Bystränským nárečím: U Filó múr podmilo, u Bandúrä s peci miši dúrä...

Z rozprávania manželov Dobošovcov „u Čipkajky“, rodákov z Rožňavského Bystrého.

Ako voľakedy prebiehali v Bystrom priadky?
– To zmo si vibrali ednú chižu (lebo spodnú kuchinu) a tam zmo chodeli na prätki.
– Vibrali zmo si takú chižu, kä bívala lem edná žena, staršä, chudobnejšä, bo to sä platelo.
– Ta noseli si (mladí) i drevo, abi bulo teplo, a za svetlo sä jé zaplatelo. Dakodi do Štefana chodeli.
– Ale mi zmo málo chodeli už, to staršia chodeli, mi zmo zašnúli chodit, ale sä chlapci bili, ta potom zmo nahali.
– Ale jä som choďial!
– To zmo prišli na ťia prätki, no a chlapci, ta kceli toho kohúta piac. A to vibrali s té kúdeli kus len, lebo zmo mali ťiato konope, lebo... mi zmo najväc prädli ďiavšätá tiato – zrebe. No a vibrali a oni to poondäli s timato sadzämí. No a stanúli si gu dverom a pódali tak: „Visím!“ A už si vibrál kotrú ďavku: „Pre koho visíš?“ Jä som sä volala Zuza a mnä Andro u Hélu samú pervú, tak pamätám: „Visím pre Zuzanku u Majärä!“
– Prišla gu tomu, šva volál: „Visím pre tú!“ a musela ho opcat.
– Ale potom jä som visäla, a kod som nekcela paropka volat si, ta som musela opcat tia sadzovo konope. Ale som si volala fše bratinca.

A to v nedelu búl „täcik“. Už sä neprädlo v nedelu, ta „täcik“ sä volál. To sä lem už opcávali ďiavki s paropcí!
– To tak bulo: ďiavka donesla koláš, takiato, a parobok pálenku. No a to zmo sä baveli, spiavali a pri tom zmo sä opcávali. A stískali.
– No a potom na Lucu, to už bula velká zábava.
– To už muzikanti hrali.
– To dakodi bulo veselos!

Udržiavajú sa ešte tieto zvyky v dedine?
– Ni, ani neprädú, krosná sú nám zakvašeňia f stodole, už ani netká nichto...
Pozn. „täcik“ = z maďarského slova „tetszik“ – páčiť sa. Podobný výraz sa užíva aj v susednej Rakovnici.

– Bol aj u vás zvyk vymýšľať rýmovačky viažuce sa k názvom dvorov?
– To zmo chodeli pás voli, no, ďiavšätá, aj chlapci, a to zmo tak: u Filó múr podmilo, u Jánošä konope mošä, u Majärä vinšli z rájä... A šakovia: u Sípárni Petro velé šati mární, u Hélu velé mlíni melú, a takiato zmo robeli komédije. A to nám préšól šäs. To zmo na každí dom vedeli dašva pódat: u Bandúrä s peci miši dúrä...

Je to pravda, pani Dobošová, že Váš starý otec sa živil zaujímavým remeslom?
– Maj starí otec chodeli do Maďarska studne kopat. Maj starí otec buli studnär. Oni nechodeli na baňu, lem studne kopali. A potom sä naušeli aj otec maj. Aj de kurín, v Rvažnave, tam sä zašnúlo samia pervia studna kopat. Aj jä som tam chodela s nima ešte tähat. No, f té hvarke dló je tá studna. To si mašte pozrút, že ši neprávda. Tam chodeli lem maj otec a Andor cigán. Jä som tähala (bo mnä do studni nepusteli) a mi tak povedali otec: „Viaš šva? Tam e šlovek f studni! Že nepustíš tú korbu,“ a barz krišäli na mnä, „bo bi si zabila toho šloveka!“ A kod som zarobela päcto koruni, ta mnä to bulo barz herdo!

V baníckych rodinách sa často varievali „baňíckia halúški“, ktoré obľubovali už i deti. Od klasických halušiek sa odlišovali najmä tým, že sa do nich nepridávala bryndza, ale
„... baňíckia buli halúški lem z grúlämí. To sä opstrúhali grúlki a položeli sä na rajníšku, tak nadrobno, a ťia grúlki sä museli rozvarit. S tima halúškí, už ak bulo uvareno, sä to rozmiašälo a vilälo sä mas, slanina, škvarki buli.“
– Bo dakodi maj otec chodeli na Károlku. Rano mat stanúli, skoro, o štverté alebo o treté, navareli ťiato halúški a otec sä najedli, aj mi deti už s nima, no a tak tajšli o päté, abi mohli na šiastú dojs na baňu. Alebo zas vareli halúški, ak prišli domó z baňi.
– To mali takia remänia tanistre (baníci), no a už žena narichtovala mliako póliter a slaninu – to každí den (bola) slanina na baňi, bo to sä bravi zabíjäli – a chlebík. A viate, mi deti zmo buli tri! Ta daráz nevareli halúški rano, ta vareli šír! Aj poliavku navareli lem zapraženú, abi sä najedli. A mi, deti, ta starí fše už nás tak pokúšäli, choci nebuli halúški: „Stará, viléj tú mas na ťia halúški!“ No a mi zmo deti poskákali, že halúški, s posteli, a to zmo nosi odúleli, bo poliavka. Odúleli zmo nosi!

Čo zaujímavé z Vašej mladosti Vám ešte utkvelo v pamäti, pani Dobošová?
– Na hvaru zmo chodeli kosit (na Plešiveckú planinu). Ta to zmo museli stanút po pólnoci, navarit a na hvaru nias i frištik aj obed. A jä som porodela ďavšä, v januáru, no a oni išli kosit (=ostatná rodina). Jä som nemohla is, bo cickalo ditä, no a mi jeho mat povedali: „Navaríš gule nám!“ A jä som nevedela ešte varit! Ale jä som sä pobrala kolo tich guloch, ta reku musím dákia navarit, už akia budú... Bo to ašin na Hámošové koseli. A jä som deti nahala spat a vinšla som na kraj, na hvaru, s tima gulämí. A oni už šekali mä tam (svekra), na kraju. A tak zas nazád domó, jä, a oni išli s tima gulämí...

Neučili ste sa variť ako dievča kvôli práci?
– (...) Mi mlaďia zmo lem chodeli do polä. A zmo sä neušeli tak varit! To ne tak ak teráz, že mlaďia sä ušä, ale mi zmo museli robit: ak sä koseli žätvi, ta to zmo podberali, hräbali, okopovali... Jä som musela is z ednó tetkó okopovat! Bo zmo mali gazdovstvo, no, dos hodňa. Ta, musela som jä chodit robit! A mama navareli skoro rano a dali mi bremäško a jä som s tim bremänom išla na polo, malá, a tak som robela, vera! To búl täškí život, ale veselí...
16.4.2010

Mgr. Gabriel Rožai

Poznámky k textu:
len = ľan
lebo = alebo
kurín = bývalé hydinárske závody
v Rvažnave = informátorka vyslovila „v Róžňave“, ako je to dnes v obci už typickejšie, keďže však počas stretnutí použila aj starší výraz „Rvažnava“, nahradil som ho týmto slovom.
tam e (tam je) = spojenie bolo vyslovené bez vyslovenia hlásky „j“, túto tendenciu som si všimol aj v iných prípadoch – pri osobnom zámene, napr. hned ú (hneď ju).
Zápor „nie“ má tak ako na ostatnej Štítnickej doline podobu „ni“, v postavení pred niektorými slovnými druhmi (podst. menami, príd. menami, príslovkami, zámenami ap.) sa však na rozdiel od západnejších obcí používa viac tvar „ne“ (ale aj popri „ni“), teda: „najtro ni“, ale „ne vašä, ne tak ak teráz“ ap. Vysvetlivky k zápisu textu:
Používam zjednodušenú fonetickú transkripciu, no po dohode s dialektológom nezapisujem z dôvodu lepšej zrozumiteľnosti textu asimiláciu (spodobovanie) na konci slov, ani splývanie spoluhlások na švíku dvoch slov, ponechávam ich teda v spisovnej podobe, napr. dat mliako (dať mlieko) namiesto reálne vysloveného dad mliako, tak nám namiesto tag nám, kod som m. kocom, teráz m. terás a pod. Spodobovanie a splývanie spoluhlások však naďalej zachovávam nazačiatku a vnútri slov, napr. hlatká, rostrepat, ftodi a tiež pri písaní predložiek ako s, z, so, zo, v, f, gu, napr. s nich, so mnó, f né, s nima, gu tomu (ale aj z mastó, z vodó a pod.), keďže v tomto prípade ide – najmä pred osobnými zámenami – o svojské tvary charakterizujúce gemerské nárečia. Zachovávam tieto znaky nárečového zápisu: nepoužívam literu (grafému) „y“, nahrádzam ju literou „i“, napr. kim, midlo; mäkčeň zapisujem všade tam, kde sa vyskytuje, napr. ťia (užíva sa i tia), maťerä, ak pri spoluhláske mäkčeň chýba, výslovnosť je tvrdá, napr. nesla, den. Ponechávam zapisovanie hlások ch, dz, dž. Kolísavú výslovnosť u/v v slovách ako ďiavka, poliavka zapisujem ako v, pretože sa domnievam, že táto výslovnosť je bližšia viac k pernozubnému v ako k obojpernému u. Niektoré opakovania (slov, textu), kazy reči či odbočenia od témy som do textu neumiestnil. V zátvorkách sú doplňujúce či upresňujúce informácie od informátorov, ak je slovo v zátvorke zapísané kurzívou, ide o doplnenie informácií zapisovateľom, pre lepšiu orientáciu v texte. Podčiarknutý znak ä znamená široké ä s dĺžňom, napr. porädok.
Informátori: Ján Doboš, Zuzana Dobošová.