci po rokoch dospievania každý dostal trochu iné rysy. Nedávno, iba pred pár dňami mi pani Alicka napísala: „Veľké ďakujem za zverejnenie foto z tanečnej asi z r. 1942. Objavila som tam moju mamu Zuzanu, rod. Letanovskú. Je tomu už viac ako 40 rokov, čo od nás navždy odišla. Takto ste oživili vzácne spomienky. Vďaka a obdiv Vám právom patria.“ Srdce sa mi na chvíľu zastavilo pri čítaní týchto riadkov. Spomínam si, keď som bol pozvaný odfotografovať smutnú udalosť lúčenia sa rodiny Tomkovej s tetou Zuzanou. Aj sa mi ruky roztriasli, keď som mal odfotografovať posledný záber tváre už nebohej. Zdá sa mi, že mi fotky z tejto smutnej udalosti ani dobre nevyšli. Aj preto, že vedľa truhly stáli dve malé deti s uplakanými očkami hľadiac pred seba nevediac, čo všetko ich v živote ešte čaká. Takto by sa dnes dalo spomínať na každého jedného človeka, ktorý sa v taký príjemný deň, ako je záverečná skúška tanečnej školy, tesne pred rokmi dospelosti, dal odfotografovať. Pozrite sa lepšie na spomínaný obrázok. Poznáte na ňom niekoho, ktorý Vám z rodiny niekoho pripomína? Skúste mi napísať príbeh niektorého z tejto fotografie, alebo aj z iných v tejto rubrike, a ja ho uverejním. Bude mať istotne aspoň takú hodnotu, ako spomínaná fotka. Poďakovanie patrí i môjmu strýkovi Ondrejovi Dorkinovi za Järkom, ktorý mi ju požičal, aby som ju mohol uverejniť na tejto stránke. Mal ju odloženú aj on, lebo on i jeho už nebohá manželka sú tiež na fotografii. Aká zhoda náhod... Koľko dvojíc, ktoré si neskoršie založili rodiny, by sa na fotografii našlo? Ja som ich narátal štyri!
Ondrej Doboš