V prvých rokoch po druhej svetovej vojne bol všeobecný nedostatok potravín, ale najmä priemyselného tovaru. Rodiny, ktoré vlastnili poľnohospodársku pôdu si vedeli niektoré potraviny sami dopestovať - vyrobiť, ale aj tam bolo k spokojnosti ďaleko. Zo základných druhov potravín chýbal najmä cukor. Samozrejme aj múky, mäsa a tukov bolo málo. Chlieb si piekla každá rodina doma. Celé zásobovanie až do roku 1953 prebiehalo formou prídelu na lístky.
Ja som začal chodiť do školy v roku 1945, teda hneď po skončení vojny. Po určitú dobu každý žiak v škole dostával pohár mlieka, ktoré bolo pripravované zo sušeného mlieka a lyžičku rybacieho tuku. Bolo to formou zahraničnej pomoci, ako vojnou postihnutému štátu.
Väčšina detí, aj ja, sme pri nástupe do školy mali školské tašky vyrobené z tvrdého papiera - kartónu. Keď mi na túto tašku niekoľkokrát zapršalo, rozpadla sa. Potom mi zháňali po rodine nejaké staršie tašky.
Do školy na začiatku 1. ročníka som mal len jedny vyhovujúce nové topánky. V týchto topánkach som išiel niekedy koncom septembra, možno v októbri, s otcom orať na roľu „Pod závozom“. Moja mama chcela, aby som si obul nejaké staré baganče, ale ja som ju neposlúchol. Keď sme prišli k nášmu pozemku, topánky som si vyzul, aby som si ich nepoškodil, to som sľúbil aj matke, a bosý som išiel otcovi vodiť voly. Keď sme zorali prvú brázdu okolo pozemku, topánky už na tom mieste, kde som ich nechal, neboli. Niekto mi ich ukradol. Nikoho sme tam v blízkosti nevideli pohybovať sa. V tom čase pracovalo v bani pri tomto pozemku dosť baníkov z Bystrého aj z okolitých dedín, je možné, že mi ich zobral niekto z nich. Do školy som musel chodiť niekoľko dní bosý, i keď ráno bolo už chladno, až kým mi nezohnali v Rožňave nové topánky.
Škola v Rožňavskom Bystrom bola z hľadiska technického stavu a kapacity nevyhovujúca. Mala len jednu vyučovaciu miestnosť, v ktorej sa učili žiaci viacerých ročníkov spolu, teda napríklad prváci vedeli o tom, čo sa deje v druhom, alebo v treťom ročníku a naopak.
Stávalo sa, že pri vyučovaní padala z povaly na nás pomedzi dosky dreveného stropu zem, hlina, ktorá tam bola ako izolácia. Drevená podlaha v škole sa natierala petrolejom. Do školy sme v zimných mesiacoch nosili z domu určitú dobu každý deň po jednom dreve - polene, aby sa mohlo v škole kúriť. Pec v škole bola železná a bola umiestnená hneď za stolom učiteľa, za jeho chrbtom, teda pred žiakmi. Na stene pri tejto peci visel obraz prvého československého prezidenta T. G. Masaryka. Na ľavej stene z pohľadu žiakov, ako sa vchádzalo do učebne, visel obraz vtedajšieho prezidenta Edvarda Beneša. V budove školy okrem jednej vyučovacej miestnosti bol aj jednoizbový byt pre učiteľa (kuchyňa, izba ) a maštaľ pre učiteľovu kravu.
V školskom roku 1948/49 nás učila pani učiteľka Božena Grexová. Bolo to v budove „u notára“. Teraz na tomto mieste je budova Obecného úradu a Kultúrny dom. Táto budova sa využívala aj na školské účely už niekoľko rokov predtým. Chodili sem žiaci štvrtého a piateho ročníka, prípadne aj tretieho. Po školskom roku 1948/49 bolo zriadené v týchto priestoroch kino. Kinosála sa využívala tiež ako Kultúrny dom. Konali sa tu tanečné zábavy a aj schôdze občanov. V starej škole, na mieste ktorej je dnes postavený Dom smútku, sa muselo potom vyučovať v dvoch smenách. V škole „u notára“ visel na stene už obraz Klementa Gottwalda, prvého robotníckeho prezidenta Československej republiky a J. V. Stalina, predsedu Rady ministrov ZSSR.
Pani učiteľka Grexová bola mojou prvou učiteľkou, na ktorú si spomínam veľmi rád. Okrem toho, že nás naučila preberané učivo, rýchlo spoznala prostredie rodín, v ktorých jednotliví žiaci žili a pomáhala im, hoci len povzbudením a milým slovom, keď to bolo treba. V školskom roku 1949/50 učila pani učiteľka už v Betliari. Stretol som sa s ňou v roku 1950 v Zdravotnom stredisku v Rožňave. V tom čase sa tomuto stredisku hovorilo „Nemocenská“. Keď ma uvidela, že som tam aj s matkou, prišla k nám a vypytovala sa na ďalších žiakov, ktorých v Rožňavskom Bystrom učila. Pamätám si, že sa ma tiež pýtala, či sme mali oslavy k výročiu narodenia T. G. Masaryka. Ja som jej povedal, že nie. V Betliari vraj takéto oslavy ešte mali. Z toho usudzujem, že toto stretnutie bolo asi v marci, keďže T. G. Masaryk sa v tomto mesiaci narodil. Viackrát som sa už s touto dobrou učiteľkou a dobrým človekom žiaľ nestretol.
Problémy, s ktorými ľudia v Rožňavskom Bystrom žili v povojnových rokoch sa vyznačovali aj tým, že okrem starých ľudí umrelo v priebehu len asi štyroch-piatich rokov veľa mladých ľudí, po ktorých ostali maloleté deti. V tomto období zomreli: Ján Babič, Mária Tomková, Zuzana Gajdošová, Mária Ujháziová, Ondrej Galo, Ondrej Tomko. Pred koncom vojny padol v boji proti fašizmu Ondrej Galo-Krajný. Okrem týchto mladých ľudí zomrel aj vekove starší Šimon Padlák, ktorý mal už dospelých synov, ale aj po ňom ostali ešte dvaja maloletí chlapci. Asi po dvojročnej prestávke zomrel ešte aj Juraj Doboš a Zuzana Adamová, ktorí tiež zanechali maloleté deti. Polosirotami po týchto zomrelých ostalo 21 detí. Okrem toho, asi v roku 1949, sa do Rožňavského Bystrého prisťahovala pani Rudnayová, vdova, aj so svojimi tromi maloletými deťmi. So všetkými týmito deťmi som vyrastal, s niektorými som chodil do školy a viem, že nálada nielen v škole, ale aj v celej dedine, v tom čase nebola a ani nemohla byť dobrá.
V týchto rokoch zomrela aj slobodná, iba 18 ročná Zuzana Uhrínová. Tragicky zahynul na následky postrelenia z pištole aj slobodný Ján Tomko-Majerík. Obidvaja mali tesne pred svadbou. Jánovi Tomkovi porodila dcéru jeho snúbenica Mária Urbanová asi o 8 mesiacov po jeho smrti. Okrem nich ešte pred koncom vojny padli v boji proti fašizmu aj dvaja ešte slobodní bratia Belákovci.
V tom čase bolo zaužívané, že keď prišiel lekár do Rožňavského Bystrého ku chorému, aj ďalší občania, ktorí potrebovali lekársku pomoc, prišli do domu tohto chorého, aby im lekár predpísal lieky. Keď spomínaná Zuzka Uhrínová ochorela a mal k nej prísť lekár z Rožňavy, moja matka prišla so mnou do ich domu „na ulici“. Sedeli sme pri stole. Keď prišiel doktor Maximov, vyšetril Zuzku, ktorá ležala v posteli v kuchyni a potom jej vypisoval recept. Zuzkina nevlastná matka vtedy hovorila doktorovi Maximovi: „Pán doktor, prídete jej na svadbu“. Doktor Maximov nepovedal nič, vyšetril mňa, predpísal mi lieky a rozišli sme sa. O niekoľko dní sa už po Bystrom hovorilo, že Zuzka je v nemocnici ťažko chorá a že sa očakáva jej úmrtie. Potom asi o 2 dni prišla Zuzkina nevlastná matka za mojou matkou, bol som pri tom aj ja, a hovorí jej: „Mara, mojej Zuze je už lepšie, stará sa o ňu jeden doktor, potrebujem pre neho vajcia, môžeš mi nejaké dať?“ Moja matka sa najprv potešila, že jej je už lepšie a potom vajcia dala. Toto jej zlepšenie bolo však len predsmrtné. Zuzka v priebehu niekoľkých dní zomrela.
Pamätám si na jej pohreb. Bolo to v lete, pravdepodobne v auguste. Horúci deň, veľa ľudí v smútočnom sprievode za účasti dychovej hudby, ktorá hrala na celej poslednej Zuzkinej ceste „z ulici“ až na cintorín podľa nôt piesne z Tranoscia „Kdo jen na Boha se spoléhá“. Ja som mal vtedy 9 rokov. Ľudia v Bystrom sa však v tom čase dobre poznali. Zuzka sa mala vydať za Jána Dobisa z Rakovnice. Pokiaľ viem, medzi Zuzkou a jej nevlastnou matkou bol veľmi dobrý vzťah.
Časový rozdiel medzi úmrtím slobodnej Zuzky Uhrínovej a slobodným Jánom Tomkom bol len niekoľko mesiacov. V Rožňavskom Bystrom sa o týchto úmrtiach hovorilo dlho.
Choroby a nešťastia v týchto rokoch prenasledovali aj nás, deti. Asi v roku 1947 ochorel Ondrej Adam. Niekoľko dní už ležal v posteli, išli sme ho pozrieť domov rovno zo školy všetci chlapci. Bolo nás tam 12, alebo aj viac. Na druhý deň sa zistilo, že Ondrej má týfus. Okrem rodinných príslušníkov očkovali aj nás všetkých, ktorí sme ho boli navštíviť. Hrozilo, že vypukne epidémia. Sledovali nás lekári aj hygienici. Okrem toho, že v tom čase bol nedostatok liekov, aj hygienické podmienky boli problémové. V domoch nebola najmä tečúca studená a teplá voda. V Bystrom vládla niekoľko dní nervozita. Nakoniec to dobre dopadlo. Ondrej Adam sa vyliečil a prenosu tejto infekčnej choroby sa zabránilo vďaka opatreniam zo strany zdravotníkov a hygienikov.
Myslím, že o rok neskôr došlo k vážnemu ochoreniu v tom čase môjho suseda a kamaráta Jána Behúňa. Tam, kde je teraz most ku kostolu od „pustatiny“, bola kedysi malá záhrada, v ktorej bolo niekoľko ovocných stromov. Záhrada bola vo svahu od potoka ku kostolu. Po ľavej strane záhrady od potoka bol len chodník a cez potok od „pustatiny“ len nejaká lávka. Medzi kostolom, farským oplotením a touto záhradou bola len úzka cesta pre peších, ktorá išla popri vtedajšom rodinnom domku Galovcov a popri potoku až k štátnej ceste pri dome Dobošovcov. V bývalej záhrade sú teraz aj nejaké drevárne. Pri potoku na „pustatine“ stal malý domček, v ktorom bývala pôrodná baba. Ona aj mne pomohla na svet. Zomrela niekedy v roku 1950. Hneď potom tento domček zbúrali a začal sa stavať most, ktorý stojí v pôvodnom stave doteraz.
Táto malá záhrada s ovocnými stromkami patrila v tom čase našim susedom Behúňovcom vrátane malého domčeka, studne a pozemku "Pustatina". Jano, možno 11 ročný, išiel do tejto ich záhrady asi na hrušky a pritom ho poštípal nejaký hmyz. Možno to bolo pichnutie osou. Na následky tohoto ochorel, vraj dostal otravu. Už sa hovorilo, že to s ním dopadne zle. Jeho rodičia chodili smutní. Takéto napätie v celej dedine trvalo niekoľko dní. Našťastie, aj v tomto prípade to dopadlo dobre, Jano sa z toho dostal.
Ja som mal v apríli 1950 úraz, prešiel ma záprahový voz. Mal som vtedy vlastne len 11 rokov. V tom čase náš sused Ján Dorkin s manželkou Zuzkou, ktorá sa do Bystrého vydala z Rakovnice len rok predtým, si mali posadiť na našom pozemku na „Rovianke“ zemiaky. Môj otec sa s nimi dohodol, bol som pri tom aj ja, že na druhý deň Zuzka a ja vyvezieme ich maštaľný hnoj na tento pozemok. Ja som na druhý deň nechcel, aby Zuzka išla so mnou, prosil som ju, aby ostala doma. Ona sa bála, aby sa mi niečo nestalo. Nakoniec som ju uprosil a ostala doma. Keď som prišiel s vozom na „Rovianku“, zhodil som maštaľný hnoj a išiel som s prázdnym vozom, na ktorom som sedel, naspäť. Po ceste mi začala padať jedna bočná doska, zakričal som na voly a tieto zastali. Mojou chybou bolo, že som nezišiel na bok, vedľa voza, ale som sa postavil za voly, teda medzi voly a voz. Keď som potiahol padajúcu dosku, voly sa zľakli a s vozom sa pustili behom dolu kopcom. Ešte som sa stačil otočiť, alebo ma samo hodilo čelne k zemi a pod voz. Skrutky na voze, myslím sa to volalo „cukspánty“, mi urobili ryhu na hlave. Mal som veľa stehov, museli ma ostrihať, aby sa mi rana lepšie hojila. Až v dospelosti som si začal uvedomovať, že môj život visel vtedy na vlásku.
Ešte v tom istom roku (1950) som bol hospitalizovaný v nemocnici v Rožňave a v roku 1951 v nemocnici v Košiciach na ortopedickom oddelení. To však nesúviselo s týmto úrazom. Do Košíc ma viezla sanitka, ktorá bola v tom čase natrvalo v Bystrom. Na dverách sanitky bolo napísané: Gemerské železorudné bane, n. p., závod Rožňavské Bystré. V Bystrom bol vtedy banský závod, nie iba úsek. Sanitku šoféroval Peter Ďurský. Pamätám si, že z Košíc som bol prepustený v sobotu. Otec prišiel po mňa neskoro a nemali sme už spoj do Rožňavy. Vyhľadali sme Ondreja Dávida, môjho menovca, rodáka z Rožňavského Bystrého u „Hélu“ a u nich sme prenocovali.
Na druhý deň sme išli vlakom do Turne nad Bodvou a z Turne do Rožňavy autobusom. Železničná trať z Košíc bola vtedy len po Turňu. V Rožňave sme boli asi o 14. hodine. Išli sme do „Nemocenskej“ a povedali sme, že ma prepustili z nemocnice v Košiciach a potrebujeme sanitku do Bystrého. Autobus sme mali až večer. Dispečer okamžite dal príkaz vodičovi, aby nás do Bystrého zaviezol. Bolo to v nedeľu, v Bystrom bola hostina. Za sanitku sme samozrejme neplatili nič. Píšem o tom preto, lebo dnes by to bol väčší problém dostať sanitku, ako vtedy, pred 60 rokmi.
Nové spoločenské pomery po februári 1948 vytvárali postupne lepšie životné podmienky pre všetkých ľudí, najmä v oblasti zdravotníctva, školstva a kultúry všeobecne. Zlepšovalo sa zásobovanie obyvateľstva potravinárskym aj priemyselným tovarom. Baníci boli okrem toho zvýhodňovaní pri finančnom ohodnotení za ich prácu pod zemou a dbalo sa na ich dôsledné odškodňovanie v súvislosti s chorobami z povolania, ako aj lepším dôchodkovým zabezpečením. Asi od roku 1952 už v Rožňavskom Bystrom ordinoval lekár. Boli vytvorené podmienky pre štúdium na školách aj pre deti robotníkov a roľníkov, a tým došlo k nebývalému nárastu slovenskej inteligencie na všetkých úsekoch spoločnosti.
Ešte v lete v roku 1951, teda predtým ako som bol v nemocnici v Košiciach, poslal ma otec kosiť „čátinu“. Tam, kde je teraz futbalové ihrisko, mali sme malú lúku, taký pásik. Táto lúka sa ťahala od štátnej cesty až kdesi tam, kde je teraz tribúna. Išli sme kosiť s Janom Dorkinom „na kolese“. Ja som samozrejme tiež nevedel dobre kosiť, ale Jano ešte nikdy predtým nemal kosu v rukách. Začal som kosiť ja. Po chvíli som dal kosu Janovi. Išlo mu to pomerne dobre, ale aj tak ostávala za ním tráva. Ja som to chcel vyrovnať. Jano stál blízko mňa, tak som mu povedal: “Jano, choď ďalej, lebo ťa "pokosím“. Videl som, ako sa pohol, ale asi len prestúpil na mieste, lebo hneď, ako som sa s kosou zahnal, tak sa kosa zastavila až v Janovej nohe, kdesi nad zhybami. Jano začal kričať, ja som sa zľakol, nevedel som, čo mám robiť. Nebola to veľká rana, ale krv tiekla. Dohodli sme sa s ním, že povie, že ho had pohrýzol. Prišla sanitka, tá bystrianska, aj Janova matka. Išli k lekárovi do Štítnika. Doktor Lörincz sa spýtal Jana, ako sa mu to stalo. Jano povedal, že ho had poštípal. Doktor Lörincz videl, že to nie je poštípanie hadom a dal Janovi po hlave. Jano sa nakoniec priznal, že som mu to urobil ja s kosou. Bol ošetrený a prišiel domov. Moja matka mi vtedy povedala, že keď som Jana „pokosil“, tak by som ho mal ísť navštíviť. Ja som nechcel ísť, bál som sa jeho rodičov. Nakoniec som predsa len išiel a jeho rodičia mi nič zlé nepovedali. S Janom sme dobrí kamaráti doteraz.
Ondrej David